Slovenské krasokorčuľovanie má za sebou bohatú a úspešnú minulosť. Karol Divín, Hilda Múdra, Ondrej Nepela, Agnesa Buřilová, Jozef Sabovčík, Eva Križková-Ďurišinová či Martin Skotnický. Po rokoch hľadania všetko nasvedčuje tomu, že slovenské krasokorčuľovanie našlo svoj nový diamant. Adam Hagara, stále iba sedemnásťročný talent, vyhral v tejto sezóne podujatie juniorskej Grand Prix v Linzi, vo finále juniorskej Grand Prix v Pekingu bol tretí, na ZOH mládeže v juhokórejskom Kangnungu získal striebornú medailu a na juniorských majstrovstvách sveta v Tchaj-pej skončil na skvelom treťom mieste! Bodku za úspešnou sezónou napíše tento nevšedný krasokorčuliarsky talent na MS v kanadskom Montreale (20. – 24. marec).
Čo hovoríte na aktuálnu sezónu Adama Hagaru a jeho úspechy? Určite ste aspoň z diaľky jeho krasokorčuliarske napredovanie sledovali aj v minulých rokoch. Dalo sa čakať, že raz príde sezóna, v ktorej definitívne prerazí a začne napĺňať svoj krasokorčuliarsky potenciál aj na medzinárodnom ľade?
Adam Hagara má za sebou veľmi úspešnú sezónu, ktorou potešil celú slovenskú krasokorčuliarsku spoločnosť. Jeho výkony sú výsledkom dlhoročnej cieľavedomej práce, avšak vzhľadom na mladý vek má pred sebou ešte dlhú cestu, aby sa úspešne presadil aj v seniorskej súťaži. Keďže Adam je pracovitý, dostatočne ctižiadostivý a pokorný mladý muž, verím, že momentálne úspechy sú len jeho začiatkom.
Platí priama úmera, že čím úspešnejší šport, tým je oň väčší záujem? Môže sa Hagarov úspech prejaviť aj vo zvýšenom záujme detí o krasokorčuľovanie?
Určite áno. Stačí sa obhliadnuť do nedávnej éry Petra Sagana v cyklistike, alebo úspechy Petry Vlhovej v alpskom lyžovaní, čo zvýšilo sledovanosť týchto športových disciplín. Úspešní športovci sa stávajú pre mnohé deti vzormi a pozitívnou reklamou športu vo všeobecnosti. Dúfam, že aj úspechy Adama Hagaru, budú mať pozitívny vplyv na zvýšený záujem o nádherný hoci náročný šport, akým je krasokorčuľovanie.
Robíme na Slovensku na krasokorčuľovanie výber, alebo skôr nábor detí?
Každý, nielen krasokorčuliarsky klub, by bol určite veľmi rád, keby si mohol potenciálne vyberať z tých najlepších zo skupiny, ktorá príde a prejaví záujem. Realita dneška je ale prozaickejšia, a to umožniť športovať každému dieťaťu, ktoré príde. Samozrejme, existujú nejaké limity, kedy sa ešte oplatí začínať – napríklad horná veková hranica. Ale určite ide skôr o nábory. Pre záujemcov robíme rôzne prípravné kurzy, kurzy korčuľovania pre škôlky, pre školy – najmä v týchto skupinách hľadáme potenciálne budúce krasokorčuliarky a krasokorčuliarov. Ak nás niekto zaujme, oslovujeme rodičov a tí po zvážení dávajú definitívne stanovisko, či do toho ich dieťa ide. Následne začleňujeme dieťa do tréningového procesu.
Jozef Sabovčík začal podľa svojich vlastných slov s krasokorčuľovaním ako šesťročný. Adam Hagara mal štyri roky, keď sa prvýkrát objavil na ľade. Dá sa povedať, v akom veku je najlepšie začať s týmto športom?
Najlepšie je, keď rodičia prídu prvýkrát s dieťaťom niekedy medzi jeho štvrtým až šiestym rokom a dieťa dostane priestor a možnosť kontaktovať sa s ľadom bez nejakých aktivít a tlakov smerovaných k súťaženiu. S pretekmi sa v krasokorčuľovaní začína už od šiestich rokov. Ak však príde na zimný štadión prvýkrát povedzme desaťročné dieťa, má, samozrejme, hneď od začiatku priveľký časový deficit oproti tomu, ktoré začalo korčuľovať v piatich rokoch. Na ľade nemá najazdené potrebné kilometre, zaostáva v sklze, chýba mu kontakt s ľadom. Skorší prvý kontakt s krasokorčuľovaním je dobrý predovšetkým u dievčat. U chlapcov to nehrá až takú veľkú rolu, tí môžu začať aj trošku neskôr. Ak majú prirodzený športový potenciál a ten sa im aj za pomoci trénerov darí napĺňať, zažívajú najväčší výkonnostný rast až po puberte, keď naberajú silu, svalovú hmotu a sú aj mentálne vyzretejší.
