Kto z nás by si neprial prejsť sa spolu s dinosaurami, stretnúť sa s Júliusom Caesarom alebo spoznať našich pôvodných potomkov? Inými slovami, kto z nás by netúžil cestovať v čase? Hoci takéto niečo veľmi pravdepodobne v reálnom živote nezažijeme, ale nemusíme až tak zúfať, pretože ešte stále existuje fantázia, obzvlášť v sci-fi knihách. Autori takýchto kníh sršali nápadmi, ktoré často predbiehali skutočný život, a preto stojí za to, aby sme im venovali zaslúženú pozornosť.
V roku 1955 vydal slávny autor Isaac Asimov román s názvom Koniec večnosti (The End of Eternity), ktorý nám má čo povedať ešte aj dnes a mnohí čitatelia tento román právom považujú za jeho najlepšiu knihu. Na jej základe vznikli aj celovečerné filmy –v roku 1976 v Maďarsku a o pár rokov neskôr, v roku 1987 aj v Sovietskom zväze.
Ak však túto knihu porovnáme napríklad s grandióznou sedemdielnou knižnou sériou Nadácia (Foundation 1951–1992), alebo s psychologickou knihou Ani sami bohovia (The Gods Themselves, 1972), pokojne môžeme začať polemiku o tom, ktoré z týchto diel sa Asimovovi podarilo viac. Ale ak sa na knihu pozrieme či už z pohľadu dynamickej, napínavej detektívnej zápletky alebo z pohľadu presvedčivej interpretácie temporálnych prechodov, román môžeme s čistým svedomím označiť ako neprekonaný.
Stroj času
Čo presne by sme potrebovali na to, aby sme sa dokázali pohybovať v čase? Počas vrcholu priemyselnej revolúcie sa našim predkom zdalo, že na vyriešenie akéhokoľvek problému stačí iba vynájsť či vyrobiť daný stroj. Takýto prístup zaviedol Jules Verne, následne ho Herbert Wells úspešne aplikoval na tému cestovania v čase v knihe s názvom Stroj času (The Time Machine, 1895).
A od tohto momentu bol spomínaný stereotyp využívaný v stovkách diel sci-fi literatúry.
Autori zvyčajne, a úplne pochopiteľne, nezachádzali až do detailov konštrukcie takéhoto stroja. Pravdepodobne je stále jeho najpopulárnejším zobrazením veľkolepý DeLorean DMC-12 z filmu z roku 1985 Návrat do budúcnosti (Back to the Future) s jeho záhadným „potokovým kondenzátorom“ (flux capacitor).
Asimov neponúkol svojim čitateľom žiadny podomácky vyrobený mechanizmus, ale grandióznu infraštruktúru prenikajúcu cez večnosť, umožňujúcu cestovanie do budúcnosti alebo minulosti,
a to rovno aj na tisícky rokov. Špeciálne kapsuly sa pohybujú temporálnymi tunelmi, ktoré boli pôvodne vytvorené na základe prelomových vedeckých výskumov.
Zamestnanci tejto štruktúry, ktorej skutočné meno znie „Večnosť“ (Eternity), sú špeciálne vybraní a vyškolení ľudia pohybujúci sa v čase, a to nie s cieľom zabaviť sa, ale naplniť dôležité spoločenské poslanie. K obsahu ich misie sa ešte vrátime o kúsok neskôr. Takéto „služobné cesty“ sú pre zamestnancov súčasťou bežnej práce, nepredstavujú teda nič výnimočné. Je to niečo ako cestovanie električkou pre nás, bežných ľudí.
Pozornému čitateľovi určite neunikne fakt, že celá táto futuristická infraštruktúra používaná na temporálne prechody nie je v podstate nič iné, ako hypertrofovaný wellsovský stroj času. Asimovove umenie mu však umožnilo urobiť z tejto technológie iba pozadie, a to bez toho, aby sa na ňu nejako špeciálne sústredil. Technické detaily preto takmer vôbec nenarúšajú vnímanie zápletky.
