Prečo strany s hnutiami prehrávajú? Môj neviditeľný spor s Václavom Havlom (1)

Nechceme ich veľmi ani teraz: nevstupujeme do nich, neobťažujeme sa prácou v nich. Kibicujeme, to áno. Ale to je asi tak všetko. Nepáči sa nám, ako sa v nich politici hádajú, hoci o to ide: aby sa tam hádali, aby strany boli demokratické prvky politického systému ako jeho základu. V politických hnutiach sa nehádajú, napredujú. Nie preto, že majú lepšie programy, ale preto, že sú to hnutia. Zrozumiteľné, nehádajúce sa združenia okolo nespochybniteľného vodcu.

Nemôže byť náhoda, možno prehliadnutie, že naša ústava neupravuje politické hnutia, hoci v čase jej vzniku (január 1993) už politické hnutia existovali. Naopak, počítal s nimi „Malý zákon o politických stranách“ z roku 1990. Odvtedy – počas tridsiatich štyroch rokov – niektoré hnutia výrazne zmenili podstatu. Nie sú to nadácie, združenia, „mimovládky“. Sú to firmy, nie strany. Zakladajú ich tí, ktorí sa spravidla stávajú aj lídrami hnutí, ich majiteľmi.