Nechceme ich veľmi ani teraz: nevstupujeme do nich, neobťažujeme sa prácou v nich. Kibicujeme, to áno. Ale to je asi tak všetko. Nepáči sa nám, ako sa v nich politici hádajú, hoci o to ide: aby sa tam hádali, aby strany boli demokratické prvky politického systému ako jeho základu. V politických hnutiach sa nehádajú, napredujú. Nie preto, že majú lepšie programy, ale preto, že sú to hnutia. Zrozumiteľné, nehádajúce sa združenia okolo nespochybniteľného vodcu.
Nemôže byť náhoda, možno prehliadnutie, že naša ústava neupravuje politické hnutia, hoci v čase jej vzniku (január 1993) už politické hnutia existovali. Naopak, počítal s nimi "Malý zákon o politických stranách" z roku 1990. Odvtedy – počas tridsiatich štyroch rokov – niektoré hnutia výrazne zmenili podstatu. Nie sú to nadácie, združenia, "mimovládky". Sú to firmy, nie strany. Zakladajú ich tí, ktorí sa spravidla stávajú aj lídrami hnutí, ich majiteľmi.
Dve hnutia majú v súčasnosti významné zastúpenie v parlamente, v ktorom chýba dôveryhodná ľavica. Českú sociálnu demokraciu zničil jej predseda Miloš Zeman, keď už predsedom nebol, keď sa stal prezidentom. Zničil autentickú ľavicu. Nie je pravda, že v dnešnej politike už pravo-ľavá schéma neplatí. Platí, že dnes v Čechách neexistuje subjekt, ktorý by na seba prevzal zodpovednosť za ľavicu. Myslím, že tá tu bude vždy, len bude mať inú podobu. Vždy sa však bude "bojovať" za silnejší alebo slabší štát – ľavica za silnejší. A za vyberanie vyšších daní, za výraznejšie prerozdeľovanie. Za väčšiu mieru regulácie všetkého možného.
Po prevrate v novembri 1989 bolo potrebné vopred stanoviť, kto sa bude môcť zúčastniť v slobodných voľbách v júni 1990. Bolo to po prvýkrát v našich moderných dejinách, keď bola politická stranícka príslušnosť v našej krajine upravená zákonom; neskôr bola dokonca podstatným spôsobom zmienená v ústave! V spomenutom zákone z januára 1990 sa uvádza, že občania sa môžu združovať v politických stranách a že výkon tohto práva slúži na to, aby sa občania mohli podieľať na politickom živote spoločnosti, najmä na tvorbe zastupiteľských orgánov štátu.
Zároveň konštatoval, že na volebné a iné politické účely môžu vznikať tiež politické hnutia, do ktorých sa môžu združovať politické strany a spoločenské organizácie, aj občania. V záverečnom ustanovení sa uvádza, že za vymenované politické strany (strany takzvaného Národného frontu), ktoré sa môžu zúčastniť prvých slobodných volieb, sa tak považujú aj české Občianske fórum a slovenská Verejnosť proti násiliu, (obe hnutia).
Ako tieto subjekty, "politické strany a politické hnutia", upravuje naša legislatíva? Podrobnejší ako "malý zákon" z januára 1990 je zákon o združovaní v politických stranách a hnutiach z októbra 1990. Ten používa súbežne oba pojmy, hoci s úplne rovnakým obsahovým vymedzením! Z existencie dvoch pojmov a následne z dvoch faktických subjektov politického života, nevyvodzuje žiadne odlišné dôsledky. Politické strany a politické hnutia je dvojaký, odlišný názov pre volebný boj avšak navonok totožných zoskupení. Prečo dávame dva názvy tomu istému?
Ústava Českej republiky platná od 1. januára 1993 však v článku 5 hovorí o slobodnom zakladaní a slobodnej súťaži iba politických strán! Inými slovami, náš právny systém používa dva rôzne pojmy pre tú istú vec: pre subjekty, ktoré súťažia vo voľbách o podiel na moci. Zvláštne. Ide o nepochopiteľnú chybu alebo omyl, o prehliadnutie legislatívcov a zákonodarcov? Nie.
