Čo je horšie, v spoločnosti zrejme existoval väčšinový konsenzus o tomto redukovanom straníckom systéme. Všetky odbojové hnutia na začiatku Protektorátu, pravicové aj ľavicové, písali vo svojich programoch, že sa nechcú vrátiť k politickému, straníckemu systému medzivojnového Československa, pretože podľa nich nefungoval a počas Mníchova úplne zlyhal. Je to pochopiteľné? Určite áno. Ale bolo to nešťastné predsavzatie do budúcnosti, dovolím si povedať, že fatálne.
Keď som sa začiatkom februára 1990 stal predsedom vlády Českej republiky a odstúpil som z funkcie "predstaviteľa OF", doslova dotlačili na čelo hnutia Jana Urbana, ktorý sa tejto funkcii bránil a povedal, že ju prijme len s tým, že hneď po voľbách z funkcie predsedu odíde. OF išlo do volieb pod jeho vedením s heslom "strany sú pre straníkov, OF je pre všetkých". A s týmto heslom vyhralo voľby s nadpolovičnou prevahou.
Dnes viem, že toto heslo, ktoré sa všetkým páčilo (jeho autorom bol Vladimír Železný), bolo pre demokratický politický systém v ďalších desaťročiach úplne deštruktívne. Ale nepamätám si, že by som proti nemu nahlas protestoval, lebo aj ja som si želal, aby sme vyhrali...
Vtedy som už rezignoval na možnosť, že sa staneme stranou. Môj hlasný protest by pravdepodobne znamenal veľký rozkol v Občianskom fóre: veď som bol vtedy predsedom vlády Českej republiky! Najmocnejšia postava v najsilnejšom politickom subjekte v krajine...
O politickej straníckosti ako o nevyhnutnom predpoklade demokracie som pritom doma písal mnohokrát – nielen v Literárnych listoch, ale potom aj v samizdate a v exilových periodikách. O súťažení strán, v žiadnom prípade nie hnutí! Dnes musím konštatovať, že toto moje mlčanie na prelome rokov 1989 a 1990 bolo asi mojím zlyhaním. Ale aj keby som nesklamal, nemal by som šancu presadiť stranu, straníckosť vo svojom okolí.
Po volebnom víťazstve OF v júni 1990 viedol hnutie triumvirát: opäť nikto nechcel byť predsedom, lídrom. Ale chcel to Václav Klaus, ktorý z hnutia, ktorého sa stal predsedom (už na jeseň 1990), "vytvoril" na istý čas silnú, úspešnú politickú stranu – Občiansku demokratickú stranu. Naším "hnutiarskym" protikandidátom bol vtedy, príznačne, filozof Martin Palouš...
V 90. rokoch zvíťazil Václav Klaus na domácom fronte nad Václavom Havlom – nie vďaka problematickej kupónovej privatizácii, ale vďaka jeho porozumeniu a šikovnému využívaniu straníckych výhod. Václav Havel sa postupne od domácej politiky odkláňal a odišiel do sveta zlepšovať ho. A dnes Václav Klaus v týždenníku Respekt hovorí, že Václav Havel vyhral 90. roky svojou koncepciou občianskej spoločnosti ("nepolitickej politiky")... Obaja boli víťazi?
Bol som uprostred toho všetkého. Priamo v tom. Vtiahnutý do niečoho, s čím som bytostne nesúhlasil. Ako som mohol byť "predstaviteľom" Občianskeho fóra, keď som bol v konflikte s vôľou väčšiny? Nevedel som, čo robiť, len som vedel, že sa to skončí zle – teda aspoň pre mňa.
Našťastie, ale len pre mňa, prvých päť našich členov českej vlády (tej republikovej v rámci federácie) začalo naliehať na prezidenta Václava Havla, aby nejakým spôsobom využil svoju autoritu (ústavne nebolo, samozrejme, možné niekoho donútiť, aby okamžite dobrovoľne odstúpil) a prinútil jej predsedu, komunistu Františka Pitru odstúpiť z funkcie. A aby na jeho miesto dosadil mňa. Václav Havel sa ma vtedy spýtal (citujem zo zvukového záznamu): "Peter, vidím, že ťa to OF už se*ie, však?" A ja som nemo prikývol...
