Otca Benjamína som rovnako ako mnohí iní stretal v uliciach Bratislavy alebo v kostole. Potom prišla korona a svet sa na chvíľu zastavil. V rámci opatrení proti šíreniu vírusu nám politici zavreli na čas aj kostoly. A keď boli chrámy otvorené, predpisy dovoľovali veriacim zúčastňovať sa na bohoslužbách v obmedzenom počte. 

Určite to máte v živej pamäti, no píšem to sem, aby sa na to nezabudlo, lebo to bol podivuhodný precedens a tiež to spomínam v neskromnej nádeji, že si tento text niekto prečíta v budúcnosti a informácia o zatvorených kostoloch mu čo-to napovie o dobe, ktorú sme žili. 

V tom čase sa veľa vecí začalo realizovať v online priestore a starý dobrý rozhlas sa podujal každý deň vysielať v priamom prenose bohoslužby. Kým boli ľudia zatvorení doma, otec Benjamín pravidelne prichádzal do rozhlasového štúdia, kde slúžil naživo sväté omše. 

Asistoval som pri týchto prenosoch, na staré kolená som sa stal miništrantom, malo to celé zvláštnu atmosféru, otec Benjamín mal vždy povzbudivé slovo pre náš malý redakčný rozhlasový kolektív, ako aj pre tisíce poslucháčov, ktorí v ťažkom čase potrebovali nádej. Za to mu patrí vďaka rovnako, ako aj ostatným kňazom či biskupom, ktorí zostali slúžiť svojmu zverenému stádu.

Pri týchto koronových vysielaniach sme sa s otcom Benjamínom zblížili. A aj keď si s vami kňaz potyká, vždy je tam určitý rešpekt. Rovnako, ako keď vám navrhne tykanie váš starý profesor. Je to česť, no je tam stále mnoho zdvorilosti. 

Otec Benjamín je vysokej postavy, je to dynamický muž, má vyše päťdesiat rokov, no pôsobí oveľa mladšie. Má vždy plán, nejakú víziu, ponáhľa sa na stretnutia, a aj keď má naponáhlo, pristaví sa, zaujíma sa o vás, pamätá na vašich blízkych, vie sa prihovoriť deckám aj babičkám. Má jednu vzácnu vlastnosť – je pravdivý, ale do tej pravdivosti vmiešava milosrdenstvo, a tak od neho aj ťažšie veci prijmete s vďačnosťou. 

Keď si už neviete pomôcť a chcete spustiť nejakú kritiku, či ohováranie na niečiu adresu, otec Benjamín vás v polovici vety zastaví a povzbudí: „Vieš, niekedy to tak býva, že človek to tak má, ale každý môže byť lepším človekom...“ Priznám sa, aj ja sám som niekoľkokrát zahanbene zmĺkol, keď som si už nevedel pomôcť s nejakou mojou „krivdičkou“. Ale áno, nie som v tom sám, utešujem sa, veď aj v jednom zo žalmov sa kráľ Dávid modlí: „Hospodine, postav mi hliadku k ústam a dvere mojich perí chráň.“ 

Toto neodsudzovanie ľudí robí z otca Benjamína príjemného spoločníka, priateľa, parťáka a spovedníka. 

Cesty sú jednoduché, nie však tie krížové

„Takže by ste s nami zo Štandardu išli do Tanzánie?“ opýtal sa ma otec Benjamín jedného dňa. „S tebou a s fotografom Timom Križkom by nás bolo dokopy dvanásť. Tak by sme mohli zobrať väčšie množstvo batožiny, do kufrov by sa nám zmestili všetky zastavenia krížovej cesty pre tanzánsku katedrálu, Bohostánok a tiež viacej školských vecí pre decká. Potrebujú to tam ako soľ,“ uvažoval nahlas.

Vedel som, že sa z tej cesty do Afriky tak ľahko nevykrútim. Nechcel som si zobrať na triko, že sa azda nezmestí do kufrov kompletná krížová cesta, alebo zošity, farbičky a zdravotnícky materiál, a to len preto, že mám strach a nechce sa mi.