Väčšina hnutí je nepolitických, sú takpovediac "sociálne": rôzne združenia, nadácie, "mimovládky" a podobne, ktoré zaraďujeme pod neurčitý, všeobjímajúci pojem občianska spoločnosť. Takéto združenia sa zvyčajne usilujú rôznymi spôsobmi a rôznou intenzitou o vplyv, ale nie o moc. No podľa volebného zákona sa môžu usilovať aj o podiel na moci. Môžu sa zúčastňovať volieb.
Vznik politickej strany si vyžaduje úspešné absolvovanie náročného administratívneho konania, ktoré zvyčajne trvá niekoľko mesiacov a končí registráciou (má liberálny, len registračný, nie povoľovací princíp) na ministerstve vnútra. Založenie politickej strany si vyžaduje existenciu trojčlenného prípravného výboru a petíciu s najmenej tisíckou podpisov. A stanovy, ktoré schvaľuje ministerstvo vnútra.
Predsedu vlády Českej socialistickej republiky ( ČSR ) Petra Pitharta (vpravo) prijal 9. februára 1990 v Bratislave predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky ( SSR ) Milan Čič . FOTO TASR
Hnutie založíte za týždeň, stranu nie
Politické hnutia vznikajú tiež registráciou, ale podstatne iným spôsobom. Vznikajú totiž ako združenia! Na založenie združenia stačia tri osoby. A formálne overenie súdom, nič viac. Hnutie sa dá založiť za týždeň, za dva. No politická strana určite nie. Buď to trvá mnoho mesiacov, rok, alebo sa to aj nepodarí.
Ako líder hnutia, (zakladateľ je zvyčajne líder, často majiteľ) budete mať len málo problémov a budú sa dať ľahko vyriešiť. V strane budete mať ako jej predseda čoskoro súperov, pravé a ľavé krídlo... Budete mať nekonečné trápenie: politická strana sa málokedy nenachádza v nejakej kríze, nezápasí s nejakou úchylkou, jej predseda málokedy nemá nebezpečného rivala.
A to je náš súčasný problém. Politické hnutia (teda tie, ktoré sa zúčastňujú volieb) sa ľahko, ba priam spontánne, stávajú subjektmi vodcovského typu. Takými sa môžu stať samozrejme aj politické strany, napríklad niekdajšia nemecká NSDAP s diktátorom na čele.
Vtip je v tom, že politické hnutie môže ľahko vznikať priamo ako politicko-obchodná firma (hoci nie každý zakladateľ musí byť hneď oligarcha). Áno, ako firma. Ako Babišovo ANO, ako Okamurov absurdný Úsvit s deviatimi členmi! A kam to dotiahli! Samozrejme, nie všetky politické hnutia sú takéto. A naopak, nie všetky politické strany sa môžu pochváliť príkladnou vnútrostraníckou demokraciou. V súčasnosti je v Českej republike registrovaných 81 politických strán a 142 politických hnutí!
Čo sa týka demokratických pomerov sa vo vnútri politických subjektov dajú očakávať výnimky, a to v oboch smeroch. Dovolím si však zovšeobecnenie: v politickom hnutí spravidla nevznikajú žiadne frakcie, predseda (vodca, šéf) je nespochybniteľný a on si vyberá alebo vetuje funkcionárov.
Zloženie volebnej kandidátky je v jeho rukách. Hnutie môže ľahko zmeniť svoju pravicovú orientáciu za ľavicovú a naopak. V závislosti od aktuálnej požiadavky voličov. Politická strana to urobiť nemôže. A kritici šéfovej politiky frakciu nevytvoria, v hnutí na to nie je šanca (spomeňme si na márny pokus ostravských babišovcov, z ANO ich už dosť odišlo).
Demokratické pomery v politických hnutiach sú vo svojej podstate oveľa nepravdepodobnejšie ako v politických stranách. Politické hnutie ľahšie "degeneruje" na podnikateľský subjekt, pokiaľ tak už priamo nevzniklo. A ľahšie sa v ňom presadí vodcovský princíp. Má to už v génoch, v tom, ako sa rodí. Je dokonale pripravené otvoriť sa oligarchom, ak ho priamo sami nezakladajú. Ba čo viac: hnutia sa rodia na to, aby polarizovali politickú scénu, pretože nie sú viazané žiadnym uchopiteľným, záväzným programom, poradím priorít.