Existujú však aj autori, ktorí si vymysleli iné, nemechanické spôsoby, ako preniknúť do iných čias. Postavy románu Jacka Finneya Znova a znova (Time and Again, 1970) sa vracajú do minulosti prostredníctvom hlbokého ponorenia sa do simulovaného retro prostredia a autohypnózy. V skratke, využívajú len čisto psychologické metódy.
Hrdina knihy autorky Audrey Niffeneggerovej s názvom Žena cestovateľa v čase (The Time Traveler's Wife, 2003, film 2009, seriál 2022) sa nekontrolovateľne a nebezpečne presúva z jedného roka do druhého a späť, a to v dôsledku genetického ochorenia. Môžeme teda konštatovať, že modernejší autori sa radšej vyhýbajú spojeniu technológie a fantázie.
Motýlí efekt
V roku 1952 skvelý spisovateľ Ray Bradbury publikoval príbeh Burácaní hromu (A Sound of Thunder). Rovnomenný film sa nakrúcal v Prahe, prvýkrát sa premietal v roku 2005, ale nezožal veľký úspech. Napriek tomu mal však samotný príbeh obrovský vplyv na sci-fi literatúru a dokonca aj na vedu. Odtiaľ pochádza pôvod pojmu Motýlí efekt (Butterfly Effect), využívaný v meteorológii či v matematike.
Jedna z postáv na safari v Mezozoikume omylom zašliapne motýľa. Keď sa vráti naspäť do svojej doby, postrehne, že svet už nie je ani zďaleka taký, aký bol predtým. Napríklad, úplne odlišný je jazyk, pri moci je namiesto demokratického prezidenta diktátor a podobne. Môžeme pozorovať, ako jedna malá chyba v stredoveku spôsobila na Zemi transformácie, ktoré sa hromadili milióny rokov a viedli k nežiaducim dôsledkom.
Hlavnou myšlienkou je zistenie, že existuje možnosť zmeniť súčasnosť či budúcnosť, a to ovplyvnením minulosti – samozrejme, ak sa nám v nej podarí vyskytnúť sa. Lavína dôsledkov akéhokoľvek zákroku však môže byť podľa Bradburyho taká rozsiahla, že úplne zmení podstatné parametre spoločnosti, dokonca aj chod dejín. Tento koncept bol inšpiráciou pre mnoho sci-fi diel venovaných náhodným či zámerným zásahom v minulosti.
V skutočnosti jeden z nich použil práve aj Asimov. Jeho kniha Eternity bola vytvorená s cieľom pozorovať rozvoj ľudstva a vykonávať akékoľvek potrebné zmeny. Keď určití pozorovatelia zaznamenali nejaké nebezpečné trendy, napríklad hroziace katastrofy, vojny či revolúcie, hľadali v minulosti prvé výhonky budúcich nebezpečenstiev a tie rovno aj vykoreňovali.
Ak sa napríklad dozvedeli, že existuje niekto, kto by bol schopný vynájsť smrtiacu zbraň, tak za žiadnych okolností nebolo prípustné, aby sa takýto človek vôbec vyvinul. Jeho potenciálni rodičia zrazu dostávali atraktívne ponuky v iných častiach sveta a nemali tak žiadnu šancu stretnúť sa. Časové presuny u Asimova boli teda iba prostriedkami na udržanie stability.
Postavy Isaaca Asimova a aj ďalších autorov (čarovným pokusom je československý film Zabil jsem Einsteina, pánové) vynaložili obrovské množstvo energie a úsilia na zmeny minulosti. My však poznáme oveľa jednoduchší a lacnejší spôsob – stačí prepísať históriu v učebniciach. V mnohých krajinách sú dejiny podriadené politike či ekonomike a často sa menia práve v súlade so situáciou. Možno aj preto vzniklo príslovie: „Minulosť je rovnako nepredvídateľná ako budúcnosť.“ Chcel nás Asimov varovať práve pred týmto?
Žiaľ, nepodelil sa s nami o to, ako sa vo Večnosti študuje a vyučuje dejepis – napokon, tam sa mení takmer neustále. Bežní obyvatelia o tom ani len netušia, ale čo na to hovoria učebnice? Asi je potrebné ich neustále prepisovať a následne znovu publikovať...