V čom je to u dievčat iné?
Puberta býva pre dievčatá omnoho náročnejšia ako pre chlapcov, keďže sa počas nej mení ich detské telo. Mení sa ich váha, proporcionálne rozloženie, čo sa potom ukáže aj na ľade. Iné je, keď skáče dvojité skoky útle tridsaťkilové dievča a iné, keď sa pretransformuje na ženu s odlišnou váhovou kategóriou. Vtedy aj ťažšie zvládajú náročnejšie skoky či piruety. Preto je dôležité stabilizovať okolo veku 12-13 rokov získanú výkonnosť a v spomínanom období pracovať s krasokorčuliarkou intenzívnejšie ako predtým napríklad aj v psychologickej a mentálnej oblasti.
Väčší pozor si počas puberty treba dávať aj na stravovanie. Mladá krasokorčuliarka by si nikdy nemala uberať z objemu živín a látok, ktoré potrebuje na svoj vývoji. Dôležité je správne nastaviť a rozložiť stravovanie, aby bola na jednej strane sýta, ale aby ju to zbytočne nezaťažovalo.
Ako je to so záujmom detí o krasokorčuľovanie všeobecne, nielen v časoch, keď sa objaví talent? Nejde v prvopočiatkoch skôr o záujem rodičov? Predsa keď dieťa začína vo veku 4-5 rokov, je príliš malé na to, aby vedelo, či sa chce venovať práve tomuto športu.
Je pochopiteľné, že príliš malé deti zo začiatku nevedia, čo chcú. Dôležité je, ktorým smerom ich naviguje rodič a ako dieťa reaguje na situáciu a priestor, kam ho rodič dovedie – v našom prípade na ľad a prostredie zimného štadióna. Aj keď na začiatku prejaví záujem o krasokorčuľovanie dieťaťa skôr rodič, dôležité je, aby aj dieťa aspoň čiastočne inklinovalo k pohybu a malo záujem robiť to, kam ho dovezú. Iba tlakom rodičia nič nedosiahnu.
Poznám prípady, keď rodičia prišli s tri a polročným dieťaťom, ktoré však na ľad ešte nechcelo ísť. V takom prípade sa odporúča počkať zopár týždňov či mesiacov, pretože to dieťa sa vyvíja, a už o pol roka sa situácia môže zmeniť, dieťa sa bude s radosťou obúvať do korčúľ, tento šport ho chytí a nadšené bude napredovať. Môže sa však stať aj opak, dieťa príde nadšené, jeden-dva roky bude chodiť na tréningy a prípadne aj preteky, no potom zrazu jeho záujem o krasokorčuľovanie opadne, napríklad pre zvyšujúcu sa náročnosť tohto športu a pre to, že nie je pripravené prekonávať svoju detskú komfortnú zónu. Je to individuálne.
Existuje definícia krasokorčuliarskeho talentu?
Každé dieťa sa vyvíja ináč. Niektoré dokážu rýchlejšie spájať obrázky, obrazové vzorce, rýchlejšie sa učia. Iným to trvá dlhšie. Niekto má pamäť vizuálnu, druhý skôr memoruje. Je takmer nemožné po pár tréningoch povedať, že z jedného dieťaťa raz bude dobrý krasokorčuliar a druhé to v budúcnosti dotiahne povedzme len na rekreačné korčuľovanie. Deti môžu byť všetky múdre, môžu sa v škole učiť veľmi dobre. Keď však dovŕšia približne desať-jedenásť rokov a na ľade sa začínajú učiť ťažšie prvky – skoky, piruety, alebo krokové variácie – my tréneri potrebujeme, aby začali omnoho viac premýšľať nad všetkým, čo na ľade vykonávajú.
Aby premýšľali, kde majú pri skokoch umiestnené horné a dolné končatiny, aké je postavenie bokov, aké hrany treba využívať pri rôznych obratoch. Musia vstrebať naozaj veľký objem informácií a naučiť sa s ním náležite narábať. Vtedy už môžeme presnejšie vidieť, ktoré dieťa má prirodzené športové zmýšľanie, vychádzajúce aj z možného talentu, ktorý v ňom drieme. V tomto období sa deti od seba trošička výkonnostne oddeľujú a ukazuje sa, kto môže napredovať rýchlejšie a kto zrejme pomalšie. Rast športovca je individuálny a treba rešpektovať tieto zákonitosti u každého dieťaťa.
