Europeizácia vojny na Ukrajine
V niečom to stretnutie bolo prelomové.
Bez významného Američana
Bolo to totiž stretnutie bez významnejších predstaviteľov USA. Ameriku v Paríži zastupoval štátny tajomník zo State Departmentu, čo je v porovnaní s európskymi prezidentmi a premiérmi oveľa menšia funkcia.
Bolo to de facto európske stretnutie, na ktorom sa Európania rozhodovali, čo podniknú oni sami.
Európske návrhy radikálnejšie ako americké
Dozvedeli sme sa, že európski lídri vážne diskutovali o možnosti vyslania vojenských jednotiek európskych štátov na Ukrajinu. To znamená hrozbu priameho konfliktu s ruskými vojskami, teda hrozbu priamej vojny s Ruskom.
Otvorene poslať vojakov z krajín NATO a ešte to vzájomne koordinovať je návrh, ktorý svojou radikálnosťou predstihuje akýkoľvek návrh, ktorý kedy predložili Američania.
Jednoducho sme sa zase o kus posunuli v chápaní, čo je ešte prijateľné navrhovať a čo sa už nesmie ani spomenúť.
A vo vzťahu Ameriky a Európy sa niečo pootáča.
Kedysi tlačili Američania do konfliktu Európanov
Prehistóriu vojny na Ukrajine poznáme, veľakrát sme o nej písali. Pred mesiacom Václav Klaus napísal, že táto vojna začala v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti. Vtedy Amerika prelomila odpor Francúzska a Nemecka a presadila vyhlásenie samitu, že Ukrajina sa stane členom NATO. Čo Rusko verejne označovalo za hrozbu.
Američania tým začali Európu tlačiť do konfliktu s Ruskom.
O šesť rokov neskôr došlo opäť ku konfliktu medzi USA a Európou ohľadne Ukrajiny. Bol nenápadný, ale kľúčový. Vo februári 2014 počas vrcholiacej krízy na kyjevskom Majdane predstavitelia troch veľkých štátov EÚ, Francúzska, Nemecka a Poľska, dojednali dohodu medzi opozičnými stranami a vládou prezidenta Janukovyča. Podľa dohody mali aj vládni policajti, aj ozbrojené militantné skupiny opozície opustiť centrum Kyjeva. Ďalším bodom bolo vypísanie predčasných volieb. Bola to dohoda o nenásilnom, demokratickom riešení krízy. A podpísal ju aj Janukovyč, aj predsedovia opozičných strán.
Lenže Victoria Nulandová už predtým tajne dojednávala výmenu vlády bez volieb.
Janukovyč slovo dodržal, ozbrojenci z policajného Berkutu sa stiahli. Lenže radikálne, ozbrojené živly Majdanu dohodu ignorovali a obsadili vládnu štvrť. Janukovyč ušiel do Charkova. Prebehol prevrat a premiérom sa stal Arsenij Jaceňuk, tak ako to predpovedala Nulandová.
Dohoda dojednaná Úniou sa stala bezcenným kusom papiera. EÚ neprotestovala, presadili sa americké zámery. Opäť Amerika posunula Európu bližšie k vojne na európskom kontinente.
A v apríli 2022 Boris Johnson s krytím Ameriky presvedčil Volodymyra Zelenského, že nemá podpísať mierovú dohodu a že sa má bojovať ďalej. A európsky kontinent trčal vo vojne naplno.
V Paríži sa pokúšajú o iniciatívu Európania
Teraz je to naopak. V Amerike kongres váha so schválením ďalších desiatok miliárd dolárov pre Ukrajinu. Ale niektorí Európania v Paríži predkladajú radikálne návrhy, aké doteraz nepadali.
Rusko okamžite povedalo, že vyslanie jednotiek NATO na Ukrajinu by znamenalo, že konflikt s NATO je nevyhnutný.
Prezident Macron povedal, že vyslanie vojakov členských štátov NATO nemožno vylúčiť. Nemecký kancelár Scholz hovoril opačne, je proti ich vyslaniu.
To je ďalšia novinka. Nemecko-francúzska os pri rozhodovaní o najdôležitejších európskych otázkach vždy fungovala. Teraz nefunguje.
Podľa kuloárnych informácií v Paríži boli niektorí európski politici naklonení k radikálnym riešeniam. Najmä Briti, ale nielen oni. Litovský minister zahraničných vecí Gabrielius Landsbergis povedal, že parížska iniciatíva je zaujímavá a je prejavom originálneho myslenia.
Radikalizáciu vidíme aj u Macrona, ktorý ešte na začiatku vojny hovoril o potrebe európskeho bezpečnostného systému, ktorého súčasťou má byť aj Rusko. Teraz hovorí o rozšírení európskej účasti na vojne s Ruskom.
Medzi eskaláciou vojny a priznaním porážky
Mnohí európski lídri sa rozhodujú medzi Scyllou a Charybdou. Radikálne návrhy znamenajú eskaláciu vojny s hroziacimi následkami, ktoré nemožno vždy predvídať.
A zase vzhľadom na situáciu ukrajinskej armády na fronte neurobiť nič môže prispieť k porážke. A k nevyhnutnosti jej priznania. To by znamenalo vážny dopad na kariéry tých politikov.
Mnohí európski politici pripomínajú ľudí, ktorí už tak dlho kráčajú po bludnej ceste, že už sa nevedia vrátiť.
Niektorí si myslia, alebo sa aspoň snažia presvedčiť samých seba, že bojujú hrdinský boj. Lenže to, čo sa nezodpovedne a dobrodružne rozbabralo v roku 2008, dobabralo v roku 2014 a ešte viac dobabralo počas návštevy Borisa Johnsona v Kyjeve v apríli 2022, sa na hrdinský príbeh zmení len ťažko.
Amerika nemusí tlačiť Európu do vojny, Európa pôjde sama
Niektorí Európania, ktorí sa stali radikálnejšími ako Američania, ako keby si hovorili: žiadni Američania nás už nemusia tlačiť na pokraj vojny s Ruskom, na pokraj vojny dopochodujeme aj sami.
Aby som parafrázoval Menzelov film Rozmarné léto, tento spôsob osamostatňovania sa Európy od Ameriky sa mi zdá byť trochu nešťastný.
