Verbuje prevažne miestnych bojovníkov, ktorí sa vrátili zo Sýrie, kde s podporou spojencov USA bojovali proti režimu Baššára Asada. V tom čase Taliban obviňovali z umiernenosti, pretože sa chcel dohodnúť s Američanmi a nemal záujem zúčastniť sa na medzinárodnom džiháde.
Po stiahnutí Američanov z Afganistanu zostáva Taliban ich hlavným nepriateľom. Bojujú proti Iránu, pretože nenávidia šiítov a prekáža im ruský vplyv v Sýrii a centrálnej Ázii.
Inými slovami, teraz majú v regióne rovnakých nepriateľov ako USA.
Hlavnými podporovateľmi sú tradične bohaté krajiny Perzského zálivu: Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, krajiny s významným americkým vplyvom. Nemožno z toho však vyvodzovať pevné závery o americkej účasti. Tieto režimy sú síce americkými spojencami, ale nemajú problém podporovať organizácie, ktoré sú na americkom zozname teroristov a útočia na americké ciele.
Podobnú hru hrá Izrael
Nemožno však poprieť, že Američania v Sýrii a inde opakovane ukázali, že dokážu aspoň dočasne presmerovať protiamerické teroristické skupiny proti svojim nepriateľom.
Izrael hrá podobné hry s protisionistickými islamistickými teroristami. Najznámejší je príklad izraelskej podpory extrémistického Hamasu proti umiernenému Fatahu, ale Izrael pestuje podobné skupiny aj v Sýrii a Iráne.
Preto Irán neváhal identifikovať páchateľa, keď v januári tohto roku zažil najhorší teroristický útok v Kermáne za posledných štyridsať rokov. Považoval teroristov z Islamského štátu Chorásán za obyčajné figúrky Izraela a USA. Či to tak skutočne bolo, nevieme.
Ale izraelské obvinenia Iránu z prípravy októbrového teroristického útoku Hamasu a z podpory decembrových útokov húsíov na lode v Červenom mori dávajú istú dôveryhodnosť iránskej predstave, že Kermán bol izraelskou odvetou.
Ak sa tej istej organizácii teraz pripisuje útok v Moskve, vykonaný rovnakým spôsobom ako v Kermáne občanmi Tadžikistanu, je namieste otázka o ukrajinsko-americkej stope.
Aj na Ukrajine sa môžu vytvoriť neuveriteľné spojenectvá v boji proti spoločnému nepriateľovi. Napríklad židovský oligarcha a izraelský občan Kolomojskij podporoval neonacistickú vojenskú skupinu Azov.
Navyše, podľa Moskvy sú chytení vrahovia skôr nájomní zabijaci než islamistickí fanatici. To, samozrejme, neznamená, že USA alebo Ukrajina musia mať s atentátom niečo spoločné. Skutočne mohlo ísť o netypickú akciu islamistov.
Nemôžeme však vylúčiť ani samostatnú ukrajinskú iniciatívu, s ktorou Američania nesúhlasili, alebo o nej nevedeli. Úniky informácií z amerických spravodajských služieb naznačujú, že aj k tomu dochádza, napríklad keď ukrajinské komandá vykonávajú sabotáže alebo vraždy na ruskom území.
Európa sa môže priblížiť k dlho diskutovanej vojne
Menej pravdepodobná je verzia Kyjeva, ktorá atentát v Moskve vykresľuje ako operáciu pod falošnou vlajkou, ktorú zorganizoval sám Putin. Západní proukrajinskí analytici sú opatrnejší a obmedzujú sa na varovanie, že atentát môže Putin využiť na ospravedlnenie masovej mobilizácie.
To neznamená, že Rusi preto vedome umožnili uskutočnenie atentátu alebo ho priamo pripravovali.
Niekedy dochádza k operáciám pod falošnou vlajkou, ako v prípade streľby do demonštrantov na Majdane vo februári 2014, ale určite to nie je pravidlom.
Ku konšpiračnej téze o ruskom autorstve atentátu treba pristupovať minimálne s rovnakým skepticizmom ako k tvrdeniam, že za útokmi z 11. septembra 2001 stáli Američania alebo 7. októbra 2023 Izraelčania. Navyše, Putin po svojom úspešnom znovuzvolení nepotreboval takýto brutálny postup proti vlastným ľuďom.
Ak však Moskva dospeje k záveru, že Kyjev bol nejakým spôsobom zapojený do masakry, môže očakávať odvetu, ktorá prekoná brutalitu predchádzajúcich ruských zásahov na Ukrajine.
Vojnoví štváči na všetkých stranách budú potom na koni a Európa sa priblíži k vojne, o ktorej jej lídri v posledných mesiacoch tak radi hovorili. Dúfajme, že toto nebol skutočný cieľ atentátu a že to ostane pri americkej verzii.
