V posledných mesiacoch zachvátila západnú verejnosť panika: mnohí komentátori a niektorí sociológovia hovoria o politickej vojne pohlaví. Začiatkom 21. storočia sme všemožne búrali stereotypy o mužskom a ženskom myslení a tak dostal – v deväťdesiatych rokoch veľmi populárny slogan "muži sú z Marsu, ženy z Venuše" – na frak. Teraz sa zdá, akoby sme mali opäť dôvod hovoriť o ženskom a mužskom videní sveta, tentoraz na základe sociologických údajov.
Pozoruhodné je aj to, že tieto dva svetonázory sa opäť polarizovali. Kroutvor mal pravdu: ženy boli tradične konzervatívnejšie, ale od počiatku 21. storočia sú zvyčajne ľavicovými voličkami, zatiaľ čo mladí muži sa stávajú pravicovejšími. Nové na tomto fenoméne je to, ako veľmi sa pozície vyostrili. Svedčia o tom štúdie zo Švajčiarska, Spojeného kráľovstva, USA, Nemecka, Poľska, Južnej Kórey alebo Tuniska. Komentátori z Financial Times dokonca hovoria o globálnom odcudzení žien a mužov a domnievajú sa, že v Južnej Kórei sa tento jav premietol do poklesu pôrodnosti.
Konzervatívne ženy, pokrokoví muži – a zvrat
Ako je to v našom prostredí? Neexistujú žiadne verejne dostupné štúdie, ktoré by boli svojou prepracovanosťou porovnateľné s tými západnými. Zdá sa však, že Kroutvorova téza o priemernosti, umiernenosti, "živote bez ideí a pátosu" môže platiť aj pre strednú Európu. Hovoriť tvárou v tvár českým reáliám o vojne – mladých – pohlaví sa zdá byť jednoducho prehnané.
Petr Sokol, odborník na politickú a volebnú geografiu a externý komentátor časopisu Reflex, pre Týždenník Echo potvrdil, že aj v Českej republike existujú minimálne náznaky podobného vývoja. Skutočnosť, že tento trend v Čechách zatiaľ nie je taký výrazný, vysvetľuje absenciou zodpovedajúcej politickej ponuky, napríklad silnejšej Strany zelených, a tiež žiadna strana sa jednoznačne nehlási k "ženským" témam, medzi ktoré západní odborníci zaraďujú rovnosť na trhu práce, ekológiu a ústretový postoj k migrácii.
Inak platí aj pre Českú republiku to, čo si odborníci v západných krajinách všimli. Keď ženy získali volebné právo – proti vôli ľavicových strán, ktoré viedli kampaň za toto právo – volili konzervatívne. Dôvodom, podľa Josefa Kroutvora je, že ženy sú viac späté s náboženstvom a rodinou a menej dôverujú zmenám a experimentom.
Pôvodne konzervatívne ženy však začali pomaly dobiehať ľavicovejšie orientovaných mužov, až ich na prelome storočí predbehli. Dôvodom je emancipácia spojená so 60. a 70. rokmi 20. storočia. Práve v tomto období sa postupne začal zvyšovať podiel žien, ktoré volili ľavicu, až kým začiatkom 21. storočia nedošlo k úplnému preklopeniu. Ak je to však tak, a ženy sú posledných dvadsať rokov typickými voličkami ľavice, prečo dochádza k takému rozruchu práve teraz?
Švajčiarski výskumníci pod vedením sociológa Michaela Hermanna konštatujú, že súčasný ideologický rozdiel medzi mladými ľuďmi je neporovnateľný so žiadnym meraním z posledných desaťročí. V jednej zo štúdií sa dočítame: Pred vyše desiatimi rokmi bolo 35 percent Švajčiarok vo veku 18 až 29 rokov ľavicovo orientovaných. Čoraz viac ich pribúdalo. Dnes sa každá druhá mladá žena, 52 percent, označuje za ľavicovo orientovanú.
