V zásade to isté sa opakovalo s ukrajinskou protiofenzívou vlani v lete. Keby sme na chvíľu odhliadli od kvality zbraní a zmerali sily oboch strán, tak predsa pred rokom bolo jasné, že ani jedna z nich v tej chvíli nemá výraznú prevahu. Po celý čas boli oba kontingenty vojsk približne rovnako silné. A to nehovorím o ruských zálohách. Aj z aktuálneho pomeru síl na fronte muselo byť zrejmé, že ak chce Ukrajina dosiahnuť nejaký skutočne významný úspech, musí sústrediť svoje sily na jeden hlavný smer a nemôže vyslať proti Rusom divízie, armádne zbory na širokom úseku frontu na troch smeroch, pretože jednoducho nebude schopná prevahu vytvoriť.
Mala sa koncentrovať na jeden užší úsek a tam udrieť všetkou silou?
Áno, respektíve má sa urobiť jeden hlavný smer útoku a jeden vedľajší. Ale Ukrajina sa správala vlastne rovnako ako Rusi na začiatku svojej agresie. Rusi pred dvoma rokmi tiež predpokladali, že sa Ukrajina zrúti a vzdá, a svoj nápor nekoncentrovali tak, ako by mali.
Nie je to s tým údajným ruským predpokladom byť do troch dní v Kyjeve v skutočnosti len naša domnienka? Tvrdenie o troch dňoch nemáme od Putina, ale od náčelníka amerického generálneho štábu Marka Milleyho.
Myslím, že to skutočne ruský plán bol. Verifikoval ho bieloruský prezident. Lukašenko sa vtedy nechal odfotiť na veliteľskom zhromaždení, ako pred mapou ruskej operácie čosi vysvetľuje bieloruskej generalite. Hoci tie obrázky nie sú úplne jasné, predsa len sa z nich dá rozpoznať základný ruský plán. Keďže Rusi vychádzali z toho, že Ukrajina sa zrúti, rozmiestnili vojská do akejsi podkovy od severu na juh. Nebudem hovoriť za svojich kolegov, ale ja keď som to rozmiestnenie vtedy videl, hovoril som si: To nie je na nejakú veľkú agresiu.
Keď zo 700-tisíc vojakov v zbrani vyčlenili na útok 200-tisíc z nich, s tým nemohli takú veľkú krajinu, ako je Ukrajina, vážne dobývať. Oni normálne počítali s plošným obsadením, podobne ako u nás v šesťdesiatom ôsmom. Prvá ofenzíva Ukrajincov ešte v roku 2022 bola úspešná, pretože im Američania vyhovorili útok od Chersonu na Krym. Tam by ich Rusi utopili v Dnepre. Ukrajinci by ho museli prekonávať násilným prechodom. To je strašne drahá, zložitá operácia, skoro nevyhnutne s ohromným množstvom obetí. Pod tlakom Američanov to preplánovali na sever a tam boli úspešní, pretože pri Charkove Rusov prekvapili.
A druhá protiofenzíva vlani?
Tá už bola, myslím si, ovplyvnená politicky, takým tým entuziazmom – vyženieme Rusov –, tá už nebrala do úvahy realitu na bojisku. V tom čase už Rusi začali pracovať inak, hoci to je stále sovietsky štýl vojny, keď ľudský život neznamená skoro nič. Ale predsa len sa aj ruskí velitelia naučili používať technológie.
Dnes vám Ukrajinci priznajú, že Rusi majú viac bezpilotných lietadiel a dronov ako oni. To je jedna vec. Druhá príčina ukrajinského neúspechu bola, že protiofenzívu rozdelili na tri operačné smery. Tým svoje vojská rozčlenili do troch kontingentov, ale zároveň ich oslabili. A Rusi to vedeli. Predsa inak by nevybudovali niekoľkolíniovú obranu smerom na Krym, onú Surovikinovu líniu. Ukrajinci vykrvácali pri Bachmute, ako aj na juhu. Maximálne dosiahli zisk pri Robotyne, tam ich však dnes Rusi už tiež vytláčajú späť. Táto chyba ich stála obrovské množstvo ľudských životov i techniky.
