Meniť príbehy ľudí na lepšie. To je cieľ kaviarne Lepší príbeh 

Vchádzam do jedného bratislavského nákupného centra. Práve tu sa nachádza kaviareň s príznačným názvom Lepší príbeh. Spoza okien kaviarne sa už na mňa pán Martin usmieva. Ja mu mávam na pozdrav.

„Sadnime si,” ponúka mi miesto pri jednom zo stolov. Keďže som v kaviarni, tak si objednávam dobrú kávu. Pri jej popíjaní počúvam príbeh nielen pána Martina, ale aj príbehy ľudí, ktorým dáva šancu. 

„Naším cieľom je, aby ľudia, ktorí boli niekoľko rokov doma, pretože majú vážne duševné ochorenie alebo boli dlhodobo hospitalizovaní, mali možnosť získať pracovné návyky, sebaistotu a zároveň, aby spoznali svoje ochorenie, koľko im dovolí, kedy ich začne limitovať,” začína svoje rozprávanie pán Martin, ktorý túto kaviareň s kolegami otvoril pred vyše mesiacom.

Keďže pán Zambor s partnerkou študovali v Prahe, kde mali takúto tréningovú kaviareň možnosť vidieť priamo v škole, rozhodli sa takto pomôcť aj svojim klientom, s ktorými terapeuticky pracovali alebo pracujú.

„Máme klientov v terapii, ktorí boli päť aj osem rokov doma a už by aj mohli pracovať. Lenže, keď máte osem rokov biele miesto v životopise, tak vás ani nepozvú na pohovor.” 

Kaviareň Lepší príbeh je preto taký dôležitý medzistupeň v zaradení sa do života. Ako vraví pán Martin: „Tu si tí ľudia obnovia návyky, budú mať nejakú referenciu, budú mať v životopise, že niečo posledný pol rok robili a potom sa už dá niekam ísť a nájsť si prácu niekde inde.” 

O prácu v kaviarni majú záujem zväčša ľudia, ktorí chcú viesť čo najviac normálny život. Veľakrát sa takýto ľudia z dôvodu práceneschopnosti nesocializujú. Nie je im totiž príjemné odpovedať na otázky typu: „Ako sa máš? Kde pracuješ?“ Ťažko by niekto pochopil odpoveď: „Som 8 rokov doma.“ 

Pán Martin vo svojom rozprávaní pokračuje. „Ľudia, čo majú napríklad schizofréniu, častokrát riešia to, že sú unavení. Potom vysadia lieky, ktoré majú predpísané, lebo si myslia, že bez liekov im bude lepšie. Keď ich však vysadia, príde relaps. Skončia v nemocnici. Zase začnú brať lieky a stále dookola.”

Ako uzatvára túto tému Martin: „Keď majú prácu, častokrát prestávajú vnímať lieky ako problém. Aj s liekmi sa dá kvalitne žiť.”

Ešte je priskoro hovoriť o výsledkoch klientov, či a v akom rozsahu im práca v tejto kaviarni pomáha. No, pár lepších príbehov majiteľ kaviarne Martin rád spomenie. „Jedna kolegyňa nám jej prvý deň v práci hovorila, že má strašnú guču v žalúdku, že má stiahnutý žalúdok. Po týždni si už normálne priniesla jedlo, ktoré si vychutnávala so slovami: ,Ja si sem chodím oddýchnuť.‘” 

Spomína tiež aj dvoch zamestnancov, ktorých videl po práci vonku, ako sa spolu zhovárajú. Predtým to boli veľmi osamelí ľudia, ktorí sa možno aj rok s nikým nerozprávali.

A to pána Martina teší najviac, keď vidí pozitívnu spätnú väzbu. „Aj rodiny začnú vnímať tých svojich rodinných príslušníkov ako niekoho, kto je plnohodnotným členom spoločnosti. Chodí do práce, má nejakých kamarátov.” 

