Veľký kritik Čechov, ktorý sa nepresadil v Amerike. Príbeh Konštantína Čulena, ktorý sa narodil pred 120 rokmi

Konštantín Čulen sa narodil v obci Brodské na Záhorí a záhoráckou tvrdohlavosťou sa vyznačoval celý život. Nenechal sa znechutiť, keď mu po skončení gymnaziálneho štúdia československé úrady pri hľadaní zamestnania vyše päťdesiatkrát odpovedali: „Nelze vyhověti.“ Bol členom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a patril k prívržencom Karola Sidora. Krátky čas pôsobil ako kultúrny atašé na česko-slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, stal sa poslancom Slovenského snemu a pol roka viedol tlačový úrad predsedníctva vlády, kým bol v dôsledku salzburských udalostí v lete 1940 donútený vzdať sa na nátlak Berlína politických funkcií.

Pred skončením druhej svetovej vojny sa začlenil do dlhého radu utečencov a jeho prvé kroky smerovali spolu so zvyškami slovenskej vlády a prezidentom Tisom do benediktínskeho kláštora v Kremsmünstri, kde očakával príchod amerických vojsk. V danom období naivne veril v ideály americkej demokracie. K vytriezveniu z predstáv o spravodlivom zaobchádzaní s povojnovými utečencami však došlo veľmi rýchlo. Stal sa väzňom v niekoľkých amerických zaisťovacích táboroch a dovedna v nich strávil desať mesiacov. O tejto otrasnej skúsenosti si posťažoval v denníku: „Tieto riadky vznikli v koncentračných táboroch. Nie v diktátorsko-nacisticko-fašisticko-komunistických, ale v demokratických amerických. Nás dali do koncentračného tábora. Oni, ktorí tak ostro kritizovali nemecké tábory, razom schválili, vybudovali nové, a používali v nich spôsoby, ktoré sú a zostanú hanbou demokracie.“

Po prepustení sa istý čas zdržiaval v Mníchove a Linzi, bol však vystavený vysokému riziku repatriácie, či dokonca únosu zo strany repatriačných dôstojníkov, ktorí pátrali po tzv. vojnových zločincoch. Rozhodol sa teda urýchlene opustiť americké okupačné zóny Nemecka a Rakúska a presídliť do Ríma. V Ríme sa mu dostalo srdečného privítania zo strany Karola Sidora, ktorý na poslednú chvíľu vytiahol Čulenovu manželku a dcéru Evu z vlaku a zachránil ich tak pred repatriáciou. Rodina Čulenovcov sa tak po dlhej dobe mohla stretnúť na pôde Večného mesta. Čulen mal na Rím krásne spomienky. Taliansko a jeho srdečných obyvateľov si veľmi obľúbil. Ako písal: „Krásne je tu a nad to, niet nad Talianov. To sú ľudia, ktorí majú srdce. Najlepší ľudia, s akými som sa v živote stretol.“

V Ríme obnovil bohatú publikačnú činnosť a publikoval najmä v americko-slovenskej krajanskej tlači. Z Ríma pochádza jeho známa úvaha o pomere medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi s názvom Kain, kde je tvoj brat Ábel. V nej sa ostrým perom vysporiadal s nepomerom pri obsadzovaní úradníckych kresiel evanjelikmi a ich uprednostňovaní pred katolíkmi, retribučným súdnictvom a likvidáciou katolíckych elít v povojnovom Československu. V rímskom exile pozorne sledoval proces s Jozefom Tisom a z materiálu, ktorý sa mu z procesu podarilo získať, napísal knihu so životopisným úvodom. Bola to prvá kniha, ktorú Čulen napísal v Ríme, vyšla napokon vo vydavateľstve Slovenskej ligy v Amerike v Middletowne v roku 1947 pod názvom Po Svätoplukovi druhá naša hlava.