Z hnutia do vlády
Bez vôle a iniciatívy Václava Havla by sa to však nestalo, pretože Pitra by sedel vo funkcii ešte niekoľko týždňov. Ponúkol mu akúsi bezvýznamnú, ale predsa len existujúcu funkciu – niečo ako česko-bavorskú komisiu pre spoluprácu v poľnohospodárstve. O niekoľko dní neskôr ma predsedníctvo Českej národnej rady zvolilo za predsedu vlády Českej republiky. S Havlovou pomocou som teda neslávne ušiel z hnutia, budúceho víťaza volieb, do vlády, ktorá v júni 1992 voľby prehrá. Ale ja som to hnutie nechcel a čoskoro by ani ono nechcelo mňa.
Až po týchto prehratých voľbách (chýbalo nám niekoľko desatín percenta) sa Občianske fórum sformovalo do politickej strany. "Slobodní demokrati". Ale vtedy už bolo neskoro. Samozrejme, z lojality som v tomto zoskupení ostal len ako podpredseda. Za predsedu zvolili Jiřího Dienstbiera. A okrem Jiřího tam boli moji priatelia, nielen politickí, Pavel Rychetský, Dagmar Burešová, Jana Ryšlinková, Tomáš Sokol, Martin Bursík a mnoho ďalších skvelých ľudí, ktorých som mal rád. Táto strana takmer nepozorovane zanikla niekedy v lete 1996, akosi sa rozplynula.
Václav Klaus urobil reštrukturalizáciu svojej väčšej polovice Občianskeho fóra v ODS včas. Za to si aj dnes zaslúži uznanie. Hoci som s ním už takmer v ničom inom nesúhlasil ako v tom, že súťažiť o moc by mali politické strany. A to aj napriek tomu, že ako predseda ODS bol čoraz zjavnejšie aj vodcom.
Ale potom, keď už lídrom nebol, systematicky Občiansku demokratickú stranu deptal – mám v pamäti jeho zhadzovanie Mirka Topolánka. To isté robil Miloš Zeman, keď prestal byť predsedom sociálnej demokracie. Bol však úspešnejší ako Václav Klaus: podarilo sa mu skutočne zničiť "jeho" stranu, keď už nebola "jeho". Predovšetkým sa pokúšal zničiť najmä Bohuslava Sobotku v priamom televíznom prenose a neskôr sa mu to aj podarilo.
Pre našu spoločnosť bolo tragické, že Václav Havel a Václav Klaus, dve najsilnejšie charizmatické osobnosti, videli základy demokratickej politiky diametrálne odlišne.
Václav Havel so svojím "nepolitickým" zápalom pre občiansku spoločnosť, takpovediac, strany "nemusel", zatiaľ čo Václav Klaus považoval občiansku spoločnosť priamo za podvratný živel (kto o niečo usiluje, má založiť politickú stranu, nie vyvíjať tlak na parlament) a spoliehal sa výlučne na konkurenciu politických strán. Obaja roky tlačili na pílu úplne nesprávne – totiž, proti sebe. Miloš Zeman potom naviac presadzoval klausovskú nepriateľskú víziu občianskej spoločnosti vulgárnym spôsobom.
A tak "deväťdesiate roky" vyhral Václav Klaus. Václav Havel po čase opustil domácu scénu nedokonalých inštitúcií a strán, ktoré sa mu nepáčili. S výnimkou ústavného súdu a referenda sa venoval zlepšovaniu sveta. Ich súboj, súboj dvoch alfa samcov, po sebe zanechal neprehľadné bojisko s mnohými obeťami a slabé strany. Bojisko, ktoré je pre občana iritujúco neprehľadné.
Klasické politické strany (ak nie masové, tak početné, s vnútornou demokraciou) skrátka robiť nevieme. Nevedeli sme to predtým a nevieme to ani dnes. Prečo? Nemáme ich radi: stále sa tam hádajú...
V hnutiach sa nehádajú, tam o všetkom rozhoduje šéf, vodca.