Spomínali ste dôležitosť športového zmýšľania, športovej inteligencie vo fáze, keď sa výkonnosť detí na ľade láme a niektoré dosahujú výraznejší progres. Nie je však takzvaná športová inteligencia pre deti dôležitá už hneď od ich krasokorčuliarskych začiatkov?
Pre trénera je vždy dobré, keď už začínajúci krasokorčuliar premýšľa o tom, čo robí na ľade. Ale jednoduché skoky či základné piruety sa deti učia viac-menej pravidelným opakovaním a pozorovaním trénera pri ukážkach a vysvetľovaní. Veľa vnímajú zrakom. Výučba dvojitých skokov, náročnejších piruet či krokových variácií už podlieha zmýšľaniu dieťaťa a uvedomovaniu si, ako vykonáva dané pohyby. Ono vlastne poznáva vlastné telo, jeho funkciu pri odraze či rotácii. Deti do asi 8-9 rokov ešte nemajú sebareflexiu porozumieť svojmu telu, nerozumejú mnohým výrazom ako rotačný pohyb, pretlačenie bokov nad idúcu nohu, a preto s nimi veľa pracujeme kontaktne. Staršie deti majú rokmi strávenými na ľade väčšiu schopnosť porozumieť, čo od nich požadujeme, ale aj s nimi pracujeme kontaktne, prípadne využívame rôzne videá či obrázky na vizualizáciu.
Čo je v športovom živote detí najdôležitejšie?
Sama som matkou detí – športovcov. Pred zápasom im vždy vravím, aby v prvom rade mali zo svojej športovej aktivity radosť. Samozrejme, vždy dodám, že ak zvíťazia, budem sa s nimi tešiť. Ale ak sa to aj skončí v daný deň neúspechom, treba zdvihnúť hlavu a ísť ďalej. To isté platí aj v krasokorčuľovaní. Základom je radosť a šťastie dieťaťa z toho, že sa venuje svojmu športu. Ak to pretekára baví, zaženie rýchlejšie aj smútok z neúspechu, zoberie si z neho isté ponaučenie a na druhý deň môže skúšať športové šťastie znova.
Aké skoky sa dokáže naučiť, respektíve dokážete ako trénerka naučiť každé dieťa, ktoré prejaví záujem o krasokorčuliarsky šport a je v krasokorčuliarskom klube zaradené do tréningového procesu?
Deti trénujem vyše dvadsať rokov. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nielen jednoduché, ale aj dvojité skoky vrátane dvojitého lutza sa môže naučiť skákať každé dieťa, ak chce. Každému dieťaťu sa to v jeho hlave ukladá inak, niekto s informáciami a pokynmi od trénera na zvládnutie jednotlivých krasokorčuliarskych prvkov, skokov či piruet, potrebuje viac času, inému to trvá kratšie.
Kto z krasokorčuliarov následne zvládne aj dvojitého axela a dokáže ho zaradiť do svojej voľnej jazdy, ukazuje už výraznejší krasokorčuliarsky potenciál. O tom, či uspeje, však rozhodnú aj ďalšie faktory ako cieľavedomosť, trpezlivosť, ochota pracovať na sebe nielen na štadióne, ale aj doma, spomínaná prirodzená športová inteligencia a, samozrejme, radosť z krasokorčuľovania. Ak sa tieto faktory pospájajú a máme tam zvládnutý aj spomínaný dvojitý axel, tak aj dievča či chlapec, ktorí dovtedy napredovali pomalšie v súťažnom rebríčku, sa môžu výrazne posúvať vpred a zaznamenávať úspechy vo svojej súťažnej kategórii.
Prečo je zvládnutý dvojitý axel taký dôležitý v ďalšom výkonnostnom napredovaní krasokorčuliara?
Ako jediný z krasokorčuliarskych skokov sa skáče spredu, to znamená, že pri ňom ide už o dva a pol obrátky. Na jeho zvládnutie krasokorčuliar potrebuje dobrú odrazovú výbušnosť, tiež rýchlu rotáciu, dostatočnú silu horných i dolných končatín. Pretekár sa musí vedieť vo vzduchu obrazne povedané zastaviť, aby tú rotáciu zvládol. Pri dvojitom axeli prvýkrát vo vývoji krasokorčuliara prichádzajú omnoho viac do popredia odrazové a rýchlostné predpoklady. Športovec tu pracuje s tým, čo má aj fyziologicky dané. Na mnohých veciach v napredovaní krasokorčuliara vieme trénersky popracovať, niečo však musí byť, ako sa hovorí, v ňom.