Medzi mladými mužmi sa trend uberá opačným smerom. V roku 2010 sa iba 29 percent mužov zaraďovalo k pravému stredu. Dnes je tento podiel výrazne vyšší, 43 percent.
Porovnateľné údaje existujú aj pre ostatné vyššie spomínané západné krajiny. V tejto súvislosti redaktori Financial Times, ktorí pôvodne prišli s virálnym článkom o globálnej vojne pohlaví, vykresľujú temný scenár, ktorý je podľa nich v Južnej Kórei už realitou. Politické odcudzenie mužov a žien vyúsťuje do životného odcudzenia. "Kórejská spoločnosť je rozvrátená. Počet sobášov prudko klesol a pôrodnosť sa rapídne znížila. Do roku 2022 klesla na 0,78 pôrodu na ženu, čo je najmenej zo všetkých krajín sveta," píše John Burn-Murdoch v dokumente Otvára sa nová globálna genderová priepasť. (A New Global Gender Gap Opens).
Nemôžeme mať deti? Alebo ich nechceme mať?
Ak sa prepolarizovanie žien od konzervativizmu k liberalizmu začalo sexuálnou revolúciou v 60. rokoch, má aj súčasný stav svoje sociálno-kultúrne pozadie. V tomto prípade sa často uvádza hnutie MeToo, ktoré do vzťahov vnieslo výraznejší antagonizmus. To však nemusí byť nevyhnutne zlé, práve naopak. Je správne, aj keď konfliktné, tematizovať očividne nemorálne správanie voči ženám.
Ďalšou vecou je ľahkosť, s akou sa muži vo všeobecnosti, dokonca aj mladí muži, ktorým by často ani nenapadlo spochybňovať rodovú rovnosť, ocitli v podozrení, že profitujú z patriarchátu, ktorý údajne nevedomky a nevyhnutne upevňujú. Reči o toxickej maskulinite sa šíria s neprimeranou ľahkosťou. Táto vypätá rétorika vraj viedla mnohých mužov k tomu, že sa priklonili k pravicovému konzervativizmu, čo zasa ženy mohli vnímať ako nedostatok rešpektu k ich problémom, a preto sa odklonili opačným smerom.
Podľa komentátorov Financial Times je kľúčovým problémom – ako v prípade Južnej Kórey – záťaž spätá s reprodukciou. Prikláňanie žien k ľavici je motivované vierou, že sa dá osudovej voľbe "kariéra alebo dieťa" vyhnúť prostredníctvom sociálnych opatrení. Tento postoj výstižne vyjadrila režisérka Darja Kaščejevová na slávnostnom odovzdávaní Českých levov, ktorá v prejave odkazovala na Švédsko ako na krajinu, kde ženy v takejto miere tejto voľbe nečelia.
Je pravda, že Švédsko je krajina so silným sociálnym zázemím, ale aj s výrazným poklesom pôrodnosti. Úhrnná plodnosť klesla v roku 2023 na 1 449 detí na 1 000 žien, čo je najnižšia hodnota od začiatku zberu údajov v roku 1749. Rovnaký problém majú aj Nemecko a Švajčiarsko. V oboch krajinách je pritom pohodlne dostupná práca na čiastočný úväzok. Ani to však nemotivuje mladé ženy, aby sa stali matkami.
Prečo je to tak? V súčasnosti prebieha búrlivá diskusia najmä v Nemecku. Tu zaznieva, naposledy od Dorothey Siemsovej, hlavnej ekonomickej komentátorky nemeckého denníka Die Welt, aké škodlivé je pravidlo, že ženy by mali byť zároveň matkami a naplno sa venovať aj práci. Mladé ženy odrádza vyčerpanosť starších žien, ktoré touto cestou išli. Okrem toho, manželstvo s dvoma kariérami a deťmi si vyžaduje nielen dvoch ľudí odolných voči stresu, ale aj šťastie, napríklad na zdravé potomstvo.