Vlani v tomto čase panovala asi celkom naivná predstava, že keď Západ dodá niekoľko desiatok tankov, budú to zázračné zbrane, s ktorými sa dostaví zvrat.
Ukrajinci sa vždy sústredia na nejakú zázračnú zbraň: tanky Leopard, Abrams. Jednu chvíľu Migy 29, húfnice, drony. Teraz to budú F-16. Ale veliteľ ich armády Valerij Zalužnyj správne začal hovoriť: Ofenzíva zlyhala a my musíme zmeniť spôsob vedenia boja, musíme ho viesť komplexnejšie. V tej chvíli sa dostal do konfliktu s prezidentom Zelenským a bol odvolaný.
Pre mňa bolo zvláštne, keď Ukrajinci vlani v januári tvrdili: Tento rok vytlačíme Rusov zo svojho územia, protiofenzíva sa začne v marci. A potom odďaľovali začiatok ofenzívy, a hneď na to Zelenskyj v júni priznal, že sa protiofenzíva začala. Najneskôr v tej chvíli bolo zrejmé, že sa dopúšťajú zásadných chýb a že tápu. Ich výrok, že vykonávajú prieskum bojom... Prieskum bojom sa plánuje predtým, než sa naplánuje vlastná operácia.
Na rozdiel od nich vy ste v reálnom boji neboli. Nie je to tak, že slabé miesta protivníka sa odhalia až v boji?
Prieskum bojom znamená, že vezmete napríklad prápor a vyhodnotíte si, že niekde na fronte má súper slabé miesto. Ale neviete to určite. Pokiaľ tam slabé miesto nebolo, váš prápor tam bude zničený, niekedy so šťastím stiahnete časť z neho späť. A ihneď viete, že tam je, naopak, silné miesto. Je to najdrahší spôsob prieskumu. Ale nutne musíte určiť miesto prieskumu bojom v čase, keď ofenzívu ešte len plánujete. Ukrajinci robili prieskum v čase, keď už ofenzíva prebiehala.
Ako sú na tom teraz?
Zle. Z dvoch dôvodov. Prvý je, že skutočne prišli o obrovské množstvo ľudí, či už padli, alebo boli zranení. Druhý dôvod je, že my im nedávame to, čo sme im sľúbili. Napríklad F-16 podľa pôvodných vyjadrení už dávno mali byť na bojisku, a stále nie sú.
Prečo sa im teda nedali včas?
Dali, ale zas tie prehnané očakávania, ktoré okolo toho boli. Chápem, že Ukrajinci asi preháňať musia. Ale my sme tomu podľahli. Aj tu predsa boli informácie, že vlani na jar už F-16 budú na bojisku. Ale nie je to iba o tom, naučiť sa s tým lietadlom lietať, musíte ich s ním naučiť bojovať. To neplatí len o stíhačkách, ale aj o tankoch. Celá armáda sa musí na prísun supermoderných zbraní pripraviť.
Aj keby hypoteticky s F-16-kami vedeli bojovať a mali pre nich kvalitnú podporu, koľko tých stíhačiek by museli mať, aby sa zmenila situácia na fronte?
Teraz sa hovorí o tom, že by mohli dostať celkom asi 70 stíhačiek, pričom 30 ich už majú. Na celý front by ich potrebovali odhadom 200.
A pri tankoch?
Presné čísla nikto nepozná, odhadom Ukrajinci teraz disponujú 2-tisíc tankmi. Pre útok je optimálny pomer síl 6:1, minimálny 3:1. Ale Rusi majú na bojisku tiež okolo 2-tisíc tankov. Alebo Ukrajinci by na ofenzívu potrebovali tých tankov najmenej 6-tisíc. Hovorím to zjednodušene, dôležitá je, samozrejme, aj kvalita zbraní.
Ak je pravda, že stratégiou Ruska bolo ukrajinskú armádu vykrvácať, už sa mu to podarilo?
