Na konci druhej svetovej vojny aj Eduard Beneš obhajoval a presadzoval v Košickom vládnom programe (de facto v novej ústave) nepolitickú, arbitrárne určenú redukciu straníckeho systému, a to tak, aby existovali len tri politické strany a aby to bolo zakotvené v ústave (nakoniec boli štyri, ale ďalšie už vznikať nemohli). Prinášame druhú časť eseje Petra Pitharta.
Čo je horšie, v spoločnosti zrejme existoval väčšinový konsenzus o tomto redukovanom straníckom systéme. Všetky odbojové hnutia na začiatku Protektorátu, pravicové aj ľavicové, písali vo svojich programoch, že sa nechcú vrátiť k politickému, straníckemu systému medzivojnového Československa, pretože podľa nich nefungoval a počas Mníchova úplne zlyhal. Je to pochopiteľné? Určite áno. Ale bolo to nešťastné predsavzatie do budúcnosti, dovolím si povedať, že fatálne.
Keď som sa začiatkom februára 1990 stal predsedom vlády Českej republiky a odstúpil som z funkcie „predstaviteľa OF“, doslova dotlačili na čelo hnutia Jana Urbana, ktorý sa tejto funkcii bránil a povedal, že ju prijme len s tým, že hneď po voľbách z funkcie predsedu odíde. OF išlo do volieb pod jeho vedením s heslom „strany sú pre straníkov, OF je pre všetkých“. A s týmto heslom vyhralo voľby s nadpolovičnou prevahou.