Pre krasokorčuliarov s pomalými svalovými vláknami, respektíve vyšších pretekárov, ktorí majú dlhé ruky aj nohy, je omnoho náročnejšie zbaliť tento dva a pol rotačný skok. Ale vždy je to individuálne. V našich športových podmienkach predstavuje často zvládnutie dvojitého axela pre krasokorčuliara pomyselnú psychologickú hranicu v jeho ďalšom výkonnostnom raste.
V čom je iné trénovanie začínajúceho krasokorčuliara oproti výkonnostnému, ktoré sa kvalitatívne posúva na vyššiu úroveň?
Už v začiatkoch je to náročné, nejde len o prácu trénera. Minimálne to je o trojuholníku krasokorčuliar – rodina – tréner, prípadne viacerí spolupracujúci tréneri. Postupne, ako sa posúva kvalitatívna výkonnosť krasokorčuliara, prichádzajú ďalšie spolupracujúce osoby ako fyzioterapeut, choreograf, baletná lektorka, psychológ.
Všeobecne ale platí, že pri menších deťoch je to naozaj skôr o tom, že trénujú, šport ich baví, tešia sa zo svojich prvých úspechov a dosahovania osobných bodových skóre. Ak sa niektoré z nich prehupne v určitom veku do kvalitatívne vyššej výkonnostnej úrovne, a vzniká tu potenciál reprezentovať krajinu, pristupuje sa k pretekárovi omnoho intenzívnejšie, so zameraním sa na jeho individuálne potreby a požiadavky.
Krasokorčuľovanie, to nie sú len skoky, ale aj piruety, krokové pasáže, celkovo umelecký dojem, ktorý krasokorčuliar dokáže zanechať na ľade a na základe ktorého ho hodnotia aj rozhodcovia. Toto všetko určite vplýva aj na skladbu tréningového procesu v krasokorčuľovaní.
Krasokorčuľovanie je náročný šport aj z pohľadu časového manažmentu. Pretekári trénujú viackrát do týždňa dvojfázovo, niekedy trojfázovo, šesť-sedem dní v týždni. V súťažnom období sú tak v permanencii niekoľko týždňov v kuse. Tréningové jednotky na ľade bývajú zamerané na sklzovú časť, teda na techniku korčuľovania, tiež na skokanskú časť a piruety. Potom je tam spolupráca s choreografom, ktorý môže s korčuliarom pracovať nielen na ľade, ale aj v telocvični, v lepšom prípade zrkadlovej sále.
Veľmi dôležitou súčasťou tréningového procesu je aj suchá príprava, keď deti trénujú špeciálne prvky v baletnej sále, alebo v telocvični, kde nacvičujú naozajstné rotácie, piruety. Všetko, čo sa robí na ľade, sa dá trénovať aj na suchu a tvorí značnú časť prípravy krasokorčuliara. Kto získa pohybový stereotyp na suchu, vie ho s väčšou istotou prenášať na ľad. Na suchu trénujeme ešte aj balet, ktorý je rovnako veľmi dôležitý, aby boli deti flexibilné a choreograficky a umelecky zvládali piruety, lastovičkové pasáže, krokové prvky a celkovo všetky elementy, ktoré dokážu zvýšiť hodnotu ich voľnej jazdy, alebo krátkeho programu. Okrem iného sa v prípravnom období venujeme aj atletike, gymnastike a posilňovaniu, ktoré pozitívne ovplyvňujú progres krasokorčuliara.
Už len vymenovať všetky tieto prvky tréningového procesu v krasokorčuľovaní je namáhavé, nieto sa im ešte venovať v praxi. Je však jasné, že kto chce zvýšiť šancu na úspech, musí už od raného veku na ľade a na suchu tráviť množstvo tréningových hodín. Vydržia deti takúto záťaž?
Čím viac trénujú, tým sa, samozrejme, zvyšuje aj ich únava, keďže okrem krasokorčuľovania chodia aj do školy. Preto je pre nich veľmi dôležitá regenerácia. Tá už však musí byť v réžii rodičov, samozrejme, v rámci časových a finančných možností rodiny. Ak nájdu priestor povedzme na masáže pre dieťa, na návštevu plavárne či sauny, je to plus v znižovaní možného preťaženia dieťaťa.
