Mnohým pomôže, nikomu neuškodí. To je heslo, pod ktorým sa v mnohých krajinách pretláča uzákonenie manželstva pre páry rovnakého pohlavia. Je to šikovný marketing.
Ale ako to už býva, marketingové heslá istú časť reality prikrášlia, inú zamlčia.
Spomínam si na mnohé diskusie, v ktorých oponenti redefinície poukazovali na rôzne riziká rovnakopohlavného manželstva. Napríklad zahmlievanie pojmu rodičovstvo, zvýšenie tlaku na legalizáciu náhradného materstva alebo vplyv na práva dieťaťa. Možno najviac vysmievaný bol argument týkajúci sa slobody svedomia, náboženskej slobody a slobody prejavu.
Už pred rokmi ho vyjadril v nesúhlasnom stanovisku k rozsudku Najvyššieho súdu USA vo veci Obergefell verzus Hodges sudca Samuel Alito, libertarián a konzervativec v jednej osobe. V roku 2015 predložil svoj odhad budúcej spoločnosti, v ktorej sa rovnakopohlavné manželstvo ako ľudské právo stáva oficiálnou doktrínou:
„Predpokladám, že tí, ktorí lipnú na starých názoroch, budú môcť svoje myšlienky šepkať v zákutiach svojich domovov, ale ak ich budú opakovať na verejnosti, budú riskovať označenie za fanatikov a že s nimi podľa toho budú zaobchádzať vlády, zamestnávatelia i školy.“
Väčšinový názor súdu vtedy bol, že na takýto účel jeho prelomový rozsudok neslúži. Odvtedy sa v USA rovnakopohlavné manželstvo považuje za inštitút chránený ústavou.
Dnes, o deväť rokov neskôr, sa Alito ozval znovu. Vo veci Missouri Department of Corrections/Finney išlo o to, či kresťan môže byť členom poroty rozhodujúcej prípad, ktorého jednou zo strán sporu je lesbická žena.
Jean Finneyová podala protidiskriminačnú žalobu proti svojmu zamestnávateľovi. V počiatočnej fáze konania jej advokát položil porote otázku, či niekto z porotcov navštevuje konzervatívne kresťanské cirkevné spoločenstvo, ktoré učí, že homosexuáli nemajú mať rovnaké práva ako ostatní, pretože to, čo robia, je hriech.
Bola to tak trochu advokátska lesť, pretože považovať nejaké konanie za hriešne a chcieť niekomu odopierať jeho práva zaručené zákonom, sú dve samostatné veci. Sudca katolík môže považovať rozvod alebo rúhanie za hriech, ale preto ešte nebude odmietať rozhodnúť súdne konanie podľa zákona (ktorý, ako je známe, u nás rozvody umožňuje a rúhanie netrestá).
Dvaja porotcovia uviedli, že homosexuálne konanie považujú v súlade s Bibliou za hriech, pripojili rôzne dovysvetlenia v štýle „nie je to hriech jediný, všetci sme hriešnikmi, bojujeme s tým po celý život, nikto nie sme dokonalí“ a dodali, že toto ich presvedčenie s riešeným prípadom nesúvisí.
Advokát si to však nemyslel a namietol, že porotca považujúci homosexuálne konanie za hriešne, nemôže spravodlivo posúdiť prípad týkajúci sa lesbickej žalobkyne.
Súdy štátu Missouri mu dali za pravdu.
Najvyšší súd USA neudelil prípadu takzvané certiorari – teda ho neprijal na posúdenie – ale sudca Alito využil svoje právo publikovať k tejto otázke stanovisko. V ňom označil postup súdov oboch stupňov za „predzvesť vecí budúcich“.
Naším kontinentálnym právnym pohľadom môžeme povedať, že v prerokúvanej veci rezonujú dva dôležité právne entity: právo na rovnaké zaobchádzanie pri prístupe k verejným funkciám a sloboda náboženského vyznania. Je možné niekomu odoprieť výkon verejnej funkcie pre jeho náboženské vyznanie?
Odpoveď, samozrejme, nie je triviálna. Na jednej strane musí verejná moc postupovať s najväčšou opatrnosťou, keď chce obmedzovať niečiu slobodu prejavovať svoje náboženstvo. (V českom kontexte by takéto opatrenie muselo spĺňať veľmi prísne podmienky čl. 16 ods. 4 Charty základných práv a slobôd, napríklad, že sleduje zákonom uznaný účel a že demokratická spoločnosť sa bez neho nezaobíde.) Na strane druhej si asi dokážeme predstaviť extrémne náboženstvom inšpirované postoje (napríklad nútené sobáše?), ktoré by aj týmto striktným testom prešli.
Redefinícia manželstva posunie hranicu toho, aké morálne alebo náboženské postoje bude štát prijímať ako prípustné.
Dvaja porotcovia zjavne zastávali staromódny pohľad na sexualitu, že patrí do trvalého vzťahu muža a ženy, teda toho, pre čo sa vžilo označenie manželstvo. Nezavreli ich za to, ani nedostali pokutu. Len im neumožnili vykonať občiansku povinnosť a právo. Ich súkromné morálne presvedčenie sa skrížilo s oficiálnou verejnou morálkou štátu Missouri – a ako usvedčení hriešnici boli vylúčení (hoci len v určitom ohľade) z polis.
Ako napísal v roku 2015 – a teraz znovu pripomenul – sudca Alito, po redefinícii manželstva sa pripravme na to, že o niektorých veciach si budeme môcť iba šepkať, ale len čo sa k nim prihlásime verejne, dostaneme po prstoch.
Mimochodom, ako by sme sa pozerali na to, keby sa roly vymenili? Žalobcom by bol evanjelikál, v porote by sedeli dvaja homosexuáli a on žiadal ich vylúčenie. Radšej to už nebudem rozvíjať. Podstata vzájomného nesúhlasu – morálna kvalifikácia nejakého konania – by pritom bola rovnaká.
Je západná spoločnosť nenávratne rozdelená? Stroskotal koncept pluralitnej spoločnosti? Je vôbec hodnotovo neutrálna spoločnosť možná? Nie je to tak, že štát sa nakoniec vždy prikloní k nejakej partikulárnej koncepcii dobra?
Príklad Spojených štátov amerických ukazuje, že spor o manželstvo je predovšetkým sporom o symbol hodnotového smerovania spoločnosti.
Pôvodný text s názvom O hříšných křesťanech uverejnili na portáli Právo v dešti. Publikované s dovolením autora.