Všetko to vyzeralo nádherne, pretože nové nastavenie sľubovalo, že RTVS bude mať dokonca o 20 miliónov eur viac. A nad kuvičími hlasmi, že RTVS týmto rozhodnutím smeruje do područia aktuálnej politickej moci, sa mávlo rukou. No stalo sa. Prišiel ďalší rozpočet, na rok 2024, a v zákone stačilo zmeniť jedno číslo za desatinnou čiarkou a verejnoprávne médium má zrazu o 11 miliónov eur menej ako v roku minulom. Prikrylo sa to nevyhnutnosťou konsolidovať verejné financie, čo je sčasti pravda, ak by zároveň nebol až príliš okatý odpor koalície k súčasnému vedeniu RTVS. A tak práve „odbornícky“ nápad SaS prišiel vhod na priškrtenie verejnoprávneho média.
A sme opäť pri dôsledkoch.
Výrazné zníženie rozpočtu RTVS musí nevyhnutne viesť ku škrtom. Pochopiteľne, ako prvé prichádzajú na rad náklady, ktoré nesúvisia primárne s programom a vysielaním. Takže aj Galéria Slovenského rozhlasu. Respektíve jej koniec, pretože činnosť galérie bude v apríli pozastavená a ušetrí sa tým na jej prevádzkových nákladoch. Tie predstavujú 80 000 eur ročne. Ide o rozhodnutie na prvý pohľad ekonomicky logické. No predsa len sa vnucuje otázka, či akurát tých 80 000 eur spasí RTVS a či takáto úspora nebude skôr stratou.
Ale stratou čoho? A to sa po tretí raz dostávame k príčine a dôsledku.
Príčinou je v tomto prípade to, ako vnímame RTVS. Čo pre nás vlastne znamená. Časť verejnosti v tom mala vždy jasno – verejnoprávne médiá nepotrebujeme. Slovenskú televíziu nepozeráme, Slovenský rozhlas nepočúvame, takže aj platiť poplatky je absurdné. Ideálny volič Sulíka.
Viesť s týmito ľuďmi debatu o širokospektrálnej a demokratickej prospešnosti verejnoprávneho vysielania aj pre tých, ktorí momentálne nie sú jeho divákmi či poslucháčmi, je veľmi ťažké. Prevažná časť politikov sa na RTVS tiež pozerá svojrázne, predovšetkým veľmi zúžene, pretože jej význam merajú len spravodajstvom a politickými diskusnými reláciami. Z takýchto perspektív je existencia Galérie Slovenského rozhlasu naozaj nadbytočná. Veď prečo by nám na nej malo záležať, ak nám nezáleží ani na rozhlasových hrách, či na televíznych dokumentoch alebo na alternatívnej hudbe?
Je však aj iný pohľad.
Ak vidíme RTVS ako kultúrnu a demokratizujúcu inštitúciu, ktorá má ambíciu prinášať program pre každého, aj pre menšinového diváka a poslucháča, tak potom má význam nielen koncertná sála Slovenského rozhlasu, ale aj s ňou susediaca galéria. Dokonca by sa dalo hovoriť o kultúrnej nevyhnutnosti. A jej záchrana by sa mohla stať príležitosťou.
Príležitosťou pre koho?
Nuž, pre pani ministerku kultúry, ktorá sa po schválení štátneho rozpočtu vyhlásila, že zníženie príspevku pre RTVS nevníma ako optimálne na zabezpečenie jej pohodlného chodu a vláda je pripravená dofinancovať RTVS v prípade preukázanej potreby.
Iste, bolo by svojím spôsobom bizarné, ak by sa pani ministerka Šimkovičová pokúsila pomôcť práve tej galérii, v ktorej ju nesmierne vyrušil obraz Andreja Dúbravského. No o to väčšia by to bola pre ňu šanca na reparát z predmetu zvaného, čo je úlohou ministra kultúry.
Žiadny reparát sa však asi konať nebude. Spočítané to má totiž aj RTVS, ktorá sa podľa slov predsedu SNS už čoskoro stane štátnou akciovou spoločnosťou.
Kladiem si teda záverečnú otázku, aký má význam pre súčasné vedenie RTVS, pri takejto perspektíve, ušetriť 80 000 eur na galérii? Nebol by práve opak, podržanie malého kultúrneho priestoru, správnejším gestom?