Aj z vašich slov je zrejmé, že krasokorčuľovanie patrí k finančne náročným športom. Nie je pre bežné rodiny čoraz náročnejšie ufinancovať tento šport pre svojho potomka?
Krasokorčuľovanie je finančne náročný šport, toto si plne uvedomujem. Najmä keď nehovoríme o hobby korčuľovaní, ale o tréningoch povedzme 15 hodín do týždňa. Netreba zabúdať aj na to, že do finančných nákladov nevstupujú len tréningy na ľade, individuálne hodiny s trénermi, ale aj nákup korčúľ, šiat na preteky, výjazdy na súťaže či náklady na rehabilitáciu. Už od začiatku môžeme hovoriť o stovkách eur mesačne. Čím sa tréningový proces skvalitňuje, čím častejšie dieťa trénuje, čím viac sa posúva výkonnostne dopredu, rastú aj náklady. Vždy sa však snažíme vytvoriť taký tréningový balík, aby bol zvládnuteľný aj pre rodičov.
Vrátim sa ešte na moment k skokom, ktoré patria spolu s piruetami k pilierom vystúpenia každého krasokorčuliara. Neboja sa deti najmä ťažších skokov?
Treba otvorene povedať, že krasokorčuľovanie je síce krásny, ale zároveň ťažký šport, ktorý športovca často bolí. Je pochopiteľné, že nielen deti, ale aj starší krasokorčuliari môžu mať pri trénovaní najmä nových prvkov na ľade strach. Na druhej strane, práve kým sú deti malé, bývajú odvážnejšie a strach akoby nechávali pred vstupom na ľad niekde na striedačke. Odbúravajú ho každodenným kontaktom s ľadom. Ak aj náhodou po skoku padnú, trošku ich to síce zabolí, ale bolesť pokropia slzami, vstanú a pokračujú ďalej.
Čím sú starší, tým viac prichádzajú obavy, strach zo zlyhania a pádov na súťažiach. Dobieha ich to vo veku, keď si začínajú uvedomovať zodpovednosť za to, čo robia na ľade. Že už to nie je len hra, ale ide o veľmi presne cielenú aktivitu, pri ktorej od nich očakáva nejaký výsledok nielen tréner, ale aj ony sami.
Môže byť na krasokorčuliarskych súťažiach prítomný u detí aj strach zo zlyhania, napríklad že nesplnia výsledkové očakávania rodičov?
Športovec sa musí vyrovnať s rôznymi tlakmi asi pri každom športe. Deti venujúce sa krasokorčuľovaniu pociťujú možno trošku väčší rešpekt, alebo zodpovednosť pred rodičmi. Nemyslím si však, že by to bolo kvôli nejakému tlaku rodičov na výsledky. Skôr sa nazdávam, že tie deti chcú svojim rodičom iba ukázať, že sú v krasokorčuľovaní dobré. Som presvedčená, že svojím vystúpením chcú vyjadriť vlastnú vnútornú vďaku rodičom za to, že im venujú svoj čas, financujú im krasokorčuliarsku aktivitu, vozia ich na tréningy. Na pretekoch tak deti chcú svojou voľnou jazdou povedať – som tu, ďakujem a chcem ti ukázať všetko, čo viem.
Čo ale robiť s tým, ak im spomínaný pocit zodpovednosti pred rodičmi nakoniec zväzuje nohy a ruky?
Môže sa tak stať najmä v prípade rodičov, ktorí nikdy nešportovali a hoc v dobrej viere aj úmysle, smerom k športovým výkonom svojho dieťaťa môžu nevedomky škodiť. Tie zviazané ruky a nohy môžu potom malého športovca dlho držať v neistote. Keď príde prvé, druhé, tretie zlyhanie, len veľmi ťažko sa z toho vracia späť. Ak to je možné, môže pomôcť rozhovor trénera s rodičmi, v normálnej, priateľskej atmosfére, v ktorej skúsia nájsť riešenie, ako pomôcť dieťaťu zbaviť sa strachu zo zlyhania a nájsť radosť z krasokorčuľovania.
Tlak môžu na seba vyvíjať aj samotné deti, aby v krasokorčuliarskych súťažiach dosiahli lepšie výsledky, ako druhé deti z klubu, respektíve ako iní súťažiaci. V tomto smere sa môže prejavovať aj ich ambicióznosť. Je zdravá súťaživosť pre deti prirodzená?