Určite sa mu to darí. Nedávno povedal Zelenskyj, že majú iba 31-tisíc mŕtvych vojakov, ale to jednoducho nie je možné. Keby mali tak málo mŕtvych a zranených, tak by nepotrebovali mobilizovať ďalší pol milióna mužov. V čase, keď sa odhadovalo, že Rusi utrpeli straty 140-tisíc, k tomu už spomínaný Mark Milley dodal, že Ukrajinci majú straty 100-tisíc. Podľa mňa to číslo pochádzalo od spravodajských služieb, a bolo teda určite reálne.
V každom prípade Ukrajina zaznamenala veľký úbytok ľudí. Okrem toho aj preživší vojaci musia byť psychicky veľmi vyčerpaní. Ešte keď som bol mladý dôstojník, v československej armáde boli „fronťáci“ z druhej svetovej vojny. Tí nám hovorili: Kto prežil delostreleckú prípravu, ten sa buď zbláznil, alebo sa už nikdy nezblázni. Nič medzi tým nie je. Je to strašný tlak na psychiku.
Aj v ukrajinskej armáde dnes musí byť veľa ľudí, čo už nie sú takí odolní, ako boli na začiatku ruskej agresie. Ďalšia vec – u nás boli všetci nadšení, ako Ukrajinci na južnom smere likvidujú vo veľkom ruské jednotky. Ale málokto vzal do úvahy, že Rusi sú v úvodzovkách sovietski dôstojníci. Sovietsky štýl bojovania znamená: Tu sa budete brániť a neodídete. Buď tu zomriete, alebo nepriateľa odrazíte.
Zelenskyj tento štýl presadzuje tiež: pri Bachmute, teraz v Avdijivke.
Veď práve. Pri Bachmute urobil chybu. Keby stiahol jednotky skôr, neprišli by tam Ukrajinci o toľko elitných vojakov. Nechať tam krvácať svojich vojakov a len hovoriť o tom, že spôsobíme straty ruským vojskám, to je zle vedená obrana. Výsledkom bolo, že pri Bachmute boli straty Ukrajincov veľké, pričom ruské straty, u nás sa udáva 40-tisíc padlých Rusov, boli väčšinou väzni naverbovaní do vojny Prigožinom. Myslím, že ruskému veleniu boli mŕtvi väzni úplne ukradnutí.
Kto má podľa vás celkovo väčšie straty?
Rusi.
A argument, že väčšina strát býva spôsobená delostreleckou paľbou, a tu majú Rusi nad Ukrajincami niekoľkonásobnú prevahu?
To máte pravdu, ale vtip je v spôsobe použitia vojsk. Rusi, opakujem, idú podľa zásady: Nezáleží nám na ľudskom živote. Oni v boji posielajú do paľby jednu vlnu za druhou. V každom prípade však rozdiel v stratách nie je taký veľký, ako sa u nás hovorí. A pri veľkom demografickom potenciáli Ruska pre nich straty nie sú také citeľné. Všimli ste si, čo nedávno povedal poľský generál Roman Polko v rozhovore pre týždenník Wprost, že v zahraničí je okolo 650-tisíc ukrajinských bojaschopných mužov? Áno, stačí prejsť pražské Václavské námestie a vidíte, koľko je tam mladých mužov, čo by správne mali byť na fronte. Donedávna niečo také vysloviť bolo akoby nepatričné. Ale už po prvom polroku vojny, v auguste 2022, Ukrajinská pravda písala o – citujem – ukrajinskom prápore Monako.
Aký vojenský vývoj v nasledujúcich týždňoch odhadujete?
Keď to poviem zdvorilo, Ukrajinci budú mať veľké problémy začínajúcu ruskú ofenzívu zastaviť. Rusi využili situáciu, keď Ukrajinci zo Západu nedostali, čo mali dostať, využijú ich nedostatok munície do diel a do tankov, ale aj raketových a protiraketových systémov... Budú sa musieť pokúsiť vybudovať obrannú líniu a na nej Rusov zastaviť. Zelenskyj už podľa všetkého taký pokyn vydal. Rusi v prvej fáze budú chcieť dokončiť obsadenie Doneckej oblasti. Luhanskú už skoro celú majú, neskôr budú chcieť mať celú Záporožskú a Chersonskú oblasť. Určite sa pokúsia aj o Odesu a spojenie do Podnesterska.
