Prijať skutočnosť smrti je veľké umenie života.
Najťažší zápas na svojej ceste kríža vybojoval Pán Ježiš Kristus v Getsemanskej záhrade. Vtedy, keď v smrteľnej úzkosti odovzdáva svoj život Bohu: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ (Mt 26, 39) Prijal skutočnosť smrti, aj keď sa mohol rozhodnúť inak. „Nie ako ja chcem, ale Ty.“ Mohol prosiť Otca o pluky anjelov, ktorí by Ho ochránili. (Mt 26, 53) Mohol jediným zázrakom ukázať, kto je tu Pán. Ale nespravil to. Prijal kríž. Prorok Izaiáš o Ňom píše: Strápený pokorne trpel a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie. (Iz 53, 6)
To, čo nasledovalo potom, označil Ježiš za hodinu človeka a moc tmy. (Lk 22, 53) Od zmanipulovaného justičného procesu cez falošné obvinenie, odsúdenie na politickú objednávku až po sadistické umučenie na kríži. To všetko akoby šlo už mimo neho. Smutná dohra moci človeka a temnoty. To najťažšie rozhodnutie – prijať smrť – už spravil. Na konci toho všetkého je zvolanie: „Otče do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23, 46) Tebe sa odovzdávam. Nie moci človeka a temnoty. Ale Bohu.
Nemôžem nemyslieť na posledné chvíle môjho otca v tejto časnosti. Ako evanjelický farár bol celý svoj aktívny život naplno oddaný službe Bohu. Pár rokov po odchode na dôchodok mu diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Človek plný energie a nápadov, ležal na posteli ako posledný bedár. Zdalo sa nám to veľmi nespravodlivé. Prečo ho Boh neuchránil, keď mu verne slúžil celý život? Otec sa nesťažoval. Pravdu povediac, ani sa nezaoberal veľkými úvahami a otázkami (aspoň pred nami nie), ako sme boli u neho zvyknutí, keď hovoril z kazateľnice. Povedal iba jednoducho: „Prijal som to.“