Chronoclasmus
Autori sci-fi sérií pri zápletkách svojich diel vychádzajú z možných katastrofálnych dôsledkov zásahov v minulosti. Ale ako to už, samozrejme, funguje, existujú aj výnimky. John Wyndham v príbehu Chronoclasmus z roku 1953 ukázal, že sa vôbec nemusí stať nič hrozné.
K jeho postave prišlo z budúcnosti dievča (jeho potomok), ktoré získalo prístup k stroju času. Dočítalo sa, že jej predok bol vynikajúci vynálezca a autor významných objavov vo fyzike. V danej dobe sa však tento predok venoval niečomu inému a o fyzike nemal ani potuchy. Tak mu teda dievča poskytlo „jeho diela“ z budúcnosti, aby ich mohol zverejniť. Kruh časov sa uzavrel a v histórii zostalo všetko na svojom mieste. To bol chronoklasmus – temporálny zlom či paradox, ale určite nie žiadna katastrofa.
Tento pojem sa natrvalo zapísal do sci-fi jazyka aj vedy ako takej. Dôležité je však spomenúť, že Asimov tento pojem nepoužil pri písaní diela Koniec večnosti, hoci už vtedy bol rozšírený. Je to aj celkom pochopiteľné, pretože Asimov nasledoval Bradburyho koncept lavíny nežiadaných dôsledkov zasahovania do minulosti, zatiaľ čo Wyndham tomu v skutočnosti oponoval, keď dokázal, že nemusí dôjsť k žiadnym dôsledkom. Dej Asimovho románu si však vyžadoval dramatickejší výklad.
Prvky zámernej dramatizácie možno vidieť aj v jeho ďalších knihách. Napríklad, vo svete Eternity sa považovalo za nešťastie stretnúť v čase samého seba – mladšieho či staršieho. Nie je však vôbec jasné, prečo sa to považovalo za nešťastie. Hrdina spomenutého románu od Audrey Niffeneggerovej sám seba viackrát stretol a dokonca aj krátko žil spolu so svojím temporálnym alter egom. A nič neobvyklé sa nestalo. Práve naopak, tieto epizódy dali autorovi možnosť názorne ukázať vývoj svojej postavy.
V skutočnosti však Asimov použil metodiku chronoklasma. Jeho dielo Večnosť vzniklo z objavu údajne vynájdeného v 24. storočí, v skutočnosti však prineseného z budúcnosti (presne ako u Wyndhama). Keď si hrdina románu uvedomil, že sterilizácia minulosti vedie k stagnácii až degradácii ľudstva, tak tomuto procesu zabránil, v dôsledku čoho sa Eternity a jej technológia vytratili. Ľudstvo pokračovalo cestou prirodzeného vývoja, síce s chybami a tragédiami, ale rovnako aj s nekonečnou perspektívou.
Rovnaký prístup zopakoval aj Jack Finney. Postava jeho spomenutej knihy dostala úlohu, aby v 19. storočí skompromitovala človeka, ktorý by sa v opačnom prípade stal poradcom prezidenta Grovera Clevelanda a odradil ho od „kúpy“ Kuby od Španielska. Nebyť jeho, Kuba by už vtedy bola súčasťou USA. Hrdina však ani zďaleka nebol štátnikom a rozhodol sa inak. Zabránil zoznámeniu starých rodičov šéfa projektu a prieniku do minulosti a celý tento plán zlyhal. História pokračovala ďalej bez chronoklasmov.
Zabitý dedko
Keď už spomíname starých rodičov, je správny čas pripomenúť obľúbenú postavu literatúry o dobrodružstvách v čase, notoricky známeho „zavraždeného dedka“. Prvýkrát sa objavil v roku 1933 v príbehu Nathaniela Schachnera Hlasy predkov (Voices of the Ancestors) a odvtedy sa už rozšíril do nespočetného množstva verzií.