Chcú z Ukrajiny urobiť vnútrozemský štát?
O to majú záujem už niekoľko rokov. S takou myšlienkou verejne vystúpil v roku 2014 Vladimír Žirinovskij, keď poslal Poliakom, Maďarom a Rumunom list: Rozdeľme si Ukrajinu. Ja viem, Žirinovskij bol považovaný za blázna, ale práve preto mohol byť použitý ako balónik. Aby vyriekol niečo, čo napríklad ruský prezident vysloviť nemohol. Poliaci na rozdiel od Maďarov a Rumunov ten list priznali. Potom to v lete 2022 zopakoval Medvedev a neskôr to niekoľkokrát zopakoval. Je to, samozrejme, voči Ukrajine bezohľadnosť. A súčasne je to absolútne maximum, ktoré sú Rusi schopní dosiahnuť.
A čo sugeruje premiér Fiala a množstvo politikov v Európe, že by Putin mohol postúpiť až na hranice Slovenska, Poľska, eventuálne ísť ďalej?
Viete, koľko by musel mať vojakov? Keď sú takí silní, prečo potom nie sú schopní prekonať ukrajinskú obranu a plynulo pokračovať? Hoci, samozrejme, Rusi majú veľký potenciál, majú aj oni nejaký limit. Predstavte si už len to, že by vojensky obsadili celú Ukrajinu. To je obrovská krajina. Koľko by hlavne na západnej Ukrajine mali proti sebe partizánov? Rusi si to, myslím, uvedomujú.
Že budú používať nástroje hybridnej vojny, hoci ja veľmi nemám rád ten obrat, že použijú čokoľvek, aby rozbili naše spoločnosti, aby tam, kde sú ruské menšiny, ich radikalizovali, že budú inde povzbudzovať proruské nálady, ako v nejakom stupni vidíme na Slovensku a v Maďarsku, že otvoria ďalšie konflikty, na Balkáne, v Afrike, že budú aj na našom území vykonávať diverzné akcie podľa vzoru Vrbětic – s tým všetkým musíme počítať a venovať tomu maximálnu pozornosť. Ale že by sformovali státisíce vojakov a obsadili celú Ukrajinu, pokračovali do Pobaltia alebo na Slovensko – to nie. K útokom proti NATO by potrebovali rádovo milióny vojakov. Skrátka, vojenská logika tomu nenasvedčuje.
A keby sa rozpadla Severoatlantická aliancia?
Áno, to by bol pre nás problém, hoci napríklad aj debata okolo Trumpových výrokov mi pripadá prehnaná. Reálnejšie je, že sa začnú komplikovať vzťahy Ameriky s Čínou. Ak by bola vojna v Pacifiku, Rusi sú spolčení s Číňanmi a mohlo by sa oživiť spojenie s ďalšími štátmi, s Iránom, Severnou Kóreou... Ale to už je iný príbeh.
Ako hodnotíte čerstvý balónik prezidenta Macrona, že by niektoré členské štáty NATO mohli poslať na Ukrajinu svoje vojenské jednotky?
Tak on to je skôr balón. Macron to nemal predrokované a keď to Robert Fico pred schôdzkou v Paríži zverejnil, nabehli sme na Fica a urobili z neho hlupáka. Pritom Fico konal v podstate racionálne: Bude sa debatovať o tomto, tak ja zvolávam bezpečnostnú radu štátu, kde sa budeme radiť o tom, čo mám v Paríži povedať. O Macronovom nápade si myslím, že ho nemal premyslený.
Dá sa takýto nápad vôbec premyslieť tak, aby sa neskončil katastrofou?
