Na Slovensku sa to časovo skoncentrovalo do niekoľkých mesiacov, keď po prehre Progresívneho Slovenska v parlamentných voľbách prišla cez víkend vážna prehra vo voľbách prezidentských. Hoci sa Ivan Korčok formálne hlásil k nezávislosti občianskeho kandidáta, jeho hlavný politický kapitál pochádzal od šimečkovcov.
Teda progresívnej strany, ktorej limity politického rastu sú úmerné hlasom veľkej skupiny voličov, ktorí sa už nejaký čas profilujú antiprogresivisticky, alebo sa „tu a teraz“ prejavili ako hodnotové opozitum "pokrokárov". To mohlo Korčokovi postačovať na víťazstvo v prvom kole, ale znižovalo predpoklady pre úspech v druhom kole, ak táto skupina voličov príde zmobilizovaná k volebným urnám.
Peter Pellegrini a Ivan Korčok sú si svojimi osobnými príbehmi v mnohom podobní. Napríklad v tom, ako politicky lojálne posluhovali iným. Ich základnú deliacu líniu však tvorilo to, aké politické tábory reprezentovali a ktoré politické strany ich v prezidentskej kampani napokon podporili.
Ivan Korčok tak vstupoval do druhého kola v tieni predsedu PS Michala Šimečku, aj keď ten sa už posledné dni pred druhým kolom snažil z jeho primárneho okruhu politicky vytratiť. Pellegrini v tieni predsedu Smeru Roberta Fica zostal po celý čas, aj keď premiér sa do kampane za svojho „princa, čo odišiel“ nezapojil z plných síl.
Polarizačný moment týchto prezidentských volieb to už nijako neznižovalo. Naopak, ako epilóg vo finále vstúpil do hry v plnej sile faktor protestných hlasov a vzájomné strašenie s falošnými tónmi na oboch stranách. O budúcom prezidentovi Slovenskej republiky rozhodli zmobilizovaní voliči z tábora „never Korčok“, ktorí sa hromadne dostavili k volebným urnám.
Prezidentské voľby tak výraznejšie poukázali na jav, že odolnosť voči progresivizmu veľkej skupiny ľudí na Slovensku rastie úmerne s tým, ako progresivizmus ako ideológia pokročila v rezistentnosti voči realite. Následky môžu byť vážne.
Progresivizmus nás ako Západ vedie do dvoch možných zničujúcich konfliktov či vojen. Na tú vnútornú už nejaký čas upozorňuje americký intelektuál Thomas Klingenstein. Charakterizuje ju ako studenú občiansku vojnu o „americký spôsob života“.
Filozof a biblista Yoram Hazony zasa varuje, že dôsledky prebudenej ideológie budú mať vplyv ako prekliatie aj na ďalšie krajiny Západu. Znepokojujúcu kritiku voči "woke" ideológii, ktorá plodí nový typ antisemitizmu popísal David Bernstein vo svojej knihe Ako progresívna ideológia škodí Židom.
Vtiahnutie do druhého konfliktu je rovnako nebezpečné a môže byť vo svojich dôsledkoch globálne ešte zničujúcejšie, ak by sa nepodarilo predísť možnej vojne Západu s Ruskom. K vojnám sa dá dôjsť nielen chybnými úmyslami často s nezamýšľanými následkami, ale aj zjavným nerešpektovaním reality. V prípade tragickej vojny na Ukrajine na to upozorňuje napríklad John Mearsheimer: "Keď je vojna úspešná, málo pozornosti sa venuje jej príčinám. Ale keď je výsledok katastrofálny, veľa pozornosti sa venuje pôvodu konfliktu."
Abraham Lincoln v ťažkej a rozdeľujúcej chvíli pre Ameriku, opierajúc sa o evanjelium podľa Matúša (12,25) povedal: „Dom rozdelený sám proti sebe nemôže stáť.“
Aj my si dnes zrejme potrebujeme premyslieť základnú zhodu na tom, aký chceme mať Dom, ako v ňom chceme spolu žiť, a čo nás nebezpečne rozdeľuje a odcudzuje.
Príznačné pre dnešnú dobu je aj to, že predseda Hlasu sa v priebehu niekoľkých mesiacov ocitol v dvoch možných protichodných rolách, ako prípadný premiér po Šimečkovom boku, a teraz ako budúci prezident po boku Fica. Na to, aký bude Pellegrini prezident a ako uchopí, či pochopí, v čom bude jeho prezidentské poslanie ako náš šiesty prezident od nadobudnutia samostatnosti, si budeme musieť počkať.
Slovensko prezidentskými voľbami vyslalo smerom k našim spojencom na Západe jeden – možno nie zanedbateľný signál. Že aj u nás sa nadhodnocuje sila progresivistov, ale tiež to, že progresivizmus nie je odpoveďou na výzvy našej doby.