Ubehlo už naozaj dosť času od parlamentných volieb na to, aby si opozícia, prezidentka a niektoré médiá nezamieňali vlastné politické želania s realitou a prestali sa správať ako propagandisti, podľa ktorých je súčasná vláda aj proukrajinská, aj proruská.

Čo mám na mysli?

Keď premiér Fico podporil v Bruseli 50-miliardový balík pomoci Ukrajine a keď si minister obrany Kaliňák podal ruku s americkým ministrom obrany Austinom, tak sa len tak sypala z médií a opozície dojemná kritika, ako vládna koalícia oklamala svojich „proruských“ voličov. Keď sa zase náš minister zahraničných vecí Blanár na okraji diplomatického fóra v Turecku stretol s ministrom zahraničných vecí Ruskej federácie Lavrovom, tak Progresívne Slovensko to vyhlásilo za zvrat dlhodobého zahraničnopolitického smerovania Slovenska.

Nuž, vyberte si.

Mimochodom, prijatie Kaliňáka v USA muselo osobitne škrieť exministra obrany Jaroslava Naďa, ktorý si svoju fotku s Lloydom Austinom „kúpil“ za odovzdanie našich Migov a zrejme svätosväte veril, že v USA sa nemôžu na jeho nástupcu pozerať inak, než na Putinovho spojenca.

Iste, aj v USA sa veľa reční o hodnotách, ale v reálnej politike platia skutky a záujmy. Takže kým naša partička progresívnych politických adolescentov možno aj verila svojim varovaniam, že Smer vyvedie Slovensko z EÚ a z NATO, Američania majú dobré informácie aj pamäť a tie im hovoria, že Smer vždy bol a aj zostal spoľahlivým pro atlantickým partnerom. Možno sa to nepáči niektorým voličom Smeru, no ja si pamätám, že hoci pred voľbami predstavitelia Smeru zásadne odmietali obrannú dohodu medzi Slovenskom a USA (bilaterálnu!), tak súčasne opakovane potvrdzovali, že podporujú naše členstvo a všetky záväzky v NATO.

Ale vráťme sa k stretnutiu ministrov Blanára a Lavrova počas diplomatického fóra v Turecku.

Podľa pani prezidentky Čaputovej nás neposunulo bližšie k mieru na Ukrajine. Možno nie, ale mohla by si uvedomiť, že ešte predtým, než minister Blanár narazil na ministra Lavrova, tak ten musel byť na podujatie pozvaný Tureckom, ktoré je dosť dôležitým členským štátom NATO. Možno by teda stálo za to, keby sa pani prezidentka spýtala kolegu Erdogana, prečo nám pripravil takýto „podraz“. A ten by jej možno vysvetlil, že osobitne počas vojny je dôležité viesť diplomatické rokovania a že špeciálny zmysel majú rokovania medzi znepriatelenými stranami.

Pre nechápavých aj jednoduchšie: vojaci majú bojovať a diplomati rokovať. Ale aby sme boli spravodliví, naozaj si ťažko predstaviť, že krátke stretnutie Blanára s Lavrovom prinesie mier. Na prenos dôležitej informácie však môže byť celkom vhodné. Tak alebo onak, len hlupák či zaslepenec môže tvrdiť, že rokovanie diplomatov je zvratom zahraničnopolitickej orientácie štátu.