Sme ochotní platiť viac za byty, elektrinu, autá či potraviny? Európske orgány už dávno rozhodli, že áno

Uhlíkové clo, presnejšie mechanizmus úpravy hraníc pre emisie uhlíka (CBAM), je jedným z mnohých krokov Bruselu v jeho zelenom ťažení proti klimatickým zmenám. Hoci zrejme málokto vie, ako funguje, istým spôsobom ovplyvní takmer každého.

Deklarovaným cieľom je zabrániť, aby tunajšie spoločnosti presúvali výrobu do krajín s nižšími emisnými normami. A znižovať globálne emisie tým, že sa prostredníctvom cla zatlačí na čistejšiu priemyselnú výrobu v zahraničí.

Stojí to na predpoklade, že európske spoločnosti platiace nielen za dovoz tovarov, ale po novom aj „plynov“, budú nútené brať ohľad na množstvo uhlíka vzniknutého pri výrobe nakupovaného tovaru. A budú tak v tretích krajinách vyhľadávať dodávateľov s nižšími emisiami.

A v neposlednom rade prispieva aj k zmene pohľadu na to, kto je za emitované plyny v konečnom dôsledku zodpovedný. Štatistiky o objeme uhlíka vypusteného pri výrobe tovarov sú totiž skresľujúce. Ukazujú iba to, ktorá spoločnosť a v akej krajine ich vyprodukovala. Problém je však o niečo zložitejší, keďže v mnohých nízko- a strednepríjmových krajinách produkujú firmy tovary a služby najmä preto, aby uspokojili dopyt ľudí z bohatých krajín.

Mohlo by Vás zaujímať Najväčší znečisťovateľ ovzdušia beží míľovými skokmi k zelenému zajtrajšku. Emisie Číny by čochvíľa mohli začať klesať

Upgrade emisných povoleniek

Spustený mechanizmus CBAM v podstate funguje ako nadstavba už zabehnutého systému obchodovania s emisnými povolenkami (ETS funguje v krajinách EÚ, Nórsku, Lichtenštajnsku a na Islande). Tie znevýhodňujú „špinavé“ podniky oproti „zelenším“ konkurentom, keďže na vypustenie každej tony uhlíka treba mať povolenie, za ktoré treba platiť.

Doteraz sa penalizácia dotýkala iba európskych výrobcov, ktorých de facto diskriminovala, keďže sa ich produkcia stávala oproti zahraničným subjektom cenovo menej konkurencieschopnou. Preto v minulosti dochádzalo k presunu výroby do štátov s nižšími regulačnými normami.

Uhlíkové clo to práve napráva, keď cieli na dovozcov zahraničného tovaru. Tí dnes musia kontrolovať, aké objemy emisií vznikli pri výrobe tovaru či medziproduktov, ktoré nakúpili v zahraničí. A po prechodnom období za ne budú musieť platiť.

Férové? Áno, ale...

Pokiaľ mechanizmus nebude dostatočne tlačiť výrobcov z tretích krajín, aby sa snažili z pohľadu vypustených emisií zefektívňovať svoju produkciu, budú európske, a teda aj slovenské firmy nakupovať v krajinách mimo systému ETS drahšie.

Kritici dokonca dodávajú, že na to najviac doplatia menej rozvinuté krajiny ako Mozambik, Zimbabwe, Moldavsko či Ukrajina, keďže vysoké emisie ich produkciu predražia a budú stáť viac než inde. Európske firmy tak budú radšej nakupovať z drahších častí sveta, kde však lepšie technológie znamenajú menej vypustených plynov do ovzdušia.

Náklady kvôli emisným povolenkám už nebudú rásť iba našim domácim výrobcom, ale pre uhlíkové clo po novom aj dovozcom.

A tí to budú premietať do koncových cien. Poradenská a audítorská spoločnosť KPMG v dávnejšej správe uviedla, že „spotrebitelia a používatelia tovaru, na ktorý sa vzťahuje EÚ ETS a CBAM, budú pravdepodobne čeliť zvýšeniu konečných maloobchodných výdavkov“.

Samozrejme, postavenie dovozcov na rovnakú štartovaciu čiaru s domácimi producentmi sa zdá byť férové. Rovnako ako to, že za emisie je zodpovedný a bude si za ne priplácať ten spotrebiteľ, ktorý daný tovar chce.

Problémom je, že európski, takže aj slovenskí občania by mali vedieť a uvedomovať si, čo pre nich ďalší „zelený“ krok Bruselu znamená a akú cenu zaň zaplatia. Spotrebiteľa sa totiž nikto nepýtal, či za emisie platiť chce. Sme ochotní platiť viac za nové byty, elektrinu, autá či potraviny, lebo sa pri nich emituje do ovzdušia uhlík? Európske orgány už dávno rozhodli, že áno.

Mohlo by Vás zaujímať Biznis nadchádzajúcich desaťročí alebo investičná pasca. Oplatí sa technologicky zachytávať uhlík?

Systém už funguje. Naplno sa rozbehne o dva roky

Samotný mechanizmus CBAM začal platiť ešte 1. októbra, pričom prechodné obdobie má trvať až do 31. decembra 2025. Firmy však už počas neho musia podávať Komisii správy o tovare dovezenom z tretích krajín. A to za každý kvartál roka. Sú povinní tak urobiť najneskôr mesiac po skončení uvedeného štvrťroka.

Hlásenia by mali obsahovať najmä to, aký tovar a v akom množstve sa doviezol z krajín, ktoré nie sú pod záštitou európskeho systému emisných povoleniek. A tiež to, koľko emisií je s jeho produkciou spojených.

Uhlíkové clo sa zatiaľ vzťahuje iba na dovoz vybraných základných tovarov, ktorých produkcia je náročná na emisie oxidu uhličitého. Ide o cement, železo a oceľ, hliník, hnojivá, elektrinu a vodík.

Prvé štvrťročné vyhlásenia o emisiách vzniknutých pri výrobe dovezeného tovaru už európski importéri podávali. Termín bol do 31. januára, pričom slovenské ministerstvo životného prostredia, ktoré u nás túto agendu zastrešuje, informovalo, že sa prvé registrácie nezaobišli bez problémov. IT systém Európskej komisie vysoký počet registrácií koncom januára nezvládol a mal viaceré výpadky.

Mechanizmus sa má v ostrom režime začať uplatňovať od januára 2026.

Cena certifikátov CBAM sa bude odvíjať od týždennej priemernej ceny emisných povoleniek vyjadrenej v eurách za tonu vypustených emisií CO₂. Európski dovozcovia budú každoročne deklarovať objem „dovezených“ emisií a vždy odovzdávať zodpovedajúci počet certifikátov. Ak budú schopní preukázať, že za vypustený uhlík zaplatil už v inej krajine (v rámci iného systému než ETS) výrobca, príslušná suma sa bude môcť odpočítať.