Stratégia Ivana Korčoka – urobiť zo seba kandidáta, ktorý bude ako prezident protiváhou Ficovej vládnej koalície, lebo tá predsa nemôže mať všetko, je zrozumiteľná. Rozhodne to však nebude na voličov fungovať v takej miere, ako podobná výstraha zabrala v prospech Andreja Kisku v roku 2013.
Peter Pellegrini totiž nie je taký ostro polarizujúci kandidát, ako bol Robert Fico a v prípade jeho víťazstva nepripadnú všetky tri najvyššie ústavné funkcie jedinej politickej strane. Súčasný prezidentský duel nie je väčšinovo vnímaný ako boj dobra so zlom, ale ako súboj dvoch politických táborov, v ktorom zvíťazí ten početnejší.
Tieto dva tábory – koaličný a opozičný – si Pellegriniho a Korčoka politicky a hodnotovo onálepkovali a týmto nazeraním sa voči nim navzájom vymedzili. Pre opozičných voličov najmä z okruhu PS a SaS predstavuje Pellegrini Ficovu podržtašku a inak to už nebude. Korčok zase môže robiť, čo chce, pre koaličných voličov a aj pre časť konzervatívnych opozičných predstavuje reprezentanta progresívnej bratislavskej kaviarne.
Prezidentské voľby budú v tomto zmysle pokračovaním konzervatívno-liberálneho sporu, a nie sporu demokracia verzus autokracia, ako by si to želali Korčokovi podporovatelia. Preto v druhom kole volieb zapracuje skôr pre Pellegriniho to, čo doteraz obvykle bývalo výhodou „antismeráckeho“ kandidáta – voliči iných kandidátov z prvého kola totiž prejdú vo väčšej miere práve k nemu (napríklad voliči Harabina) z dôvodu, že si nebudú želať víťazstvo „antiruského“ Korčoka. Toto je živý nerv súčasných prezidentských volieb.
Navyše, Ivan Korčok nemôže počítať ani so ziskom niekoľkých dôležitých percent od slovenských Maďarov (dnes orbánovsky naladených), ktorí svojho času spoľahlivo hlasovali za Kisku a Čaputovú. Spôsobil si to však sám, ešte ako minister zahraničných vecí, keď považoval za potrebné vymedzovať sa na „český“ mentorský spôsob voči politike Viktora Orbána. Tým dosiahol, že ak naši Maďari vôbec pôjdu v druhom kole voliť, podporia skôr Pellegriniho, ktorý si nedávno s maďarským premiérom ostentatívne potriasol rukou.
Po takejto skratkovitej analýze sa vnucuje otázka, kde vlastne iniciátori Korčokovej kandidatúry vzali to presvedčenie, keď naňho stavili a investovali doňho už toľko prehnanej propagandy. V ich podaní akoby to bol muž bez politickej poškvrny. Niektorí vplyvní komentátori začali s jeho uvedením do prezidentskej arény ešte dávno pred parlamentnými voľbami a možno aj vďaka nim Korčok uveril, že jeho kandidatúra nemá chybu.
Došlo to dokonca tak ďaleko, že za svoje aktuálne posolstvo si zvolil heslo slúžiť občanom, a nie politikom. Je zrejmé, že ľudia na opozičných protestoch ho takto azda aj vnímajú, najmä ak stojí medzi nimi a čaká na záber kamery, aby urobil prstami víťazné véčko.
Fakticky sa však o málokom dá tak jednoznačne povedať, že celú svoju kariéru slúžil práve politikom, a to dokonca z protichodných táborov. Ako dôležitý pracovník Ministerstva zahraničných vecí slúžil Mečiarovi, ako štátny tajomník Dzurindovi, v tej istej funkcii Ficovi a po vražde Kuciaka aj Pellegrinimu, voči ktorému sa dnes ostro vymedzuje. Následne ako minister zahraničných vecí stál po boku Matoviča a Hegera.
Pochopiteľne, Ivan Korčok môže namietnuť, že to nebolo slúženie politikom, ale služba vlasti. Je to vec výkladu, ale on sám dáva dobrý dôvod myslieť si, že sa opäť chystá do služby konkrétnych opozičných strán, keďže hovorí o svojej ambícii byť ako prezident protiváhou tým koaličným.
Má však smolu, že opozícia má momentálne menší váhový výtlak, než tábor voličov, ktorí nemusia milovať Pellegriniho, no Korčoka si vo funkcii prezidenta neželajú vidieť za žiadnych okolností. A práve moment tohto odporu voči predpokladanej „službe“ pravdepodobne prezidentské voľby rozhodne.