Celé stáročia sme ako národ a potom ako štát žili v existenčných ťažkostiach. Zaoberali sme sa – a stále sa zaoberáme – viac hrozbami zvonka, reálnymi a existujúcimi len v našich hlavách, ako demokratickou politikou doma. Nemci, Maďari, teraz pre niektorých EÚ, Putinovo Rusko, imigranti.
So žiadnym z našich susedov sme väčšinu času nemali priateľské vzťahy. Preto máme tieto obavy, strach, občas oprávnený, ale často vštepovaný politickými manipulátormi, o samotnú existenciu národa, štátu. Národa, ktorý sa dlho nedokázal vnímať inak ako jazykovo, a tak si robil nepriateľa z tých, ktorí hovorili iným jazykom ako českým.
Tieto strachy, obavy z tých, ktorí hovoria inou rečou, boli a sú najúčinnejším prostriedkom ako chtiac-nechtiac eliminovať politiku ako garanciu slobody, totiž ako podnikanie, ktoré sa musí riadiť istými jasnými pravidlami, pričom výsledky tohto podnikania práve preto bývajú neisté. Ako občiansku, nie nacionalistickú súťaž o idey, ideály. Ale je to aj tým, že sme tak málo ochotní vstupovať do strán. Pretože by nás tam čakala ťažká práca a veľká strata času, no žiadna istota, že uspejeme.
Disciplinovaní zamestnanci firmy
Ale kto to za nás urobí? Obávam sa, že vždy sa takí nájdu. Z noci do rána si založia politické hnutie, vytvoria populistické heslá, z členov urobia disciplinovaných zamestnancov firmy (Babiša jeho ľudia označovali za "šéfa") a my sa budeme čoskoro čudovať, kam nás, väčšinovo demokratické, západne orientované občianstvo, dovedú volebné výsledky. Je známe, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.
Dá sa s tým žiť bez ideálov, bez hodnotových priorít, keď sa v politike odvážne presadzuje to, čo sa vo verejnom záujme nazýva všeobecné dobro, bez ohľadu na to, koľko bodov alebo hlasov to prinesie vo voľbách.
Asi práve takto rozumiem v súčasnosti nadužívanému, ale nevysvetlenému slovnému spojeniu, "hodnotová politika". Akože koná na základe dohodnutého poradia cieľov, takže ostatné ciele sa potom musia obetovať v prospech toho vyššieho, bez ohľadu na výsledky vo voľbách (podstatné sú slová "obetovať", "obeť"). Kto to dnes v parlamente robí?
Dá sa žiť bez politických strán, ktoré by sa dokázali riskantne zasadzovať za takéto ciele, ideály, povedzme hodnoty. Takže vlastne bez politiky; spory zostanú, aj tvrdé, ale pôjde len o prevádzku. O správu rozpočtových vecí. O každodenný chod štátu. O dane, dôchodky, dotácie, subvencie. Len o "parametrické" zmeny, balíčky (škaredé slovo): niekde peniaze ubrať, inde pridať. Dnes tak, zajtra inak. Aké obete?
Je to lepšie ako diktatúry alebo vojny. Ale ak by ku nám prišla vojna, ukázalo by sa, že bez ideálov, za ktorými stojí organizovaná strana, alebo lepšie strany, sme už vopred porazení. Ako to nakoniec bolo takmer vždy v minulosti.
Spomínajme, opakujme si, čo bolo aké, akí sme boli, a pokúsme sa to pochopiť. Tú "cestu závislosti", ktorú sme prešli, by anglosaský historik nazval "minulá závislosť". Alebo radikálne – "všetko, čo bolo, ešte len bude". Ako vyhrotený variant známeho "Tí, ktorí si nepamätajú svoju minulosť, sú odsúdení ju opakovať".
Zodpovednosť za chyby otcov
Stále sa musíme učiť veľa vecí z minulosti, ktoré sa nám učiť nechce. Sociálna psychológia sa však zhoduje v tom, čo znamená zrelá osobnosť, a analogicky, čo znamená zrelá spoločnosť: je to taký jedinec, taká spoločnosť, ktorá prijíma zodpovednosť za chyby nielen svoje, ale aj svojich otcov a dedov.
