Husák: Boli partizáni, ktorí na Nemcov nevystrelili ani raz, ale domáce obyvateľstvo terorizovali

Ale nové skupiny narýchlo pozháňané domácimi ľuďmi alebo ruskými zajatcami, ktorí utiekli z nemeckých lágrov, a mnohými podozrivými indivíduami, stali sa pliagou nielen partizánčenia, ale celého oslobodeného územia. Tieto skupiny brali autá, peniaze, šperky, tovar, všetko, čo chceli, a v množstve, aké sa im zapáčilo. Ich tábory boli často brlohmi ožranstva, prostitúcie. Jedna lekárka mi hovorila, že nemocnica je plná – pohlavne chorých „partizánok“.

Keď sme zakročovali proti takýmto skupinám, hrozilo sa nám zbraňami. Boli miesta, kde partizáni skutočne hrdinsky a krásne bojovali, ale boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom nevystrelili ani raz, zato domáce obyvateľstvo terorizovali denne. Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Chodili jednotlivci i delegácie si sťažovať na prechmaty, obce si oddýchli, keď partizáni od nich odišli. Celé kraje boli terorizované takýmito skupinami: robotníkom zvyšovali mzdy o 100 percent a podobne, inde vybrali peniaze z podniku, inde vzali kone dedine, inde všetky autá, inde muníciu, ktorú viezli armáde na front, a tak ďalej. Mnoho ľudských životov padlo tiež zbytočne a márne.

Demokratická strana a vojsko sa ostro obracali proti partizánom a žiadali urobiť poriadok. Komunisti v zásade kryli partizánov a snažili sa odstraňovať prechmaty jednotlivo. Jedného človeka – Hladkij – ktorý vystupoval z Veličkovho poverenia ako náčelník generálneho štábu partizánskych oddielov na Slovensku, sme dali zatvoriť, lebo to bol bývalý cársky dôstojník a emigrant z roku 1918. Keď prišiel Schmidke [Karol Šmidke] z Moskvy, poverila ho SNR [Slovenská národná rada] organizovaním partizánskeho štábu. Údajne mal mať v tom smere aj nejaké poverenie z Moskvy.

Mne servíroval ako hotovú vec, že on taký štáb dá dohromady, preto som presadil jeho poverenie v SNR a všetci sa tešili, že sa zavedie poriadok. Jednal s Veličkom, Jegorovom a inými. Keď prišiel z Kyjeva podplukovník Chrapkov a neskoršie plukovník Asmolov, dúfali sme, že sú to sovietske autority, ktoré zavedú poriadok. Isté zlepšenie časom nastalo, ale poriadok nie. Väčšina skupín si aj naďalej robila, čo chcela. Štáb sa zorganizoval do dosť veľkého telesa, práce mal vyše hlavy a podstata veci ostala nezmenená: všetky partizánske oddiely boli na oslobodenom území, a len niektoré boli zasadené do bojov. V partizánskom štábe pracoval aj poslanec Slánský. Ja som nebol informovaný o detailoch partizánskych vecí, lebo v strane a v SNR mal tieto veci [na starosti] Schmidke, preto môžem uviesť iba denné pozorovanie.

Po vyprázdnení [Banskej] Bystrice sa partizánsky štáb presťahoval do Tureckej, v údolí k Donovalom. Celý štáb (Asmolov, Slánský, Schmidke, Manica, Kuchta) išiel potom s vojskom smerom na Prašivú.

V partizánčení na Slovensku je veľmi mnoho krásnych a hrdinských kapitol, ktoré obyvateľstvo sprevádzalo [so] sympatiami. Počas povstania však bolo ohromné množstvo ľubovôle, nedisciplinovanosti a teroru, čo im značne poškodilo. Boli údajne také prípady, že na území obsadenom Nemcami – v poslednej etape povstania – išlo obyvateľstvo žiadať Nemcov, aby tam prišli, že nemôžu už vydržať pod partizánmi.

Konkrétne som počul taký prípad o Jegorovovej skupine v Turci, v tom Turci, kde celé obyvateľstvo sa tak krásne s nami chovalo. Keď som hovoril s istým sovietskym majorom z NKVD, ukrutne sa rozčuľoval nad postupom takýchto partizánov, tvrdil, že oznámi všetkých na sovietske miesta a že sa hanbí za takých dôstojníkov. Vysvetliť sa dajú takéto fakty: partizáni sa chovali statočne v boji, v izolácii, v riziku. Keď sa však dostali do pohodlného Kurortu (Sliač, Kováčová, Donovaly, Špania Dolina a tak ďalej), kde mali všetko, čo im oči zažiadali (ženy, alkohol, autá a všetko), nechcelo sa im do horšieho a väčšinou nebolo nikoho, kto by im dal rozkaz, alebo splnenie rozkazu vynútil. Najlepším dôkazom tejto demoralizácie je, že pri krachu vojenskej časti povstania sa veľmi mnoho partizánskych oddielov prosto rozbehlo. Samozrejme, povstali nové, ktoré v ohni zase napravili čiastočne pokazenú reputáciu.

Text napísal Gustáv Husák v Moskve vo februári 1945. Vyšiel v knihe Vilém Prečan: V kradeném čase, výběr ze studií, článků a úvah z let 1973 – 1993, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, Praha, 1994. Text je jazykovo a štylisticky upravený do súčasnej slovenčiny.