Povedzme si však, čo je skutočnou podstatou. Niekto sa dostal do minulosti, kde z nedbanlivosti zabil vlastného starého otca, a to v čase, keď bol ešte len dieťa. Ale keďže zomrel už v detstve, nemal možnosť zanechať potomstvo, a preto sa náš „Niekto“ ani nenarodil. Takže sa nemohol vrátiť v čase a zabiť svojho predka. No keďže ten ostal nažive, dospel a založil si rodinu, znamená to, že náš Niekto sa predsa len mohol narodiť. Následne odišiel do minulosti, kde z nedbanlivosti zavraždil dedka – a tak sa to opakovalo až do nekonečna. Tento ekvivalentný paradox je vo filozofii známy pod pojmom autoinfanticida, t.j. návrat do minulosti a zabitie seba samého ešte ako dieťaťa.
Tomuto imaginárnemu a takmer anekdotickému prípadu sa venujú seriózne vedecké výskumy založené na matematických metódach. Dlho sa tento prípad považoval za hlavný dôkaz zásadnej nemožnosti pohybu v čase. V procese vývoja kvantovej fyziky sa však zistilo, že existujú aj vážnejšie argumenty.
Dnes je vo vedeckej, ako aj v sci-fi literatúre, populárny koncept Multiverzuma. To znamená, že vesmír je pluralistický („many-worlds interpretation“ alebo „Everett interpretation“) a sú v ňom prípustné rôzne alternatívy reality. Ak hovoríme o nešťastnom dedkovi, v jednej z alternatív by zahynul už v detstve, v druhej verzii by mohol pokojne aj zostarnúť a nevznikol by tak ani žiadny paradox. Je to dobre ilustrované v mnohých sci-fi dielach, z ktorých je podľa mňa najpozoruhodnejší práve anglický miniseriál z roku 2020 s názvom Devs (Vývojári).
Ale teraz vážne. Ak je možné ocitnúť sa v inej dobe, niečo v nej vykonať a vrátiť sa domov, znamená to, že paralelne existujú rôzne obdobia, len v odlišných realitách. A preto v podstate ani nejde o pohyb v čase, ale „len“ o presun medzi paralelnými svetmi. Každý milovník sci-fi príbehov určite povie, že je to niečo úplne iné, dokonca aj iný žáner, bližšie ku fantasy a viac spojený s dielami takých autorov, ako Philip Dick, Roger Zelazny, Stephen King..., než s dielami Asimova.
Hostia z budúcnosti
Naozaj sú dobrodružstvá v čase, o ktorých nám presvedčivo vyrozprávali Asimov a stovky jeho kolegov, len fi bez akéhokoľvek sci? Nuž, existuje príliš veľa oprávnených pochybností, že by také niečo skutočne mohlo existovať (ak chcete, tak na začiatok tejto vety vložte slovíčko „žiaľ,..“).
Stephen Hawking svojho času urobil jeden vtipný experiment. Potomkom do budúcnosti vytvoril pozvánku na konkrétny deň a čas. Predpokladal, že keď sa za stovky alebo tisícky rokov ľudia naučia cestovať v čase, niekto si jeho pozvánku prečíta a príde za ním do Cambridgeu. Na túto príležitosť dokonca pripravil aj bohatý stôl a vyzdobil celú miestnosť. Nikto však nakoniec neprišiel, preto dospel k záveru, že sa to ľudstvu jednoducho nikdy nepodarí.
Do úvahy však prichádzajú aj iné vysvetlenia. Napríklad, že po tisíckach rokov už všetci potomkovia zabudnú, kto bol vlastne Hawking a prečo by ho vôbec mali navštíviť. Ďalším vysvetlením by mohla byť teória, že jeho pozvánku jednoducho vyhodila do koša upratovačka. Ten modernejší prístup predpokladá, že hostia za ním aj prišli, ale do úplne inej reality, preto sa o tom (náš miestny) Hawking nedozvedel. Môže to byť teda aj nepriamy dôkaz nemožnosti takejto návštevy.
Existujú však aj relevantné okolnosti, ktoré autori sci-fi kníh zvyčajne ignorujú. Naša planéta sa točí okolo svojej osi a okolo Slnka, spolu so slnečným systémom aj okolo stredu galaxie „Mliečna dráha“, spolu s ktorou sa hýbe v metagalaxii a tá tiež letí niekam ku kraju vesmíra. Navyše, s obrovskou rýchlosťou a po veľmi zložitých trajektóriách.