Zaujímalo ma, ako sa týmto ľuďom darí v práci. „Sú ľudia, ktorí aj po mesiaci povedia, že nechcú obsluhovať kávovar, lebo je to taká vec, ktorá je horúca a syčí a oni sa toho boja.” 

Odvážna a šikovná Lucia

Na krátky rozhovor oslovujem aj Luciu, ktorá sa o práci pre ľudí s duševným ochorením dozvedela z internetu. Má 25 rokov a tiež sa chce zaradiť do normálneho pracovného života.

Práve utiera barový pult. Keď ju oslovím s otázkou, usmeje sa na mňa a aj keď trošku nervózne, ale za to od srdca mi odpovedá. Vraví, že sa jej v kaviarni páči a je tu zamestnaná iba druhý deň.

„Zatiaľ sa zaúčam. Učím sa, ako pracovať s kávovarom a pripravovať kávu, obsluhovať a komunikovať s ľuďmi.” Lucka ešte spomenie, že sa jej už podarilo včera obslúžiť prvého zákazníka, ktorému káva chutila. „Chcem tu získať také väčšie sebavedomie pri tej práci, upevniť sa vo vedomostiach.”

Ako sa neskôr dozvedám, Lucka v prvý deň umývala dlážku, dnes už obsluhuje kávovar. A ide jej to dobre. Aj napriek tomu, ako sama priznáva, je to pre ňu ešte veľa informácií, s kávovarom sa začína kamarátiť. „Treba namlieť kávu, dať ju do páky. Tú páku utlačiť, aby tam nebol vzduch. Potom to dať do kávovaru. A už sú tam iba tlačítka pre rôzne kávy.” 

Ľudia tu pracujú asi štyri hodiny denne a z dlhodobého hľadiska kto koľko potrebuje. Vďaka práci v kaviarni spoznávajú svoje ochorenie. Zisťujú, koľko im choroba dovolí pracovať, po koľkých hodinách si musia vziať prestávku, po koľkých musia ísť domov, aby sem ďalší deň vládali prísť. 

Pán Martin plánuje poskytnúť ľuďom zamestnanie od troch mesiacov do roka a pol. „Každému človeku navyše prideľujeme aj mentora, s ktorým sa raz mesačne stretne a s ktorým zhodnotí progres, ako sa mu darí.”

Ľudí podporujú aj po ukončení práce, aj po odchode z terapeutického programu. Pomáhajú im napríklad s tvorbou životopisu, aby sa ďalej mohli ľahšie zaradiť do pracovného života. 

Akí ľudia sa môžu o prácu v kaviarni uchádzať?

Z niektorých požiadaviek pán Martin spomína: „Žiadame od ľudí, aby si vybavili preukaz na prácu s potravinami. A musia priniesť potvrdenie od psychiatra, že je to pre nich užitočné, plus prípadné riziká. Keďže sem nemôžeme zobrať ľudí, ktorí sú agresívni. Priamo na diagnózu sa však nepýtame. To pre nás nie je dôležité.” 

Akú prácu alebo pracovnú pozíciu tu zamestnanci vykonávajú?

„Máme plán, že by sme mali tri pracovné pozície. Jedna pozícia je človek, ktorý chodí čisto upratovať, ktorý vlastne neprichádza do kontaktu so zákazníkmi. A potom máme dve pozície za barom a to žemliar a barman. S tým, že žemliar je otočený chrbtom k ľuďom, nemusí s nimi komunikovať. Len pripravuje občerstvenie, nakladá zákusky. Barman už musí komunikovať s ľuďmi.” Martin však nezabudne podotknúť: „Terapeut tu musí byť s nimi vždy prítomný.” 

Kaviareň opúšťam s príjemným pocitom a zostávajú vo mne ešte posledné slová pána Martina Zambora: „Náš cieľ je, aby tu tá kaviareň proste bola. Aby sa tu striedali ľudia s duševným ochorením, ktorí sa potom budú vracať normálne na pracovný trh. A pokiaľ má niekto nejaký dobrý nápad, čím by nám vedel pomôcť, bude vítaný.”