Slovák, vďaka ktorému poznajú v Afrike Cyrila a Metoda

Táto reportáž bude mať trocha osobnejší charakter. Protagonistu, ktorého vám o chvíľu predstavím, totiž poznám už niekoľko rokov. Prvýkrát sme sa stretli pri nahrávaní rozhovoru o práci kňaza v Spojených štátoch amerických. Benjamín Kosnáč, kňaz, o ktorom píšem, tam pôsobil dve desaťročia. 

Keď sa vrátil na Slovensko, viacero ľudí mi dávalo do pozornosti, že jeho životná skúsenosť z Ameriky môže byť obohacujúca aj pre slovenského poslucháča. Otec Benjamín v tom prvom rozhovore pre rozhlas hovoril o tom, ako fungovala slovenská farnosť v Detroite, ako ju otvorili aj pre iné národnosti, ako farnosť ožívala, ako sa v nej pestovali a udržovali aj slovenské zvyky, ale hlavne dobré vzťahy.

Rozprával aj o tom, aké to je, keď cirkev nie je dotovaná štátom, keď sa farnosť rozhodne presťahovať na iné miesto, kde vybuduje nový kostol a starý kostol jednoducho predá. Občas aj inej denominácii.

Na rozhovor pozitívne reagovalo viacero ľudí, ktorých svedectvo Benjamína Kosnáča povzbudilo. 

Otec Benjamín po príchode z Ameriky začal pôsobiť v Bratislavskej farnosti Blumentál. Je to farnosť v Starom Meste, v tomto kostole pôsobilo viacero známych kňazov, za všetkých spomeňme prenasledovaného Augustína Pozdecha, ktorý bol nepohodlným kňazom pre režim slovenského štátu aj neskôr pre komunistov. Ako kostolník, na ktorého kázne počas komunizmu sem chodili stovky ľudí, tu pôsobil aj salezián a politický väzeň komunizmu Anton Srholec.

Otca Benjamína som rovnako ako mnohí iní stretal v uliciach Bratislavy alebo v kostole. Potom prišla korona a svet sa na chvíľu zastavil. V rámci opatrení proti šíreniu vírusu nám politici zavreli na čas aj kostoly. A keď boli chrámy otvorené, predpisy dovoľovali veriacim zúčastňovať sa na bohoslužbách v obmedzenom počte. 

Určite to máte v živej pamäti, no píšem to sem, aby sa na to nezabudlo, lebo to bol podivuhodný precedens a tiež to spomínam v neskromnej nádeji, že si tento text niekto prečíta v budúcnosti a informácia o zatvorených kostoloch mu čo-to napovie o dobe, ktorú sme žili. 

V tom čase sa veľa vecí začalo realizovať v online priestore a starý dobrý rozhlas sa podujal každý deň vysielať v priamom prenose bohoslužby. Kým boli ľudia zatvorení doma, otec Benjamín pravidelne prichádzal do rozhlasového štúdia, kde slúžil naživo sväté omše. 

Asistoval som pri týchto prenosoch, na staré kolená som sa stal miništrantom, malo to celé zvláštnu atmosféru, otec Benjamín mal vždy povzbudivé slovo pre náš malý redakčný rozhlasový kolektív, ako aj pre tisíce poslucháčov, ktorí v ťažkom čase potrebovali nádej. Za to mu patrí vďaka rovnako, ako aj ostatným kňazom či biskupom, ktorí zostali slúžiť svojmu zverenému stádu.

Pri týchto koronových vysielaniach sme sa s otcom Benjamínom zblížili. A aj keď si s vami kňaz potyká, vždy je tam určitý rešpekt. Rovnako, ako keď vám navrhne tykanie váš starý profesor. Je to česť, no je tam stále mnoho zdvorilosti. 

Otec Benjamín je vysokej postavy, je to dynamický muž, má vyše päťdesiat rokov, no pôsobí oveľa mladšie. Má vždy plán, nejakú víziu, ponáhľa sa na stretnutia, a aj keď má naponáhlo, pristaví sa, zaujíma sa o vás, pamätá na vašich blízkych, vie sa prihovoriť deckám aj babičkám. Má jednu vzácnu vlastnosť – je pravdivý, ale do tej pravdivosti vmiešava milosrdenstvo, a tak od neho aj ťažšie veci prijmete s vďačnosťou. 

Keď si už neviete pomôcť a chcete spustiť nejakú kritiku, či ohováranie na niečiu adresu, otec Benjamín vás v polovici vety zastaví a povzbudí: „Vieš, niekedy to tak býva, že človek to tak má, ale každý môže byť lepším človekom…“ Priznám sa, aj ja sám som niekoľkokrát zahanbene zmĺkol, keď som si už nevedel pomôcť s nejakou mojou „krivdičkou“. Ale áno, nie som v tom sám, utešujem sa, veď aj v jednom zo žalmov sa kráľ Dávid modlí: „Hospodine, postav mi hliadku k ústam a dvere mojich perí chráň.“ 

Toto neodsudzovanie ľudí robí z otca Benjamína príjemného spoločníka, priateľa, parťáka a spovedníka. 

Cesty sú jednoduché, nie však tie krížové

„Takže by ste s nami zo Štandardu išli do Tanzánie?“ opýtal sa ma otec Benjamín jedného dňa. „S tebou a s fotografom Timom Križkom by nás bolo dokopy dvanásť. Tak by sme mohli zobrať väčšie množstvo batožiny, do kufrov by sa nám zmestili všetky zastavenia krížovej cesty pre tanzánsku katedrálu, Bohostánok a tiež viacej školských vecí pre decká. Potrebujú to tam ako soľ,“ uvažoval nahlas.

Vedel som, že sa z tej cesty do Afriky tak ľahko nevykrútim. Nechcel som si zobrať na triko, že sa azda nezmestí do kufrov kompletná krížová cesta, alebo zošity, farbičky a zdravotnícky materiál, a to len preto, že mám strach a nechce sa mi.