Musí sa počítať s tým, že sa to katastrofou skončí. Aj keby tam Francúzi poslali jednotky, ktoré nepôjdu do útoku, ale budú len obsluhovať zbraňové systémy, napríklad húfnice Caesar, tak sú okamžite súčasťou konfliktu.
Macron to vysvetľuje ako spôsob, ako Rusov priviesť do strategickej dilemy. Asi naznačuje, že by si Rusi na francúzske jednotky nedovolili zaútočiť.
Bolo by to práve naopak. Keby Rusi zistili, kde taký delostrelecký oddiel Francúzi majú, tak vypíšu pre vojakov odmenu na jeho zničenie. Rovnako ako vypísali odmenu pre vojakov, ktorí zničia tanky Abrams a Leopard.
Keď vy ako vojak čítate bojové vyjadrenia nevojakov, ktorí pre Macronov nápad majú porozumenie...
Ono ich ale toľko nie je! Američania na Macronov balón rovno povedali, že nie, nemecký kancelár povedal nie. Všetky menšie štáty NATO povedali nie. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal nie.
Je mysliteľné, že keby vypukla vojna medzi Západom a Ruskom, že by zostala nejadrová?
Nie, v závere by jadrové zbrane boli použité.
A že by sa nasadili „len“ taktické jadrové zbrane na bojisku?
To by bola len prvá fáza. Keď sa bojuje, tak ten, kto prehráva, používa silnejší a silnejší kaliber, aby sa vyhol porážke. Vo finále by sa použili aj strategické zbrane.
Od druhej polovice 80. rokov ubúdalo napätie, teraz azda prvýkrát za štyridsať rokov zažívame náznaky určitej vojnovej psychózy. Ako to cítite vy?
Hovoríte vojnová psychóza. Áno, veľa politikov takto vystupuje. Tá psychóza možno nakoniec vedie aj k takým vyjadreniam, ako bolo to od Macrona. Celé to prehlbuje pocit akejsi neodvratnosti vojny, čo je nezodpovedné. Skôr by sme sa mali snažiť vysvetľovať, o čo im ide. Ja viem, že to je ťažké, že Rusi si robia, čo chcú, že spôsob riešiť konflikt so zbraňou v ruke je ich spôsob komunikácie. Ale nesmieme tomu podľahnúť. Pokiaľ také ovzdušie budeme aj my prehlbovať, tak sa dopustíme chýb, ktoré následne môžu viesť k hlbším problémom. Ona to fakticky ani nie je pravda, že by sme sa tak významne blížili vojne. Ale tými rečami znervózňujeme ľudí.
Je to sebanaplňujúce sa proroctvo, keď obe strany z rétoriky tej druhej súdia, že tá smeruje ku konfliktu?
Áno, tým sa okrem iného roztáča aj ich rétorika. Druhé nebezpečenstvo vidím v tom, že pokiaľ sa nenaplnia rôzne hrozné predpovede politikov, tak im ľudia prestanú veriť. Ako príklad by som uviedol tvrdenie v nemeckom denníku Bild v polovici januára, kde s odvolaním sa na Bundeswehr uviedli, že Rusi v rámci príprav na tretiu svetovú vojnu tento rok vo februári vykonajú prvú vlnu mobilizácie a v roku 2025 spustia vojnu. No, február sa práve skončil, žiadna mobilizácia v Rusku, ktorá by bola predzvesťou tretej svetovej vojny sa, pokiaľ viem, neuskutočnila. Keď sa toto bude opakovať, tak keď to bude potrebné, ľudia už varovaniam politikov neuveria.
Ona je vôbec otázka, či sa vojaci majú zúčastniť na vytváraní tejto psychózy.
Vojaci by mali hodnotiť situáciu triezvo. Určite nehovorím, že by nemali vystupovať. Ja som absolvoval vysokú vojnovú školu Armády Spojených štátov amerických, súčasťou výučby bola prezentácia a komunikácia s verejnosťou. Vštepovali nám, že armáda musí vedieť vysvetliť, čo a prečo robí. Ale myslím, že by sa výstupy vojakov mali skutočne týkať ich profesie, toho, čo robia, pochopiteľne, len v rozmedzí toho, čo môžu povedať s ohľadom na utajované informácie. Pri základných veciach, ako strategické zámery a hodnotenia, nie je dôvod, prečo by ich nesmeli uvádzať. Mark Milley v Amerike niekedy prezentoval názory, ktoré sa dalo chápať ako uvádzanie vecí na pravú mieru.
