Ťažba má následky na bezprostredné okolie
Treba podotknúť, že vo viacerých prípadoch je kritika ťažobných projektov opodstatnená. V Portugalsku i vo Švédsku sa plánujú bane v blízkosti dedín, čím môžu vplývať na zdravie, ale aj bežné fungovanie tamojších obyvateľov, keďže úplne zmenia okolité prostredie. Ako sa charakter lokality zmení po sprevádzkovaní baní ukazujú desiatky záberov z rôznych končín sveta.
V Portugalsku sa navyše protestovalo aj pre podozrenia z korupcie pri udeľovaní ťažobných povolení, keď existovali podozrenia z toho, že sa v projektoch nadhodnocuje kvalita ťaženého materiálu a banalizujú škody na životnom prostredí. V novembri preto dokonca padla premiérska hlava Antónia Costu.
No na „zelenú“ energetickú transformáciu budú potrebné kvantá kovov i kritických minerálov. Napriek kontroverziám pri jednotlivých prípadoch, sa ich bude musieť ťažiť čoraz viac. A to, kde sa ložiská nachádzajú, nikto neovplyvní.
Banský priemysel musí nutne expandovať
Ak chceme kráčať k zelenému zajtrajšku po nastolenej trase elektrifikácie áut, odpútavania sa od fosílnych palív ako zdrojov elektrickej energie a výstavby zariadení produkujúcich obnoviteľnú a trvalo udržateľnú energiu, bude to mať aj svoju daň. Budú musieť vznikať nové bane, zväčšovať sa tie súčasné a rásť bude musieť aj spracovateľský priemysel.
Think tank Energy Transitions Commission odhaduje, že dekarbonizácia svetového hospodárstva si odteraz do roku 2050 vyžiada 6,5 miliardy ton surovín.
Iba starý kontinent bude podľa starších odhadov Európskej komisie do roku 2030 potrebovať prístup k osemnásťkrát väčšiemu množstvu lítia a päťkrát väčšiemu množstvu kobaltu ako v roku 2020. A do roku 2050 sa potreba zvýši na šesťdesiatnásobok (lítium), respektíve pätnásťnásobok (kobalt).
No nejde len o lítium či kobalt, o ktorých sa zvykne v rámci tejto témy hovoriť.
Úzke miesta vznikajú aj pri spracovaní železnej rudy. Konštrukcia elektroáut či veterných turbín a ďalších zariadení si bude podľa think tanku vyžadovať 170 miliónov ton ocele ročne, čo je viac ako desaťnásobok súčasnej svetovej produkcie. Rozšírenie a modernizácia elektrických sietí budú tiež extrémne náročné na meď. Výrazne sa zvýši aj dopyt po hliníku, grafite či platine.
Len do jednej priemernej lítium-iónovej batérie do elektroauta treba podľa štúdie v časopise Nature zhruba osem kilogramov lítia, tridsaťpäť kilogramov niklu, dvadsať kíl mangánu a štrnásť kobaltu. Nevraviac o kovoch potrebných pre karosériu a ďalšie diely.
Na výstavbu jednej veternej turbíny sa materiály rátajú v tonách. Na menej výkonný typ „stačí“ zhruba 160 ton rôznych typov ocele a ďalších tridsať ton liatiny. Okrem toho treba aj tri tony medi, hliníka a menšie množstvá ďalších materiálov. Solárne panely si okrem množstva medi vyžadujú aj značnú dávku kremíka.
Problémom sú nedostatočné investície
Napriek týmto správam o množstve potrebných kovov, a teda rastúcom dopyte a takmer istému odbytu, k výraznejšej expanzii v rámci ťažobného odvetvia nedochádza. Dôvodom sú chýbajúce peniaze.
Investičný boom zažili komodity a ťažobný priemysel ešte pred dekádou, keď v roku 2013 výdavky štyridsiatich najväčších ťažobných spoločností predstavovali 130 miliárd dolárov, respektíve zhruba 80 percent ich zisku pred úrokmi, zdanením a odpismi (EBITDA).
Neskôr však prišlo obdobie útlmu a zlacňovania nerastných surovín. Zisky spoločnostiam klesli a mnohé oklieštili svoje investície. Hoci sa ceny neskôr stabilizovali a niektoré kovy krátkodobo vystrelili vysoko nahor, spoločnosti napriek rastu ziskov investície nezvýšili. V roku 2022 investovalo 40 najväčších ťažobných spoločností spolu 75 miliárd dolárov, čo zodpovedá len štvrtine zo ziskov.
Prečo sa neinvestuje
Nízka ochota spoločností liať peniaze do nových projektov pramení z toho, že čelia veľkému množstvu rizík ešte predtým, než vôbec vzniknú. A na rozdiel od iných odvetví, ťažba sa z miesta na miesto nedá len tak presunúť.
Výnosy z nových, pomerne rizikových projektov v tomto odvetví, sa v súčasnosti pohybujú okolo 7 percent, čo je pre investorov popri 5-percentných výnosoch z amerických nízkorizikových podnikových dlhopisoch, mimoriadne neatraktívne, píše Economist.
Podnikanie sa podľa šéfov ťažobných spoločností stalo v posledných rokoch ťažším a nákladnejším. Podľa ich vyjadrení pre ekonomický magazín za to môžu zvýšené náklady na pracovnú silu a vybavenie. Podstatne im to však zdražujú aj požiadavky na technológie šetrné k životnému prostrediu.
Economist doplňuje, že nedostatok investícií najmä do nových projektov majú na svedomí aj žalostne dlhé povoľovacie procesy. A začarovaný kruh uzatvárajú obavy investorov z toho, že sa správ o vznikajúcej bani či rozširovaní ťažby chytia ekologickí aktivisti. Tí v konečnom dôsledku protestujú proti tomu, čo je potrebné na dosiahnutie ich vlastných cieľov.