Súťaživosť je prirodzená nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Deti sú súťaživé nielen v športe, ale napríklad aj v škole, kde súťažia o to, kto dostane lepšiu známku, kto bude mať menej chýb z diktátu. V krasokorčuľovaní sa zvyknú porovnávať aj na tréningoch, kto skôr úspešne zvládne nejaký dvojitý skok, ťažšiu piruetu. V súťažiach sledujú nielen svoje umiestnenie, ale aj to, či sa im podarilo zlepšiť si osobné bodové skóre, prípadne koľko dosiahli bodov v porovnaní s iným športovcom. Je to prirodzené, brať im to nemôžeme. Takáto zdravá súťaživosť je potrebná v každom športe.
Jedna vec je zodpovednosť, druhá strach z vystúpenia pred rozhodcami, divákmi, ďalšími pretekármi. Vycíti tréner, keď sa jeho mladý krasokorčuliarsky pretekár bojí? Dokáže s emóciou strachu u svojho zverenca niečo robiť?
Tréner to nielenže vycíti, ale aj vidí, keďže svojho pretekára pozná. Na tréningu bývajú krasokorčuliarky veselé, ale na pretekoch sa ich často zmocní strach, sú stuhnuté, s pohľadom upretým do neznáma a je jasné, že sa boja. Tréner by nemal dať najavo, že o tomto ich rozpoložení vie, alebo že aj on je nervózny, napríklad z toho, že jeho zverenec ešte niečo vo voľnej jazde nemá zvládnuté tak, aby to na pretekoch v pohode zvládol.
Stále hovorím – akú energiu vysielam ja, takú dostane aj pretekár oproti mne. Tréner by mal preto zostať pokojným elementom a snažiť sa dieťa dostať do takej fázy, aby sa upokojilo, aj keď tam nervozita stále bude, rovnako aj stres. Súťažný stres musí byť, bez neho sa nedá korčuľovať. Ale treba ho naozaj vedieť upokojiť, prípadne aj eliminovať z okolia nežiaduce prvky, ako napríklad kamarátky, ktoré síce krasokorčuliarku povzbudzujú, ale nepriamo môžu veľakrát navodiť negatívnu energiu, prípadne aj rodičov, na ktorých je dieťa v tom momente veľmi fixované a bojí sa, či im dokáže, že to zvládne. Nie je to pravidlom, ale všetko je o spoznávaní svojho pretekára a následne hľadaní riešenia, ako mu pomôcť. V takýchto prípadoch pomáha aj sebareflexia trénera a jeho spomienky na vlastnú športovú kariéru.
Platí, že dobrý tréner krasokorčuľovania by mal byť bývalý krasokorčuliar?
Našli by sme aj trénerov, ktorí neboli priamo z krasokorčuliarskeho prostredia, ale mali iné športové vzdelanie, športovú skúsenosť. Ale väčšinou krasokorčuliarski tréneri vychádzajú z prostredia bývalých krasokorčuliarov, ktorí sa rozhodnú pokračovať a odovzdávať svoje skúsenosti ďalej. Zároveň platí, že aj tréneri, ktorí sú bývalí krasokorčuliari, sa ďalej intenzívne vzdelávajú, pretože krasokorčuliarsky šport napreduje míľovými skokmi. Pokiaľ ide o úspešného krasokorčuliarskeho trénera, ním sa môže stať aj menej úspešný športovec počas svojej krasokorčuliarskej kariéry. Nie úspechy z minulosti, ale srdce a vzťah k deťom, práca na trénerskej odbornosti, empatia a ďalšie vlastnosti rozhodujú o tom, kto uspeje v trénovaní nielen mladých krasokorčuliarov.
Naznačili ste, že sa krasokorčuľovanie mení. Náročnosť skokov sa síce zvyšuje, špičkoví krasokorčuliari majú vo svojich voľných jazdách zaradených aj niekoľko štvoritých skokov. Názvy skokov sa však desaťročia nemenia, ani ich počet. V čom je potom tá najväčšia zmena, okrem bodovania, ktoré sa zmenilo už dávnejšie?
Ako ste spomenuli, práve v tej extrémne sa zvyšujúcej náročnosti voľných jázd. Doba ide tak dopredu, že kým kedysi krasokorčuliari zvládali maximálne dva-tri trojité skoky, teraz máme na svetovej úrovni pretekárov, ktorí do svojej voľnej jazdy dokážu zaradiť aj šesť štvoritých skokov, pričom na jej konci ani na nich nie je vidieť, že by to bolo nejako náročné. Vývoj išiel dopredu nielen z hľadiska tréningových trendov, techniky výučby trojitých a štvoritých skokov, ale aj v oblasti kvality krasokorčuliarskej obuvi. Na trhu máme množstvo výrobcov, ktorí reflektujú na potreby krasokorčuliara. Topánky sa prispôsobujú chodidlám, výške, váhe pretekára, krasokorčuliarske nože sú odľahčené z rôznych materiálov. Je tu široká škála aj z hľadiska cenovej dostupnosti, ale hovoríme o cenách rádovo aj niekoľko sto eur, pričom životnosť pri dennodennom zaťažovaní je sezónna.