Teraz bude nasledovať malá odbočka. Do Tanzánie sme leteli z Viedne. Let nie je komplikovaný, ak ide všetko podľa plánu. Pristanete v Istanbule, prestúpite na ďalšie lietadlo a ste v Afrike. Taká nudná turistika.

Nie však, milí priatelia, ak ste misionári, ktorí nesú v batožine všetky zastavenia krížovej cesty. Let sa skomplikoval, búrky nám nedovolili pristáť v Istanbule, niekoľkokrát sme sa tam takmer dostali, no vždy nás odklonili naspäť, až nás prichýlilo letisko v Rumunsku, v Bukurešti. Tu sme zavretí v lietadle strávili niekoľko hodín, nakoniec nám dovolili odštartovať a po turbulentných natriasačkách nás konečne neskoro v noci vyhodili na istanbulskom letisku. Naše lietadlo do Tanzánie bolo dávno preč, tí, ktorí ním leteli, už dávno boli tam, kde mali byť. Nasledovala tortúra zháňania nového letu. Problém bol, že nás bolo dvanásť a chceli sme, alebo skôr museli, ísť jedným spojom. 

Otec Benjamín vybavoval nový let celú noc. Vystál niekoľko radov, vyplnil desiatky formulárov, niektorých z nás dokonca vyspovedal a pokračoval v administratívnej letiskovej tortúre. Ani raz nezvýšil hlas, ani raz sa na nikoho zo zamestnancov letiska nezamračil, a to aj napriek tomu, že sa podaktorí tvárili, že nevedia, o čo mu ide, alebo že mu nerozumejú. 

S úsmevom na tvári, s americkou šiltovkou na ktorej mal nápis Jesus is my Boss (Ježiš je môj šéf) nakoniec vybavil nový let a od tureckej leteckej spoločnosti sme dostali aj ubytovanie vo fajnovom hoteli asi hodinu cesty od letiska. 

Nová trasa do Tanzánie viedla z Istanbulu do Kataru, kde nás šacovali a pohadzovali si nás s patričnou nadradenosťou, a kde od nás chceli nové poplatky za batožinu. Niečo od nás vydrankali, no talent, pokoj a šarm krízového manažéra – otca Benjamína hral v náš prospech. Viem si predstaviť, že bez neho by naša výprava uviazla niekde v Istanbule a frustrovaní by sme sa zvrtli a vrátili domov. 

Z Kataru sme leteli na letisko pod Kilimandžárom, čo bolo osemsto kilometrov od miesta, na ktoré sme išli. Okrem toho nám aerolínie stratili osemnásť kufrov z celkového počtu dvadsaťdva. Čiže krížová cesta, školské potreby a zdravotnícky materiál si lietali kdesi po svete, alebo ostali v Istanbule, či v Katare. Chytalo nás zúfalstvo. 

Otec Benjamín si napravil šiltovku a hovorí: „Bol som tu sedemnásťkrát, ale takúto zvláštnu cestu som ešte nezažil. To nie je náhoda. Nebojte sa, niečo vymyslíme.“ Pomodlil sa, s úsmevom nabehol na informácie a úradníčku z letiska presvedčil, aby sa našej stratenej batožine venovala. 

Aby ste si nemysleli, letisko Kilimandžáro je veľké asi ako vlaková stanica v menšom slovenskom okresnom meste. Taký kultúrny dom, čo ja viem, vo Zvolene, je oproti tomu megastavba storočia.

Chúďa úradníčka zagúľala očami a začala zhľadúvať akési reklamačné papiere a pýtať si naše pasy. Prvé lajstro vyplnila, potom mávla rukou, nech si to vypĺňame sami. Otec Benjamín nám asistoval, a po pár hodinách boli všetky tlačivá vyplnené. Úradníčka zívla a schovala ich do šuplíka. „No keď toto malo nejaký zmysel...“ zahundral niekto z výpravy. „Neboj sa, vždy to má nejaký zmysel, veď uvidíme, no treba urobiť všetko, čo je v našich silách a potom to dať do Božích rúk,“ povedal otec Benjamín a my sme vedeli, že má pravdu. 

