Prečo sa z pojmu mier stalo sprosté slovo

Táto téza sa pretláčala rovnako v čase, keď bola šanca na výhodný mier (marec 2022) a rovnako aj dnes, keď by vzhľadom na zúfalú situáciu Ukrajiny mohol mať vo svojich dôsledkoch takmer rovnako zničujúce dôsledky ako pokračovanie vojny.

Nikto túto zvláštnu tézu doteraz poriadne nevysvetlil. A vzhľadom na jej medzičasom preukázané tragické dôsledky pre Ukrajinu už zrejme ani nevysvetlí.

Ako všetky ostatné pochabé tézy západnej a zároveň v reálnych dôsledkoch protiukrajinskej propagandy, ktoré sa nedali rozumne zdôvodniť, aj táto napriek tomu – alebo skôr práve preto – nadobudla povahu dogmy. Čiže tvrdenia, ktoré je posvätné a ktoré sa nezdôvodňuje a ani sa s ním nepolemizuje. Pokiaľ nechcete skončiť ako kacír, teda v novodobom slovníku: Putinov trol...

Z mieru sa stalo zosmiešňované slovo z princípu. Jeho neprijateľnosť tu bola v čase, keď mala Ukrajina navrch a prevzala iniciatívu a keď sme čítali množstvo dezinformujúcich článkov o tom, ako sa ruská armáda čoskoro rozsype a Ukrajina ju prevalcuje, a neprijateľný je mier aj dnes, keď iniciatívu prevzalo Rusko, ktoré dnes už žiaden mier nepotrebuje a zrejme sa pokúsi vojensky dobyť štyri východné regióny a možno aj Odesu, vytvoriť pozemný koridor k Podnestersku a odrezať Ukrajinu od mora.

Akými „argumentami“ vlastne táto dogma vstúpila do stavu všeobecne zjavenej pravdy? Presviedčali nás, že mier by vraj viedol k tomu, že by Rusko prezbrojilo a neskôr by zaútočilo ešte s väčšou silou. O tom sme síce nič presné tušiť ani nemohli, obzvlášť v prípade, že by mierová dohoda naplnila ruské požiadavky. A tak sa jedna dogma podporuje druhou. Putin je nedôveryhodný, a preto naisto zaútočí opäť. Howgh, amen.

A tak propaganda okolo nej postupne narýchlo stavia budovu, aby zachránila rozhegané lešenie.

Nuž, možno by sa to stalo a možno nie. Nikto však nepovažoval za potrebné vysvetliť „logiku“ tejto čudnej intuície, podľa ktorej je hypotetická vojna v budúcnosti pre Ukrajinu väčším rizikom ako reálna vojna (a reálne umieranie Ukrajincov) v súčasnosti.

Tomu by sme mali veriť. Povinne. Kto si dovolil s tým polemizovať, dostalo sa mu okamžitej nálepky: Putinov trol. A to predsa nechcete, s touto urážkou sa dnes veľmi ťažko žije.

Pripomeňme, že títo mudrci nám zároveň tvrdili, že ruská armáda je zúfalo slabá a Ukrajina ju s našou podporou istotne porazí. No ak Ukrajinu nepodporíme, odrazu ruské divízie tak zosilnejú, že dobyjú Európu až po Dublin, pričom aj tá „naša podpora“ pri obrane Európy by sa už zrejme v tomto variante zázračne scvrkla. Autori týchto téz mali zjavne logiky na rozdávanie.

Alebo presnejšie: všetky riziká sa mali vybaviť na Ukrajine. Aby sme nemuseli bojovať my ostatní. 

Toľko k logickým súvislostiam. A čo tie praktické?

Ak by sa aj veštby západnej vojnovej nomenklatúry naplnili a Putin využil mier na posilnenie a vojna sa v budúcnosti mala zopakovať, je zjavné, že každý deň mieru či prímeria by mal podstatne väčší význam pre brániaci sa štát, ktorý sa pripravuje na útok. Podľa triviálnych vojenských poučiek dokonca niekoľkonásobný. Na útok potrebujete trojnásobnú prevahu, pričom útočník má tiež väčšie straty než obranca.

Platilo to od začiatku vojny a ešte viac to platí dnes, keď Rusi dokážu plynule rotovať živé sily a dokonca plánovať a kalkulovať s veľkými stratami na svojej strane. Ukrajina dnes melie z posledného a zjavne sa veľmi rýchlo približuje čas, keď aj to posledné už nebude.