Kvalitné na mieru vyrábané korčule aj s nožmi sú doménou najmä špičkových krasokorčuliarov. Ale čo tí začínajúci? Aké krasokorčuliarske topánky sú najvhodnejšie pre nich?
Rodičom pri kúpe korčúľ odporúčame navštíviť profesionálneho predajcu aj s dieťaťom, ktorý im vie poradiť aj na základe toho, čo momentálne dieťa na ľade zvláda. Určite je dôležité, aby predajca vedel, čo dieťa skáče, kam sa bude uberať jeho tréningový proces v nadchádzajúcej sezóne.
To znamená, že dieťa, ktoré začína s krasokorčuľovaním, by si malo na ľad obúvať iný typ korčúľ, ako povedzme desaťročné, ktoré skáče už dvojité skoky?
Presne tak. V každom období treba u detí meniť ideálne nôž aj topánku. Topánka by mala držať nohu, neotláčať a nelámať sa v členkovej oblasti. Nože sú najpodstatnejšie. Tie by sa mali kupovať presne podľa tréningového plánu, aké skoky bude tréner v najbližšom období trénovať so svojím zverencom.
Je krasokorčuľovanie spravodlivý šport?
Spravodlivý je v tom, že každý krasokorčuliar aj jeho tréner poznajú presne stanovené prvky, presne stanovené hodnoty, ktoré môže pretekár dostať za predvedené prvky vo svojej jazde. Rovnako však pozná aj možné bodové zrážky, ktoré mu hrozia, keď sa mu jazda či nejaký prvok v nej nepodaria.
Pomohol spravodlivejšiemu hodnoteniu krasokorčuliarov aj nový systém bodovania, vypracovaný Medzinárodnou krasokorčuliarskou úniou, podľa ktorého sa oficiálne prvýkrát hodnotilo na svetovom šampionáte v roku 2005 v Moskve?
Výrazne. Tento nový systém je síce naoko zložitejší, ale omnoho objektívnejší. Stále tam síce máme druhú známku od rozhodcov, v ktorej sa hodnotia jednotlivé komponenty ako napríklad spojovacie prvky, predvedenie, choreografia, takže istá miera subjektivity pri hodnotení krasokorčuliarov tu ešte zostáva, ale aj pri hodnotení komponentov existuje presne zadefinovaná škála, podľa ktorej pretekára hodnotia. Nová doba a nové bodové hodnotenie, ktoré sa počas implementácie stále zdokonaľuje, pomohli urobiť krasokorčuľovanie nielen pre krasokorčuliarov, ale aj pre divákov objektívnejším a spravodlivejším.
Bývalý majster sveta v krasokorčuľovaní Brian Joubert sa po uvedení spomínaného nového systému bodovania v krasokorčuľovaní posťažoval, že súťaž mužov upadá a veľmi málo pretekárov sa pokúša o štvorité skoky. Je to aj po takmer 20 rokoch stále tak, že krasokorčuľovanie výraznejšie oproti minulosti nie je len o skokoch, ale aj o ostatných elementoch jazdy a celkovo o komplexnom prejave krasokorčuliara na ľade?
Vyššiu váhu v porovnaní s minulosťou majú v jazdách krasokorčuliarov napríklad piruety, ktorých bodové ohodnotenie sa líši podľa obťažnosti. Krasokorčuliar so svojím trénerom ich dokáže nastaviť tak, aby boli aj nádherné a aby ich dokonalým prevedením získal šancu dosiahnuť najvyšší level a plusové hodnotenie od rozhodcov. Čím transparentnejšie predvedenie jednotlivých prvkov v súlade s hudobným doprovodom, tým vyššie hodnotenie v komponentoch od rozhodcov. Voľná jazda v tejto dobe musí byť už taká spracovaná, aby ňou krasokorčuliar vyrozprával na ľade príbeh, aby ten, kto ju sleduje, čítal, čo v nej chce krasokorčuliar povedať.
Príbeh na ľade sa vo veľkej miere odvíja od hudby. Ako prebieha výber hudby do voľnej jazdy alebo krátkeho programu? A ak hovoríme o výbere hudby pre mladšieho pretekára, dokáže ju vybrať spolu s rodičom?