Pred letiskom nás čakal starý malý japonský autobusík, v ktorom sa zrejme vozili trpaslíci, a aj to len na krátke trate. Nás čakal vyše trinásťhodinový prejazd v tomto vozidle, kde každý, kto mal nad 150 centimetrov, trpel. „Už len pár hodín a sme v Kahame,“ povzbudil nás otec Benjamín, dal kolovať vrecko s kešu orieškami na posilu a vyzval nás, aby sme sa pomodlili.

V Kahame nás o druhej v noci víta pán biskup Christopher Ndizeye Nkoronko a naša tanzánska spojka – taliansky misionár Salvatore, o ktorom už bola reč v predchádzajúcej reportáži.

Aj keď nič nemajú, nikdy nežobrú. Dary prijímajú s vďačnosťou

Nasledujúce dni už ide všetko podľa plánu. Dokonca aj väčšina stratenej batožiny pristáva na letisku Kilimandžáro, odkiaľ nás kontaktuje naša stará známa úradníčka s tým, že si pre kufre môžeme prísť. Keď otec Ben namieta, že je to príliš ďaleko, iniciatívy sa chopí Salvatore a dovoz stratenej batožiny vybaví. Kufre s krížovou cestou sa následne natriasajú na strechách rozheganých autobusíkov, až nakoniec prídu za nami. Ešte ich zopár chýba, no aj tie sa postupne nájdu. 

Celá misijná skupina navštevuje podporované projekty, tí z nás, ktorí tu neboli, neveriacky krútia hlavami, čo všetko sa tu stihlo s podporou štedrých Slovákov vybudovať. Studne, fary, školy. Všade nás vítajú srdečne, až teraz si uvedomujeme, že otec Benjamín je tu dobre známym človekom, vážia si ho, vedia, že so svojím tímom prináša dôležité veci.

Čo by som chcel zdôrazniť, je fakt, že miestni nenatŕčajú ruky. Sú to hrdí ľudia, ktorí napriek tomu, že majú málo, nie sú žobrákmi a svoje zápasy vedia ustáť so cťou. To je na nich sympatické. Dokonca nás ani taxikár na rikši neoblafne, hoci naivní Európania by mu zaplatili akúkoľvek sumu. Vypýta si od nás rovnakú sumu ako od miestnych.

Vec, ktorá bola prekvapivá, súvisela s postojom k peniazom. Keď sme boli na návšteve školy, ktorá patrila pod správu otca Salvatoreho, vo veľkej telocvični sa zhromaždili všetci žiaci aj pedagogický zbor. Po omši a kázni, ktorú otec Benjamín predniesol v angličtine a svahilčine, prišiel rad na odovzdávanie darov. 

Zošity, perá, ceruzky a neviem čo všetko chalani z OZ Misie na Slovensku zbalili do kufrov, putovali pred zrakmi všetkých detí do rúk pani riaditeľky, rehoľnej sestry z Ugandy. Tá každú jednu vec zdvihla nad hlavu a na znak vďaky celá telocvičňa prepukla v jasot. 

Potom prišiel na rad finančný dar. Hŕba peňazí, niekoľko zväzkov, ktoré chodu katolíckej školy veľmi pomôžu. Pani riaditeľka si ich nestrčila do vrecka, ani ich nezatvorila do trezora. Urobila z nich vejáre a zdvihla ich nad hlavu, zamávala nimi, aby všetci videli, že súčasťou daru sú aj bankovky. Aj peniaze zožali aplauz, deti aj učitelia sa tešili. Na oplátku nám darovali dva malé africké bubny, tam-tamy, ktoré mali ako blanu našponovanú kožu z kozy. Zvuk majú nádherný, no Slovák na nich ťažko zahrá niečo zmysluplné. Chýba nám ten oheň, tá živelnosť, tú sme pod neónovým svetlom dávno stratili. 

Po slávnosti si nás učiteľský zbor uctil najdrahším ovocím, aké v Tanzánii kúpite. Viete akým? No predsa jablkami. Pre nich je to exotické ovocie, ovocie z dovozu, väčšina ľudí tu jablko nikdy neochutnala. „Máme nožík?“ opýta sa nás otec Benjamín. „Kúsok si z jablka odrežte, aby sme ich neurazili, museli na ne šetriť a s ostatnými jablkami sa s nimi podeľte," vraví.

