Ľuboš Kubín

Na Slovensku sa to časovo skoncentrovalo do niekoľkých mesiacov, keď po prehre Progresívneho Slovenska v parlamentných voľbách prišla cez víkend vážna prehra vo voľbách prezidentských. Hoci sa Ivan Korčok formálne hlásil k nezávislosti občianskeho kandidáta, jeho hlavný politický kapitál pochádzal od šimečkovcov.

Teda progresívnej strany, ktorej limity politického rastu sú úmerné hlasom veľkej skupiny voličov, ktorí sa už nejaký čas profilujú antiprogresivisticky, alebo sa „tu a teraz“ prejavili ako hodnotové opozitum "pokrokárov". To mohlo Korčokovi postačovať na víťazstvo v prvom kole, ale znižovalo predpoklady pre úspech v druhom kole, ak táto skupina voličov príde zmobilizovaná k volebným urnám.

Peter Pellegrini a Ivan Korčok sú si svojimi osobnými príbehmi v mnohom podobní. Napríklad v tom, ako politicky lojálne posluhovali iným. Ich základnú deliacu líniu však tvorilo to, aké politické tábory reprezentovali a ktoré politické strany ich v prezidentskej kampani napokon podporili.

Ivan Korčok tak vstupoval do druhého kola v tieni predsedu PS Michala Šimečku, aj keď ten sa už posledné dni pred druhým kolom snažil z jeho primárneho okruhu politicky vytratiť. Pellegrini v tieni predsedu Smeru Roberta Fica zostal po celý čas, aj keď premiér sa do kampane za svojho „princa, čo odišiel“ nezapojil z plných síl.