Spolupráca autorov VAL sa začala v roku 1968, v čase vpádu „bratských“ vojsk do vtedajšieho Československa. Plynulo pokračovala cez roky normalizácie do roku 1989 a skončila sa až v roku 1994.

V období normalizácie bola tak žiadúcim únikom zo stiesnenej reality doktríny socialistického realizmu. Osobným oslobodením od praktickej nemožnosti slobodnej tvorby a prezentácie diel, bez komisií zideologizovaných inšpektorov umenia.

Projekty združenia VAL sú ešte aj dnes mimoriadne nadčasové. Autori si nikdy nedávali žiadne obmedzenia a prinášali hlavne víziu lepšieho sveta.

Prvá výstava VAL sa konala tajne v Paríži v roku 1977 v Galérii Lara Vincy. Len vďaka pomoci priateľov zo žilinského bábkového divadla, ktorí spolu s kulisami previezli za hranice aj tri projekty VAL.

Prvým projektom VAL je tatranský Heliopolis (1968 až 1974), hypermoderné mesto pre Olympiádu v Tatrách v roku 1984, ktorý aspoň o polstoročie predbehol svoju dobu. Až teraz architekti nadväzujú na podobné utopické vízie.

Pred dokončením je projektový plán 120 km dlhej a 487 metrov vysokej stavby pre 5 miliónov obyvateľov v saudskoarabskom futuristickom meste Neom.

Heliopolis je najznámejším dielom skupiny VAL. Jeho návrh vznikal šesť rokov a je zasadený takmer bezdotykovo na vysokotatranskom štíte nad Žabím plesom. V nadmorskej výške 2 150 metrov pripomína obrie futuristické vtáčie hniezdo.

Koncept obrovského prstenca má 60 poschodí a priemer 1,2 kilometra. Celková úžitková plocha zaberá 4 milióny m² a ponúka priestor na rekreáciu pre približne 50-tisíc návštevníkov a 10-tisíc stálych obyvateľov.

Súčasťou návrhu sú aj promenádové terasy s plochou 200-tisíc m².

Rozsiahla dokumentácia projektu ponúkla aj podrobné dopravné, energetické, funkčné a ekologické riešenia. Heliopolis je odrazom a odkazom éry kozmického veku. Smelým snom o totálnej reforme a budúcnosti urbanizmu.

Ďalšími projektmi skupiny VAL, ktoré predbehli dobu, sú kinetická koncertná sieň venovaná pamiatke Miroslava Filipa – Akusticon (1969 až 1971).

V monumentálnej hrajúcej plastike hudbu svojím pohybom vytvárajú návštevníci. Realizácia stavby v navrhovanej výške 18 metrov a s najširším priemerom 13 metrov dnes nie je už otázkou dostupnosti technológií, len získania potrebných financií.

Pocta nádeji a odvahe (1974 až 1975) vznikla na počesť astronauta so slovenskými koreňmi E. A. Cernana.

Futuristický projekt Scarabea (1985 až 1989) predstavuje zasa orbitálnu vesmírnu stanicu pre 12-tisíc obyvateľov s priemerom valca 3 kilometre.

Objekt letiaci po vlastnej obežnej dráhe by mohol uchovať zdravý genóm ľudstva v prípade náhlej katastrofy na zemi (realizácia podobného projektu je reálna do 20 až 30 rokov).

Dielo Antartica (1982) venované odvahe hľadania predstavuje novozélandskú Scottovu základňu s pamätníkom vysokým 25 metrov.

Celosvetový parlament – Argíllia (1980 až 1994) umiestnený jednak na vode, ale aj pod ňou, mal sídliť na ostrove Bora Bora. V budove mala byť lóža pre 4-tisíc veľvyslancov národov, ako aj lóža vyslancov národností s 15-tisíc zástupcami.

Taktiež sa v nej mal nachádzať multimediálny informačný komplex, spoločenské priestory, kaviarne, reštaurácie, miesta na oddych, kultúrne inštitúcie aj športoviská. Cieľom projektu bolo odstrániť vojnové konflikty a zmieriť ľudí. Všetky projekty boli starostlivo a dôsledne prepracované.

Nachádzame v nich urbanistické štúdie, pôdorysy, rezy, systémy dopravných a technických zariadení, citácie artefaktov z minulosti, ako je citáty z diel, ktoré sú ich umeleckým predobrazom (Peter Brueghel st., Leonardo da Vinci, Hieronymus Bosch).

Projekty VAL výrazne predbehli svoju dobu a doteraz neboli verejne docenené. Nielen slovenskí architekti veria, že aj dnes vzbudia zaslúženú pozornosť publika.

Je skvelé, že po bratislavskej prezentácii ich budú môcť vidieť aj diváci v galérii Kolektiv 318 v Marseille, vyprojektovanej najslávnejším architektom sveta Le Corbusierom.

Výstava potrvá do 26. apríla.