Učitelia sa s radostnou iskrou v oku ponúkajú jablkami z dovozu, majú tuhú šupu, a nevýraznú chuť, no pre domácich sú novinkou, závanom exotického sveta, ktorý sa nachádza kdesi na inom kontinente a v inom storočí.

Levy vás nezjedia, komáre nenakazia

„Prečo ti učarovala zrovna Tanzánia?“ pýtame sa otca Benjamína.

„Neveriacemu poviem, že to bola náhoda, veriacemu, že to bolo Božie riadenie. V roku 2005 prišiel do Ameriky vtedajší biskup z Kahamy. Išiel do Ohia, a potom mal stretnutie s jedným františkánom v Detroite. No ten mi volá, že nemá pána biskupa kde ubytovať, či by som mu s tým nevedel pomôcť. U nás na fare sa miesto vždy našlo, tak sme ho prichýlili. Bol to veľmi sympatický človek, potom prišiel do Ameriky znova a vždy nás volal, aby sme ho prišli pozrieť do Tanzánie. Chcel nám oplatiť našu pohostinnosť. S úsmevom nám zdôrazňoval, aby sme sa nebáli, že nás levy nezožerú, ani komáre nenakazia. Brali sme to však ako zdvorilostné reči a priznám sa, že ja osobne som nemal nejakú veľkú chuť zbaliť sa a ísť do Tanzánie.“

To, že slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v Detroite nakoniec nadviazala viac ako priateľské vzťahy s tanzánskou diecézou Kahama, si môže na svoj vrub pripísať kostolník. „Jerry Rubal, potomok českých emigrantov, nám robil kostolníka a bol to práve on, kto hovoril, že máme ísť. Napokon sme teda išli.“

Bola to Benjamínova prvá skúsenosť so subsaharskou Afrikou: „Nič som neočakával. Len sme kráčali v úžase a s otvorenými očami. Tanzánia je krajina, kde sa dá pomáhať, kamkoľvek sa pozrieš. Spýtali sme sa teda nášho hostiteľa, čo by bolo najpotrebnejšie. Ukázalo sa, že treba vo farnosti Svätej rodiny vyvŕtať studňu, postaviť kostol, faru a školu, aby sa ľudia mali kde vzdelávať. To tak na začiatok. A že sa to pokúsi zrealizovať aj bez pomoci zvonka, ale veľmi by sa veci urýchlili, ak by sme sa do toho zapojili.“

Otec Benjamín sa vrátil do Ameriky a vo farnosti sa dohodli, že si tanzánsku farnosť Kagongwa adoptujú a budú ju podporovať, koľko budú vládať.

„V Amerike sú cirkvi vedené ako charitatívne organizácie. To, že ich ľudia podporujú, si môžu uplatniť na daniach, takže ich to motivuje podporovať svoje farnosti. K príspevkom na chod farnosti sme zaviedli dobrovoľné príspevky na podporu našich tanzánskych bratov. Na studňu sme vybrali peniaze pomerne rýchlo. Bolo to len sedemtisíc dolárov a koncom roka 2008 už bola studňa vyvŕtaná a farníci sa z nej tešili.“

Horšie to však bolo s výstavbou kostola. Naň bolo potrebné vyzbierať pol milióna dolárov, čo je značne vysoká suma. Aj to sa s Božou pomocou podarilo. „Kostol, to bol väčší kúsok. Ale aj veľký kúsok sa dá zdolať po malých kúskoch. Urobili sme si taký ‚tehličkový teplomer‘. Bolo tam päťdesiat tehličiek a každá tehlička predstavovala vyzbieraných desaťtisíc dolárov.“  

Nový kostol vo farnosti Svätej rodiny stál hotový už o dva a pol roka. Potom sa vybudovala fara, škôlka a škola. Škola zasvätená svätým slovanským vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi.