Tak ako každý z nás, kto sa usiluje byť zrelou osobnosťou. A podľa toho aj konať. Kultivovanie pamäti je jedným zo spôsobov, ako dôjsť ku koreňom našich spoločných problémov a potom spoločnými silami meniť to, čo každodenný chod štátu presahuje. Ako získať aspoň približné odpovede na gauguinovské otázky: "Kto sme, odkiaľ sme a kam smerujeme?" Zatiaľ sme stále len národ, ktorý sa viac bojí o seba pred "cudzími" ako o usporiadaný právny štát, v ktorom žije.
A tak sa pravdepodobne nevedomky blížime k takej spoločnosti, ktorej väčšinu pravdepodobne dokáže fascinovať a získať na svoju stranu charizmatický vodca hnutia, ktoré vyrastie cez noc, a týmto vodcom bude pravdepodobne nejaký oligarcha. Ako zvyčajne bude strašiť a sľubovať. Pred nami je spoločnosť, ktorá bude ochotná nemať slušného, ale možno nudného predsedu akejsi strany.
Pretože inak by museli do strán vstupovať a pracovať v nich schopní a slušní ľudia. A neskôr by sa nemuseli "naháňať za býkom". Ústavným spôsobom sa to ani nedá: vylúčiť samotnú možnosť zakladať hnutia, ktoré sa chcú správať ako politické strany. Tak, ako nie je možné meniť pravidlá hry uprostred zápasu. Alebo je?
Bez normálnych strán a kontroly moci, ktorú vykonávajú tým, že súťažia o moc vo voľnej súťaži, sa nachádzame v nebezpečnej fáze konkurenčného "zápasu" o moc, keď hráme celkom iné hry na tom istom ihrisku.
My, členovia a voliči politických strán, hráme, povedzme, férovú hádzanú, kým voliči a členovia hnutia na čele s lídrom hrajú inú hru s inými pravidlami. Napríklad americký futbal. Peniaze, veľké peniaze, miliardy v tom hrajú čoraz väčšiu úlohu. A menšiu alebo žiadnu úlohu majú hodnoty, idey, ideály. Často je to špinavá hra.
Čo teda robiť? Zvýšiť štátny príspevok všetkým politickým stranám (podľa ústavy len im, nie hnutiam!) v závislosti od počtu členov (ako vo Švédsku). Odobrať príspevok hnutiam by bolo vo všeobecnom záujme, nielen v záujme strán.
Ale džinovia sú z fľaše dávno vypustení. My sami sme ich vypustili na samom začiatku zmien, ktoré niekto stále nazýva revolúcia. A ústava sa len bezmocne prizerá. No ona viac urobiť nemôže. My musíme niečo urobiť. Ako je známe, džina nemožno vrátiť späť do fľaše. Môžeme mu len pristrihávať krídla, aspoň trochu, ako sa dá. Najlepšie by bolo ich poraziť – zobudiť všetky zodpovedné sily v krajine a voličmi, voľbou politických strán, ich poraziť. A potom legitímne zmeniť volebný zákon. Hnutia z toho vynechať.
Skeptický čitateľ sa pousmeje: no a čo? Babiš a Okamura potom ľahko transformujú svoje hnutia na riadne politické strany... Samozrejme. Napísal som, že džina do fľaše už nevrátime. Preto je to džin. Inými slovami: za chyby sa platí. Ale tieto "nové" politické strany budú musieť mať demokratické stanovy. Začnú mať problémy – obvyklé problémy politických strán. Ak neoslabnú, tak sa určite neposilnia. Ale čo je najdôležitejšie: žiadne ďalšie hnutia, toxické už svojou podstatou, do ďalších volieb vstupovať nebudú.
Áno, pokrok nie je žiadny, tento svet je čoraz nedokonalejší. Ale iný nemáme. Sme v ňom doma. Aspoň doma si predsa nebudeme sľubovať nemožné.
Postscriptum
V nedeľu 3. marca sa tu a tam spomínalo na Karla Kryla nielen pre jeho smutný odchod zo života, ale pre jeho smutné odchádzanie – z pôvodne plných ponovembrových javísk odchádzal ako zatrpknutý "kverulant" (jeho slovo). Kryl sa skrátka nezmieril s "prelínaním starých a nových štruktúr". Bol sklamaný polovičatosťou prevratu (ale prevraty už také bývajú). A ja som si uvedomil, že som vo svojom predchádzajúcom texte niečo veľmi dôležité nedopovedal.