Ak by sa niekomu podarilo posunúť sa aspoň na chvíľku v čase, či už dozadu alebo dopredu, ocitol by sa vo vesmíre, v priestore bez vzduchu, v mieste, odkiaľ Zem už bleskurýchlo odletela, alebo, naopak, tam ešte ani neprišla. V obidvoch prípadoch by pocity nešťastného cestovateľa určite neboli príjemné.
Aby sa predišlo spomenutým vedľajším účinkom, časový pohyb by mal byť zosynchronizovaný s pohybom v priestore. Na jednej strane v kozmickom meradle, na strane druhej s presnosťou na milimeter, aby sa cestovateľ náhodou neobjavil v nejakej stene, v skale... No keďže to ani zďaleka nie je také jednoduché, musíme skonštatovať, že čas nie je tá najlepšia turistická destinácia.
Po vlnách fantázie
Ale prečo je to tak? Pravdepodobne to úzko súvisí so samotnou prírodou. Koncepcia času sa podmienečne delí do dvoch skupín. Predstavitelia prvej skupiny vnímajú čas ako objektívne existujúci fyzikálny jav – všadeprítomné pole (podobne ako elektromagnetické alebo gravitačné), niekedy nazývané aj „chronónové“. Vedci sa už veľmi dávno snažili objaviť tzv. chronóny - hypotetické kvantá času (pozri Robert Lévi: Théorie de l'action universelle et discontinue, Journal de Physique et le Radium, 8 (4), 1927). No ani takéto pole, ani takéto častice, doteraz ešte nikto neodhalil.
V rámci druhej koncepcie sa čas považuje za produkt ľudského mozgu – ako metóda merania trvania a postupnosti (následnosti) procesov a udalostí. Meranie je funkcia vedomia, a preto čas ani nemôže mať žiadnu fyzickú formu.
V prírode sa všetko a neustále mení. Aby vedeli prežiť naši predkovia, museli sa naučiť merať intervaly medzi dôležitými udalosťami, ako príchod jari a zimy, svitania a západu slnka či mesiaca. Zistili, že tieto intervaly sú v určitých prípadoch kratšie, v iných, naopak, dlhšie a potrebovali ku tomu nájsť jednotný prístup. Preto postupom času vytvorili kalendár aj hodinky. Tak vznikol čas – spôsob, na základe ktorého vnímame akékoľvek zmeny.
Ľudia ho veľmi často porovnávajú práve s riekou. Ak napríklad potok tečie iba v našom vedomí, je prípustné plávať v ňom len imaginárne, po vlnách fantázie. Preto je literatúra asi jediným miestom, kde sú možné temporálne prechody.
Teoreticky existuje možnosť bezprostredne monitorovať udalosti (v) minulosti. Aby to však bolo možné, je potrebné hýbať sa rýchlejšie ako svetlo (čo je podľa niektorých hypotéz principiálne dosiahnuteľné). Ak by sme chceli napríklad naživo pozorovať bitku pri Slavkove (rok 1805), „stačí“ odletieť 219 svetelných rokov od Zeme a predbehnúť svetlo odrazené od našej planéty počas tej bitky. Ak budeme mať k dispozícii aj dostatočne účinný ďalekohľad, na vlastné oči uvidíme, čo sa dialo na bojisku, hoci v ten deň tam bola obloha čiastočné zamračená.
Informácie o našej minulosti naozaj letia vo vesmíre vo forme fotónov odrazených od Zeme. Ak niekde teda žije mimozemský pozorovateľ, je schopný vnímať ju a zistiť o našich dejinách viac ako my sami.
Aj napriek všetkým argumentom však chcem veriť, že vzrušujúca predstavivosť dobrodružstva v čase nie je len čistá beletria. Preto si dovolím tvrdiť, že Asimova kedysi navštívili práve poslovia z budúcnosti, volajme ich agenti „Večnosti“, ktorí si pomýlili jeho adresu s Hawkingom, a odhalili mu tajomstvá svojej organizácie, aby s nimi oboznámil ľudí a varoval ich pred nebezpečenstvom zasahovania do minulosti.