Miništrant, ktorý zomrel, kúpil cisternu na vodu

Poprosíme otca Benjamína, aby nás tam zobral pozrieť. Po ťažkom misijnom dni a trmácaní sa po rozbitých cestách sa mu veľmi nechce. No dôvod je aj iný. Nemá záujem, aby sme ospevovali jeho zásluhy. Toto je na ňom sympatické. Keď ho uistíme, že budeme kritickí a nebudeme si ho idealizovať, napokon privolí, sadneme do starej terénnej toyoty a vyrazíme do farnosti Svätej rodiny, ktorá je od mesta Kahama vzdialená asi pol hodiny jazdy autom.

Areál kostola je obohnaný vkusným betónovým plotom, ktorý napriek použitému materiálu nepôsobí vôbec surovo. Skôr budí rešpekt, nepovolaní sa cezeň neodvážia preliezať. Areál je dobre udržiavaný, na rozdiel od ulíc, kde sa váľajú odpadky, je tu čisto vyzametané. Pri velikánskom kostole pracujú robotníci, stavajú nejakú menšiu administratívnu budovu. Otec Benjamín sa s nimi dáva do reči, je to vítaná príležitosť oddýchnuť si v tieni a napiť sa vody zo studne, ktorú tu pred rokmi vykopali s pomocou slovenskej farnosti v Amerike. 

„Keď som v roku 2017 odišiel zo Štátov na Slovensko, už si farníci koordinovali veci po svojom, ale ako vidím, veci fungujú, hýbu sa.“

Kostol si nechávame nakoniec. Najprv ideme obzrieť školu sv. Cyrila a Metoda, potom faru a studňu. Ideme okolo veľkej nádrže na vodu, ktorá je asi päť metrov nad zemou, aby vytvárala tlak, aby voda tiekla z kohútikov. Je na nej akýsi veľký nápis, nejaké meno a priezvisko Peter Dubon.

„Áno, tento príbeh vám musím rozpovedať,“ zastaví sa otec Benjamín a utiera si pot z čela. „Tohto chlapca som poznal. Bol to chalan z mojej farnosti v Amerike, bol miništrant. Veľmi milý chlapec. Dostal však rakovinu. Bojoval statočne a všetci sme sa modlili za jeho uzdravenie. Veľmi túžil ísť do Afriky, aby videl, ako to tu vyzerá, ako tu rastie dielo, ktoré aj jeho rodina podporovala. Mal štrnásť rokov, keď si tak nejako uvedomil, že sa do Tanzánie zrejme nikdy nedostane. Ležal v nemocnici a vtedy týmto mladým ľuďom na onkológii nejaká nadácia darovala peniaze na nákup techniky, či už nejaký počítač, alebo tablet, ktorý by im spríjemnil čas počas chemoterapií a neviem akých všetkých terapiách, čo museli absolvovať. Bolo to nejakých päťsto dolárov. No a tento Peter tie peniaze poslal sem a za tie peniaze sa kúpila a vybudovala táto vodná nádrž. Je to aj taká symbolika, veď voda je život. Peter si v súvislosti so svojím ochorením veľmi dobre uvedomoval cenu života.“

Pýtame sa, ako tento príbeh dopadol, chceli by sme počuť príbeh s dobrým koncom, lenže život to napísal inak. „Peter nakoniec zomrel,“ povie otec Benjamín, odvráti sa od nás a pozerá na vodnú nádrž. „Ale toto tu zostalo a slúži to tým, ktorí žijú.“ Potom vyberie telefón, nádrž s menom dobrodinca odfotí a pošle jeho rodičom. „Vždy keď sa tu zastavím, tak jeho rodičom napíšem, že nádrž je tu a plní svoju funkciu.“

Mlčiac kráčame areálom, musíme nejako stráviť tento príbeh bolesti a strácania. Prejdeme popri malom amfiteátri a smerujeme ku škole. Je popoludní, vyučovanie sa skončilo, pred školou sa hrá hlúčik detí v uniformách. Ben sa im prihovára, svahilsky a anglicky. Pýta sa ich, či vedia, kto sú patróni ich školy. „Cyril a Metod,“ pokúšajú sa vysloviť mená našich vzácnych spolupatrónov Európy, no takáto kombinácia hlások im nejde vysloviť. Nakoniec to jeden z nich povie.