Musíme sa pýtať, prečo bol pojem "politické hnutie" uzákonený vo Federálnom zhromaždení 23. januára 1990 ako možný volebný subjekt – pričom nebol ústavne potvrdený a pravdepodobne ani nebude.
Šité na mieru
Bolo jednoducho ušité na mieru momentálnej situácii. Kým? Vtedajšie pružné, neúplné Federálne zhromaždenie koncom januára 1990 ešte stále tvorili prevažne radoví politici strán Národného frontu - doplnení len prvou vlnou kooptácií z posledných decembrových dní roku 1989 o stotridsať nových, povedzme "podecembrových" ľudí. Toto FZ jednomyseľne zvolilo za prezidenta Václava Havla. Vtedy by bolo schválilo asi čokoľvek!
Kto a prečo predložil "federálu" návrh tohto zákona s "politickými hnutiami", akí "revoluční" právnici (pravdepodobne z radov amorfného Občianskeho fóra?), možno len hádať. A prečo? Preto, aby sa Občianske fórum nemuselo formovať ako politická strana. Pretože by sa to do volieb v júni 1990 nestihlo? Muselo by sa, keby bola vôľa zákonodarcov na takúto transformáciu. Ale takáto vôľa tu nebola. Ani medzi stúpencami Občianskeho fóra, ani u Václava Havla.
"Malý zákon o politických stranách" schválilo Federálne zhromaždenie 24. januára 1990, teda ešte pred druhou kooptáciou (vtedy som ešte nebol poslancom, až od 6. februára 1990). S najväčšou pravdepodobnosťou ho nenavrhli zostávajúci, väčšinou málo výrazní poslanci nekomunistických strán Národného frontu.
Medzi novými poslancami za OF boli Zdeněk Jičínský a Vladimír Mikule (obaja z pražskej právnickej fakulty), ale ich autorstvo "malého zákona" sa nedá doložiť. Jičínský bol typický reformný komunista (neskôr vstúpil do sociálnej demokracie). S trochu autoritárskym vystupovaním, ale s precíznou právnickou dikciou. Z nich dvoch to bol práve on, kto myslel "strategicky". V roku 1960 bol spoluautorom novej, "socialistickej" ústavy. V roku 1968 bol uvádzaný ako spoluautor "federalizovanej" ústavy.
V decembri 1989 prišiel s pragmaticky úspešnou, ale demokraticky rozporuplnou myšlienkou kooptácie. Sám bol v roku 1968 vybraný právne neexistujúcou komisiou a následne kooptovaný do Českej národnej rady, aby sa stal partnerom v procese federalizácie s už existujúcou Slovenskou národnou radou. O rok neskôr ho normalizační politici neschválili, "vykooptovali ho“, teda vyhodili. Jeho motivácia k pofebruárovým kooptáciám bola aj osobná: "Čo urobili oni nám (čítaj: jemu...), to teraz urobíme my im!" Bol som toho priamym svedkom. Zlomyseľne sa usmieval popod fúzy.
Kooptácie boli teda formálne ústavné, ale obsahovo nedemokratické: noví poslanci neboli volení, ale menovaní a schvaľovaní tými, ktorí už v zastupiteľskom zbore boli... Tak či onak, kooptácie (december 1989 a február 1990) posunuli vývoj prevratu dopredu.
Už sa nemožno pýtať autorov návrhu "malého zákona", ako to bolo. Václav Havel do tejto legislatívnej kuchyne určite nezasahoval. Každý vedel, že politická straníckosť nie je jeho šálka kávy. Snáď všetci sme Jičínského novinku chtiac-nechtiac schválili. Nechceli sme byť revolucionármi. A tak - čo nám zostávalo iné ako táto ústavná „fušerina“? Ústava, ústavný zákon prikryje hrniec demokraticky nevábnej polievky...
Tak "kooptácia", ako aj "politické hnutia ako politické strany" sú daňou za naše úsilie ísť za každú cenu ústavnou cestou. Ale bude sa to nazývať "nežná revolúcia". Kooptácie boli v skutočnosti ako akty ústavnej konformity – stali sa novou súčasťou ústavy z roku 1960. Bolo to proti jej duchu; hoci bola komunistická, bola to ústava, a pokiaľ ide o parlament, stanovovala len voľby, akokoľvek deformované. Nie však kooptáciu. A my v OF sme boli rozhodnutí ísť ústavnou cestou.