Disidenti, ich veľká či skôr najaktívnejšia časť, sa skutočne rozhodujúcou mierou podieľali na tom, že november bol "len" prevratom, z čoho vyplýva ono "prelínanie". Iný básnik (Jiří Dědeček) sa pýta, či sme to s tou "zamatovosťou" neprehnali, a upozorňuje: "Lebo zametú oni s nami!"
Heslo "Nie sme ako oni" sa síce spontánne objavilo na transparentoch nielen na Václavskom námestí (nevymysleli ho v koordinačnom centre Občianskeho fóra), ale vyjadrovalo postoj disidentov, myslím tým najmä chartistov. Nebudeme ako oni, budeme sa riadiť platným zákonom, ak ho nestihneme zmeniť, tak vaším zákonom...
A pozor, teraz prichádza tá vysvetľujúca pointa P.S.: ... My nemusíme dokazovať svoju statočnosť teraz po páde režimu či skôr tvrdosť voči ľuďom starého režimu, dokazovali sme ju vtedy, keď ste boli vy, dnešní radikálni krikľúni, zalezení, nepridali ste sa k nám, keď sme to tak veľmi potrebovali. Svoju odvahu dokazujete tým, že ste radikálni až dnes, keď odvaha zlacnela... Vy, ktorí ste nás nechali v štichu!
Tento postoj jednoznačne zaujal Petr Uhl krátko pred novembrom, keď napísal Vasilovi Biľakovi otvorený list (voľne parafrázujem): 'Vy, pán Biľak, budete nakoniec potrebovať nás, aby sme vás ochránili pred šibenicou...' Musím sa priznať, že som tento postoj zdieľal.
Ale osamelosť málopočetného disentu v ňom vytvorila nielen hrdosť, ale často aj čosi ako zatvrdnutú pýchu tých, ktorí majú čisté svedomie a nemusia byť teraz radikálni. Pýchu, pochopiteľnú pýchu, ktorá však vo svojich dôsledkoch nemusela byť vždy dobrým politickým radcom.
A tak na jednej strane porevolučná éra vytvorila radikalizmus konformistov, niekedy celkom nerozumný, a na druhej strane pribrzďujúcu pýchu zranených dlhou osamelosťou, ktorá sa teraz tomu radikalizmu stavala ako hrádza.
Stretnutie týchto dvoch ešte nepomenovaných psychologických, morálnych, ale vo svojich dôsledkoch aj politických postojov viedlo k "prelínaniu štruktúr", ktoré tak štvalo Karla Kryla, ale zďaleka nielen jeho. K tej neustále opakovanej, údajne nedostatočnej vôli "vyrovnať sa s minulosťou".
Oba ponovembrové postoje boli prirodzeným, pochopiteľným vyústením dvoch protichodných postojov českej spoločnosti k normalizácii (beriem do úvahy takzvanú šedú zónu spolupracujúcu s disentom, ale aj pri nej zostal disent v nepatrnej menšine). Na jednej strane ich vektorový súčet ochránil právo pred jeho radikálnou deštrukciou (jedinou výnimkou boli spomínané parlamentné kooptácie), ale viedol, nielen v Krylovom prípade, k sklamaniu, ktoré zaznieva dodnes.
Stručne povedané: disidenti brali celú transformáciu osobnejšie, ba sebeckejšie, než bolo vhodné, a väčšinová spoločnosť zas odmietala priznať hanbu svojej rezignácie. Brzdenie jedných (malá menšina) a radikalizmus druhých (aktívna, ale zatiaľ mlčiaca časť verejnosti) spôsobili nielen obranu pred deštrukciou právneho poriadku, ale aj pachuť, ktorá mnohých, nielen Karla Kryla, sklamala. Ale jeho až na smrť. Ako geniálny básnik bol intuitívnym, a teda najcitlivejším svedomím českej spoločnosti. Nakoniec sa stal jej obeťou. Všetkých nás.
Za všetko sa vždy platí. Tentoraz za stretnutie pýchy osamelosti statočnej menšiny s radikalizmom časti ohnutých chrbtov väčšiny.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.