Jedno z najväčších taktických a strategických ponaučení tejto vojny spočíva v tom, že ak súper dostal možnosť zakopať sa do súvislých obranných línií, pre nepriateľa bolo takmer nemožné front prelomiť. To platí nielen o nedávnej ukrajinskej zlyhanej protiofenzíve, ale aj naopak.

Hoci Rusi si na začiatku vojny naplánovali medzi primárnymi cieľmi dobytie (územné scelenie) Donbasu, avšak línie, ktoré Ukrajinci vybudovali ešte v roku 2014, sú do veľkej miery neprelomené dodnes (okrem nedávno dobytej pevnosti v Avdijivke).

Aj kvôli ukrajinským líniám má Rusmi dobyté územie neprirodzenú podobu obrátenej hokejky, pričom jej vertikálnu časť tvorí práve nedobytá a do veľkej miery ťažko dobytná obranná línia z čias vojny o Donbas.

Vojna je zákopovej povahy. Ak by Ukrajina dostala časový priestor, za tri mesiace by dokázala na línii dotyku vybudovať obranu, ktorá by bola pre potenciálneho ruského agresora veľkým orieškom, na ktorom by si vylámal zuby. Rozhodne by jej útok bol podstatne náročnejší ako dnes. 

Problém je dnes tiež v tom, že Ukrajine chýba vzdušná podpora. Považovalo sa to za kľúčový faktor vojny, podľa viacerých amerických zdrojov bolo dokonca samovraždou ísť do letnej protiofenzívy bez akejkoľvek vzdušnej podpory.

Ukrajina čoskoro dostane západné stíhačky, každý deň mieru navyše je príležitosťou ich letcov vycvičiť. V doterajších bojoch ich ešte nemohla nasadiť, aj preto, že piloti potrebujú najmenej rok, kým sa ich naučia ovládať natoľko, že budú plne disponovaní ich použiť v boji. To je ďalší faktor potvrdzujúci, že čas by hral skôr v prospech Ukrajiny pri budovaní obrany pred hypotetickým konfliktom než naopak.

Európa pritom potrebuje čas, aby dokázala pripraviť kapacity na súvislú podporu Ukrajiny. Tento čas by dostala. Zhrnuté a podčiarknuté: Putin má dnes väčšie šance položiť Ukrajinu na lopatky ako pri hypotetickom konflikte v budúcnosti.

Naše stojany na správnej strane dejín pritom vraveli, že musíme zabrániť tomu, aby sa hranice Ruska približovali k nám. A preto vraj musíme podporovať vojenské riešenie, ktoré dokázalo len jedno: že tie ruské hranice sú k nám každým dňom bližšie.

Každého, kto ešte nedávno navrhoval zmraziť konflikt na aktuálnej línii dotyku a rokovať o prímerí v snahe zabrániť najhoršiemu, označovali za Putinovho príživníka. Pritom dnes je zjavné, že ak by sa tieto plány pred rokom naplnili, Ukrajina by bola väčšia, ako je dnes. V tejto logike sa stráca význam toho, kto je tu vlastne ruský propagandista.

Možno by sme sa skôr mali pýtať, v koho prospech bola táto pochabá dogma s názvom „zúrivo odmietajme mier, ktorý určite posilní jedine Rusko a ono istotne neskôr zaútočí znova s ešte väčšou silou“. Až sme sa dostali do situácie, keď šanca na mier ako-tak prijateľný pre Ukrajinu je čoraz menšia. Dnes už takmer nemožná.

S istotou vieme len jedno: v záujme Ukrajiny to nebolo.  

Žeby bola dogma v prospech tých, ktorých primárnym cieľom bolo oslabovanie Ruska bez ohľadu na ukrajinské straty a ktorí radšej nechceli riskovať, že sa táto príležitosť už v budúcnosti neobnoví?

Ak by táto dogma o neprijateľnosti mieru s Ruskom ustanovená západnými elitami vlastne ako princíp zvlčilej ruskej existencie bola pravdivá, vzhľadom na jej principiálnu povahu by to znamenalo, že Rusko musíme vlastne už navždy udržovať v permanentnej vojne (ak sa totiž raz, nedajbože, vojna skončí, Rusko bude zbrojiť na vojnu ďalšiu, a to predsa nechceme...). Ide pritom o vojnu, v ktorej bojuje a umiera iba Ukrajina. Osud Ukrajiny bol na akoby Západe stanovený – jej úlohou je už navždy slúžiť ako bojovník proti Rusku.