Film Tancuj, Matylda ponúka poctivú dávku emócií i mimoriadne herecké výkony

Scenáristka Nataša Slavíková a režisér Petr Slavík v ňom čiastočne opisujú vlastnú skúsenosť. V tieto dni sa film dostáva do našich kín. V Českej republike, kde mal premiéru o niekoľko mesiacov skôr, ho prijali pozitívne. Právom?

Dá sa povedať, že dostanete, čo od takéhoto typu filmu očakávate – poctivú dávku emócií i katarziu v podobe sĺz. A (bohužiaľ) aj porciu klišé. Všetko prebehne bez prekvapenia, ale neznamená to, že film je zlý.

Strohý exekútor je nútený postarať sa o svoju matku – bývalú barovú speváčku. Priepasť medzi ich svetmi je obrovská aj bez fatálnej diagnózy. Keď sa objaví, všetkým zúčastneným obráti život hore nohami a každý bojuje, ako vie.

Tento film má dve silné karty – prvou je samotný proces straty osobnosti a pomalé zomieranie. Akokoľvek je fakt narodenia a umierania banálny, je zároveň jedinečný a veľkolepý. Tieto fatálne body ľudského života budú mať vždy obrovskú silu, pretože sa týkajú každého z nás. Sledovanie odchodu hlavnej hrdinky, ktorá robí presne to, čo pacienti s jej diagnózou zvyknú robiť, je fascinujúce a smutné – najprv je to excentrická žena so stopami bývalej krásy, postupne zmätené dieťa, neskôr už len troska.

Ak mám tento film k niečomu prirovnať, asi by to bolo dielo Slávka Horáka Domáca starostlivosť, kde sledujeme hrdinku trpiacu rakovinou. Jeden prípad z tisícov podobných, a predsa jedinečný v zobrazení zápasu so smrťou.

Druhou silnou kartou je herecké obsadenie. Zdalo by sa, že hlavnou hviezdou filmu je Karel Roden. Je výborný, ale to, čo predviedla Regina Rázlová je mimoriadne a dlho som nič podobné nevidela. Dokáže byť odporná tak, že by ste ju zabili, a potom vás odzbrojí jediným pohľadom. Nepotrebuje ani gesto, na to, aby vás ako diváka viedla na horskej dráhe emócií, jej stačia oči. Je pravdou, že jej postava je herecky nesmierne vďačná, ale ona svoju príležitosť využila majstrovsky.  

Jej osud bol zvláštny: dlhé roky bola považovaná za protekčné dieťa vrcholového komunistického funkcionára, ktoré otecko dostal až na dosky Národného divadla. Po revolúcii bola väznená, pretože jej rodina vytunelovala Skloexport. Pohľad na ňu bol vždy niečím podfarbený a zatieňoval triezve zhodnotenie jej herectva. Stvárnenie Matyldy, ktorá sa stráca sama v sebe a vydesenými očami sleduje svet, ktorému prestáva rozumieť, je silným umeleckým výkonom. Vo veku 76 rokov dostala príležitosť, ktorá jej zaručuje istú formu nesmrteľnosti.

Cenné je posolstvo filmu, ktoré odkláňa pozornosť od pacienta k opatrujúcej osobe. Je možné, že sa celé dni staráme o človeka, ktorý nás nespoznáva a ani nevie, že sme pri ňom. Možno k nemu naše úsilie už nedoľahne – je však cenné pre nás. Niečo v našom živote mení. Starostlivosť o malé dieťa či umierajúceho pacienta znamená prehodnotenie pracovných ambícií, nedostatok spánku, výmenu plienok a dotieravé otázky. Je to nesmierne vyčerpávajúce, stávame sa však ľuďmi, akými by sme mohli byť. A v tejto situácii často sami potrebujeme pomoc.

Pre nás ostatných je dobré o tom vedieť a pýtať sa na pocity a zdravie nielen pacienta, ale aj osoby, ktorá sa o chorého dlhodobo stará. Pretože v prípade Alzheimerovej choroby je to práve ona, ktorá roky nesie na svojom chrbte ťažký kríž.