Ak sa na to pozrieme takto, môžeme skutočne o poklese pôrodnosti hovoriť v súvislosti s nedostatočnou angažovanosťou štátu? Skôr sa zdá, že je to v konečnom dôsledku otázka hodnôt a že v individualizovaných spoločnostiach – v súboji práca verzus dieťa – vyhráva práca, alebo čokoľvek, čo súvisí so sebarealizáciou. Je to pravdepodobne aj preto, že sa zmenila úloha dieťaťa: v predmoderných spoločnostiach bolo ekonomicky a sociálne výhodné mať dieťa, zatiaľ čo dnes je potomok prezentovaný, dokonca aj vo verejnej sfére, predovšetkým ako ekonomická a kariérna záťaž. Pokiaľ sa budeme na dieťa pozerať týmto spôsobom, budeme pravdepodobne naďalej svedkami klesajúceho trendu pôrodnosti bez ohľadu na úroveň sociálneho zázemia.
Mladí a urazení
Zostáva ešte vyriešiť otázku, prečo sa mladí muži čoraz viac prikláňajú k pravici. Podľa odborníkov z rôznych západných krajín je to z rovnakých dôvodov, z akých ženy inklinujú k ľavici. Cítia sa byť diskriminovaní.
Spomínajú predsudky o toxickej maskulinite, ale napríklad aj skutočnosť, že mnohí zamestnávatelia, najmä v predtým mužských odboroch, výrazne uprednostňujú na pracovných pozíciách ženy. Týmto javom sa systematicky zaoberá napríklad nemecký sociológ Martin Schröder. Jeden z respondentov v rámci švajčiarskej štúdie poznamenal: "Ak sa niečo nepodarí žene, môže za to patriarchát, ak sa niečo nepodarí mužovi, je to idiot."
Nemenej pozoruhodná je ďalšia rovina problému. Fínsky odborník Oskari Lahtinen na vzorke takmer šesťtisíc ľudí ukázal, že vyššia chorobnosť, najmä psychická labilita, ide ruka v ruke s ľavicovými postojmi. Článok bol uverejnený začiatkom tohto roka v časopise Scandinavian Journal of Psychology. Fínski odborníci tiež poukázali na to, že traja z piatich ľavicových voličov sú ženy. Rovnaký jav potvrdzujú americkí odborníci.
Čo z toho vyplýva, je otázne. Znamená to, že psychicky labilnejší ľudia volia častejšie ľavicu? Alebo že ich záujem o ľavicové témy ich robí náchylnejšími na choroby? Možno sú oba výroky čiastočne pravdivé.
Kanadský politológ Eric Kaufmann alebo aj švajčiarska ekonómka Margit Osterlohová, ktorá sa už desaťročia zaoberá postavením žien na trhu práce, majú ešte iný pohľad: súčasný ľavicový diskurz, politický aj akademický, nabáda ľudí, aby o sebe uvažovali ako o obetiach nespravodlivosti. To môže byť často pravda. Dôraz na pocit nespravodlivosti však býva v rôznych skupinách – medzi mužmi aj ženami – taký silný, že sa ľudia ľahko cítia ukrivdení, aj keď na to nemajú dôvod. Výsledný pocit nespravodlivosti a bezmocnosti človeku na psychike nepridáva.
Neviem, či toto je dôvod, že sú na tom ľavicoví voliči psychicky horšie ako pravicoví. Avšak dojem, že za moje nešťastie môže niekto iný, je nepochybne zaťažujúci. To isté možno povedať o mladých mužoch, ktorí sa sťažujú, že oni sú teraz diskriminovaní. Na jednotlivých prieskumoch je azda najviac zarážajúce, ako veľmi sa mladá generácia, presnejšie respondenti daných prieskumov, cítia byť diskriminovaní. Jedni preto, že majú maternicu, iní preto, že ju nemajú.
Nespravodlivosť existuje a treba ju riešiť. Konkrétne. Všeobecný pocit krivdy vedie k ideologizácii, zúženiu pohľadu na vec a nakoniec k nepriateľstvu – a to môže byť väčší problém ako to, či je človek viac ľavicový alebo pravicový, v tých niekoľkých otázkach, na ktoré sa odborníci v súčasnosti pýtajú.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.