Alternatíva? Revolúcia
Existovala len jedna alternatíva – revolúcia. Ale tá bola vo vtedajšej československej realite nepredstaviteľná. A aj keby bola, skôr či neskôr by mala katastrofálne následky. Ako všetky revolúcie. Spoločnosť však ochotne prijala slovo "revolúcia". Je to slovo, ktoré sa najprv ujme v titulkoch zahraničných novinárov a potom sa dostane do všeobecného jazyka, najlepšie s nejakým sympatickým, príťažlivým prívlastkom. Kto hľadá, nájde! Našlo sa: "zamatová" (v Česku), "nežná" (na Slovensku). Dve slová, nič viac. "Ružová". "Karafiátová". "Zelená."
"Nežná revolúcia" ochotne prijala kooptácie poslancov, aj hnutia ako volebný subjekt. Neblahé dôsledky tejto unáhlenosti pretrvávajú dodnes.
Prečo to tak bolo? Nuž preto, lebo na začiatku existovalo masívne Občianske fórum! Najsilnejšia politická sila v krajine. A táto sila sa nechcela stať politickou stranou – na moje prekvapenie a sklamanie. Od 15. decembra 1989 som bol na pozvanie Václava Havla (a po schválení koordinačným centrom OF) jej "predstaviteľom" – bola to nejasná, nedefinovateľná úloha.
Začiatkom januára 1990 (na druhom zjazde OF) som povedal: ,,Chceme ísť do volieb, ale to znamená, že sa musíme stať politickou stranou, reštrukturalizovať naše hnutie na stranu, zaviesť individuálne členstvo, organizovať sa zdola nahor, aby každý náš delegát alebo funkcionár mal doložený mandát... Ale narazil som na hlasný, zrejme väčšinový, odpor. Na krik v sále!
Václav Havel bol v tom čase už "nadstraníckym" prezidentom, ktorý o hnutie, na ktorého čele pôvodne stál, nie však ako vodca, ale ako nesporná autorita, stratil záujem. Venoval sa výlučne zahraničnej politike, a to mimoriadne úspešne! Ale aj on bol presvedčený "hnutiar".
Napríklad už na prvom zjazde OF 23. decembra 1989 ako hosť výslovne vyhlásil: "... Neodporúčam však, aby sa samotné OF stalo stranou." Jeho slovo malo vtedy váhu najvyššej autority. Keby bol chcel, mohol založiť politickú stranu a stať sa jej predsedom. Mnohí ho k tomu vyzývali.
Jeho kritici označovali Havlov postoj - skôr potichu ako nahlas – ironicky, ale výstižne ako "adhokizmus": keď je nejaký problém, ľudia sa spontánne stretnú, zvolia si výbor, predsedu, niekde hore zatlačia a problém je vyriešený... alebo aj nie je. Čiže zoskupenie občanov ad hoc, len na určitý čas, za jedným cieľom. Namiesto dohadovania sa poslancov z vládnucich a opozičných strán.
Václav Havel považoval parlamentný systém, politické strany a politický pluralizmus na demokratickom Západe za prežitý. Podľa neho stačilo, aby bola ešte jedna strana, ktorá by tú vládnucu kontrolovala. Napísal to v lete 1968 v článku Na tému opozície v Literárnych listoch. Potvrdil to aj vo svojej známej eseji Moc bezmocných z roku 1985.
Ale aj keby bol za straníckosť, možno by nepresvedčil masy, ktoré sa hlásili k Občianskemu fóru, ale určite by presvedčil nás, ktorí by sme začali stranu pripravovať. Ale on sa o to ani nepokúsil. Dokázal by sa postaviť proti neštruktúrovanej, ale jasnej verejnej mienke, ktorá stranu nechcela? Kto dnes vie?
Ja som to videl úplne inak. Vtedy, v lete 1968, keď Václav Havel volal po "ešte jednej strane naviac", opozičnej strane voči KSČ, som v Literárnych listoch vydal dva rozsiahle texty, ktoré jasne hovorili o potrebe politického pluralizmu, o slobodnej súťaži politických strán, nielen o jednej opozičnej ("voči" KSČ).
Druhú časť eseje Petra Pitharta prinesieme zajtra.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.