Ekonomika však nie je hodinový stroj, kde je každý pohyb dokonale predvídateľný. Preto ak centrálna banka zníži základnú úrokovú sadzbu o jeden percentuálny bod, neznamená to, že úroky na hypotékach, spotrebných úveroch a kontokorentoch automaticky klesnú rovnako o jeden percentuálny bod.
Prenos úrokových sadzieb v ekonomike (anglicky interest pass-through rate) z centrálnej banky do komerčného sektora nefunguje v dokonalej korelácii. Preto centrálni bankári nikdy presne nevedia, čo ich manipulácia úrokov v ekonomike vyvolá. Môže sa stať, že reakcia ekonomiky na zmenu sadzieb bude veľmi vlažná. A, naopak, aj malá zmena môže vyvolať prudkú reakciu trhov. Takzvaný transmisný mechanizmus je preto neustále predmetom skúmania.
Ešte komplikovanejšia situácia nastáva v heterogénnych menových zónach, akou je práve eurozóna. Zmena úrokovej sadzby spoločnou centrálnou bankou sa v jednej časti zóny môže prejaviť výrazne a v druhej časti skoro vôbec.
Presne toto sa pokúsili vo svojej novej práci zmerať ekonómovia Paul Egan a Kieran McQuin. Použili dáta za roky 2000 až 2021, teda od vzniku eurozóny až po obdobie poklesu základného úroku ECB na hodnotu 0 percent. Zamerali sa na prenos úrokov medzi sadzbou ECB a úrokovou sadzbou na hypotékach.
Ich výsledky ukázali, že medzi členskými štátmi eurozóny sú naozaj veľké rozdiely vo fungovaní transmisného mechanizmu, minimálne čo sa týka prenosu úrokových sadzieb. V štátoch ako Grécko alebo Írsko úroky na zmenu sadzby ECB takmer nereagovali. Naopak, na Slovensku a vo Fínsku bol efekt prenosu najvyšší, takmer polovičný.
Vysoké postavenie Slovenska v tomto rebríčku by nemalo prekvapiť. Úrokové sadzby na slovenských hypotékach na prelome dekád patrili medzi najnižšie v cele eurozóne. Čo však tieto rozdiely medzi krajinami vysvetľuje?
Pri pohľade na vrchol rebríčka je vidieť istú súvislosť. Grécko, Írsko, Španielsko, Taliansko sú krajiny známe zo skratky PIIGS, teda štáty významne zasiahnuté finančnou krízou. A skutočne, autori na dátach potvrdili, že práve miera stresu finančného sektora zažitá počas krízy po roku 2009 významne ovplyvnila prenos sadzieb. Vysvetlenie autorov je, že zasiahnuté finančné sektory potrebovali drahý kapitál na rekapitalizáciu, čo znížilo ich priestor na znižovanie sadzieb. Zároveň pre problémy niektorých bánk a následnými fúziami prišlo ku zníženiu konkurencie na bankovom trhu.
Štúdia vysvetľuje najmä vrch rebríčka, a nie jeho spodok. Preto môžeme len špekulovať o tom, prečo je Slovensko na opačnom konci. Mojím odhadom je kombinácia obdobia rýchlo sa rozvíjajúceho retailového finančného trhu na Slovensku, ktorý nútil banky do konkurenčného boja, a relatívne dobrého zdravia slovenských bánk počas a po kríze, ktoré im tento konkurenčný boj umožnilo.
Práca Egana a McQuinna sa končí rokom 2021, takže už nezachytáva prudký obrat v monetárnej politike, ktorý prišil v roku 2022. Bude zaujímavé sa o pár rokov opäť pozrieť na tieto výpočty. Rebríček z aktuálneho obdobia by možno vyzeral úplne inak. Ale to je len špekulácia.