Z kancelárie vychádza muž v bielej košeli, je to riaditeľ. Chvíľu bystrí očami, potom mu svitne, spozná otca Benjamína. Srdečne nás víta, ukazuje na pamätnú tabuľu, kde je spomenutý štedrý podporovateľ školy reverend Benjamín Kosnáč. Rukou naznačí, že sme tu vítaní a môžeme si obzrieť všetko, čo potrebujeme.

Kráčame k fare. Po ceste narazíme na ďalšiu cisternu na vodu. Na nej je tiež meno dobrodinca reverenda Benjamína Kosnáča. Na farskej budove takisto a na kostole tiež. Otec Benjamín mávne rukou, akože to tu oni majú taký dobrý zvyk, že sa nemajú čím odmeniť, tak tvoje meno napíšu alebo vyryjú na pamätné dosky. „To nič neznamená, aj som na to už zabudol,“ povie otec Benjamín a poberáme sa do chrámu.

Práve je omša, je tu niekoľko školákov, sú tu ženy a pár mužov. Je tu príjemný tieň a jemný prievan okysličuje celý priestor. Chvíľu posedíme, pomodlíme sa, no keď sa ľudia začnú príliš obzerať a znervózňovať slúžiaceho kňaza, radšej odchádzame. Kostol je to majestátny, veľký, priestranný a s vysokým stropom. 

Žartujeme, či otca Benjamína nepokúša pýcha, keď má toľko pamätných tabúľ ešte za života. Otec Ben sa smeje a hovorí, že samozrejme, že ho pýcha pokúša, že je márnomyseľný muž, no ako kňaz vie, že pýcha a nadutosť, to sú diablove atribúty, preto sa drží radšej pri zemi. „Napokon, moje zásluhy sú nepatrné voči zásluhám tých ľudí, ktorí výstavu kostola a fary podporovali. Oni ukázali svoje srdce a dokázali ho otvoriť pre iných.“

Na spiatočnej ceste v aute príde reč na to, prečo ľudia pomáhajú ľuďom, ktorých nepoznajú. Otec Benjamín v tom má jasno: „V Amerike sú si ľudia vedomí, že sa majú dobre. Ale rozmer katolicizmu, univerzálne cirkvi, ľudí zjemňuje. Americký katolík alebo slovenský katolík vie, že katolík v Tanzánii je jeho brat, jeho sestra a že keď je na tom horšie, treba mu pomôcť. To nie je, že si niekto uľavuje na svedomí, alebo že si niekto niečo dokazuje. Kostol, škola, učilište, studňa, to všetko sú veci, ktoré ľuďom skvalitňujú život. Je určite lepšie mať viac vedomostí ako menej vedomostí. Nakoniec, jedni ťahajú druhých. Okolo kostola sa vytvorí takmer vždy dobre fungujúca skupina ľudí, ktorá to svetlo nesie ďalej. Tu je súčasťou jednej farnosti nezriedka ďalších dvadsať filiálok, čiže pobočiek. V niektorých doslova pijú vodu z kaluží. To, že sa niekto vzdelá a pomôže týmto ľuďom s vyvŕtaním studne, alebo s tým, že ich naučí lepšie obrábať zem, kultivuje postupne celú komunitu.“

Otec Benjamín už za tie roky Tanzániou previedol viac ako dvesto ľudí. Niektorí boli z Ameriky, iní zo Slovenska. Niektorým táto skúsenosť zmenila život, iným zmenila pohľad na svet. Niektorí zostali zapojení do projektov pomoci, iní pochopili, že ich miesto je inde. 

Od februára 2024 aj vďaka otcovi Benjamínovi a vďaka iniciatíve ľudí z OZ Misie spustila Slovenská katolícka charita projekt Adopcie na diaľku aj v Tanzánii. 

„Treba robiť, čo je potrebné, ísť tam, kde iní nejdú, slúžiť tam, kde iní slúžiť nechcú. Nakoniec, sú nám v tom svätí Cyril a Metod veľkým príkladom. Veď aj oni prišli k nám, aby zušľachtili našich predkov, aby im dali vieru, vzdelanie a zákony. V tomto sú neprekonateľní. No a teraz ich odkaz svieti aj v Tanzánii.“