Starším pretekárom by hudbu do jázd mali vyberať hlavne ich tréneri spolu s choreografmi. Už pri jej výbere myslíme aj na to, ako do ktorej časti hudby umiestniť jednotlivé skoky, piruety a iné povinné prvky. Či ich v nej vôbec bude možné nejakým umelecky pekným spôsobom prepojiť.
Čo sa týka menších detí, tak ja ako trénerka nechávam priestor pri výbere hudby aj rodičom a ich deťom. Často ide o hudby z rôznych rozprávok, ktoré deti poznajú a doma si na ne poskakujú. Následne vzhľadom na schopnosti dieťaťa si hudbu skonzultujeme a potvrdím konečný výber. V oboch prípadoch je najdôležitejšie, aby to celé malo koncept a aby aj rozhodcovia na zloženú voľnú jazdu zareagovali pozitívne.
Krasokorčuľovaniu sa na Slovensku venujú najmä dievčatá, aj vo vašom klube máte len krasokorčuliarky. Už sme to spomínali, že práve s dievčatami krasokorčuliarkami to však býva často tak, že po nástupe puberty a po tom, ako sa z genetických dôvodov začne postava mnohých dievčat meniť, býva ich ďalší progres zložitejší. A to aj v prípade talentovaných dievčat. Nie je potom aj frustrujúce, že ak ako trénerka obrusujete krasokorčuliarsky diamant, nemáte vôbec istotu progresu, hoc by sa ste sa obe maximálne snažili? Dokázali ste sa naučiť žiť s touto lotériou?
Je to náročné. Poznám mnohých trénerov, ktorí z pohľadu Slovenska vychovali naozaj vynikajúce pretekárky, ktoré dosiahli slušné výsledky aj v zahraničí. Ale potom zrazu prišlo obdobie, keď buď to dieťa dobehol vývoj, alebo aj nejaký nečakaný vážny zdravotný problém, prípadne rodinný problém. Alebo sa dieťa rozhodlo, že chce ísť po základnej, strednej škole ďalej študovať a ten šport zavesí na klinec. Asi pre každého trénera je to vtedy náročné, lebo svojmu pretekárovi venoval veľa času, podporoval ho všetkými možnými prostriedkami, mentálne sa ho snažil motivovať, pracoval veľa s rodičmi, spoločne často cestovali na súťaže. No a potom príde moment, keď to skončí.
Pre trénera musí byť ťažké, keď sa končí jeho niekoľkoročná športová cesta so zverencom.
Ideálne je, ak sa to tréner naučí nebrať príliš osobne. Aj ja sa na to snažím vždy pozerať najmä z tej strany, či som ako trénerka dokázala dieťa posunúť minimálne do úrovne, na ktorú malo. Netreba zabúdať ani na to, že dieťa si zo svojej športovej cesty odnáša množstvo zážitkov, víťazstiev, na súťažiach spoznalo kopec nových priateľov. Aj keď moja etapa s týmto pretekárom končí, môžem si povedať, že som urobila niečo pozitívne v živote tohto človeka. Život ma jednoducho naučil nebrať to príliš emocionálne, aby som z toho prípadného športového konca nebola frustrovaná a nešťastná.
Prečo je dobré, aby deti, pokiaľ im to ich zdravotný stav či finančná situácia v rodine dovoľujú, športovali?
Každý šport dokáže dať deťom veľa do života. Učí deti vychádzať zo svojej komfortnej zóny, zvládať neúspechy a aj sa z nich tešiť. Platí, že aj keď dieťa vo svojom športe nedosiahne na najvyššiu kvalitatívnu úroveň, aktívne venovanie sa športu preňho vždy zostane jednou z najlepších škôl života.
V rozhovore sme často skloňovali radosť detí zo športovania. V čom vás najviac baví ich trénovanie?
Práca s deťmi pre mňa nie je len práca, ale aj hobby. Napĺňa ma radosťou vidieť, ako sa deti tešia z toho, čo robia a zároveň napredujú. Hoci je to často veľmi náročné a odpočítavam týždne do konca súťažnej sezóny, vždy sa snažím zhodnotiť ju ako úspešnú a naštartovať sa do ďalšieho kolotoča tréningov a súťaží. Je to ako adrenalín, ktorý keď nemáte, tak vám chýba. Chýbajú vám tie usmiate detské tváre, ktoré vás na konci tréningu objímu, tá ich radosť, keď zvládnu nový prvok a mnoho ďalších čiastkových faktorov, ktoré vytvárajú celok, teda spokojného trénera.