On dokonca predvlani na jeseň, po prvej ukrajinskej protiofenzíve, po tej úspešnej, vystúpil s názorom, že teraz by pre Ukrajinu bolo príhodné začať s Ruskom rokovať. Biely dom ho usmernil, ale asi mal pravdu Milley, teda z vojenského hľadiska.
Mal pravdu, pretože on hodnotil vojenské schopnosti Rusov. Myslím, že tým chcel dostať verejnú diskusiu na nejaký reálny základ. Tu nie je dôvod, prečo by vojaci nemohli hovoriť. Len to musí byť riadne premyslené. Vojak nemôže vyhlasovať, čo si praje na bojisku, musí dávať reálny popis a reálny odhad vývoja.
Hovorí sa, že Rusko preplo do režimu vojnovej ekonomiky. Čo to znamená?
Nepreviedli celý štát na vojnovú ekonomiku, ale tá časť ruského priemyslu, ktorá zabezpečuje vojská na Ukrajine, je v režime vojnovej ekonomiky. V ňom napríklad neplatí normálna dĺžka pracovného času. Nemáte právo na dovolenku, povinne musíte do práce. Firmy, ktoré dodávajú pre obranný priemysel, sú pod hrozbou trestu nútené plniť všetky požiadavky štátu.
Nikde na Západe sme na vojnovú ekonomiku neprešli. Chronicky nie sme schopní dať Ukrajincom požadované množstvo munície. Dané firmy stále fungujú v normálnom, mierovom chode. Naši zbrojári vyjadrujú obavu: My keď teraz začneme investovať, aby sme vyrobili viac munície, tak kto ju od nás kúpi, až sa vojna skončí?
Čo si myslíte o povinných odvodoch v Česku?
Podľa českých zákonov môžete začať odvádzať vojakov a pracovať so zálohami až vo chvíli, keď je vyhlásený stav ohrozenia štátu. Lenže pri súčasnej rýchlosti vývoja by k tomu teoreticky mohlo dôjsť o niekoľko mesiacov. Za ten čas nie ste schopný povolať vojakov a vycvičiť ich, to jednoducho nejde. Takže je potrebné vrátiť sa ku klasickému systému mobilizácie. Odvod nie je nič iné, než že prídete ku komisii a ona konštatuje, aký je váš zdravotný stav, stupeň vzdelania a podobne. Je to nutný predstupeň, aby sa s ľuďmi začalo pracovať.
Alebo na to, aby sa človek ocitol v armáde a potom napríklad na fronte.
To by bolo inak. Skutočné odvody by sa začali až vyhlásením stavu ohrozenia štátu. Ale armáda potrebuje poznať stav populácie už dnes. Podľa mňa sa nikomu nič nestane, keď v osemnástich príde na mestský úrad alebo na iné určené miesto a nechá sa zapísať. Armáda potom vie, že je človek zdravý, že je, prepáčte, psychicky normálny a že má napríklad technické alebo zdravotnícke vzdelanie. Armáda tak vie, že tu je technik, ktorý potom môže byť povolaný do technickej jednotky, zdravotník do nemocnice...
Môže to v Česku dôjsť až k návratu povinnej vojenskej služby?
Pokiaľ by to skutočne spelo k vojne, tak by sme k povinnej vojne asi tiež pristúpili. V Litve ju znovu zaviedli. U nás, myslím, že za súčasnej situácie nie. Skôr by sme mali pestovať dobrovoľnosť, aby ľudia sami mali tendenciu získať vojenské znalosti a schopnosti. Sem patria nielen aktívne zálohy, ale aj dobrovoľné cvičenia.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.