Európski centrálni bankári tlačia na to, aby Bazilejský výbor pre bankový dohľad mohol od jednotlivých komerčných bánk požadovať ešte ambicióznejšie plnenie zelených záväzkov. Podľa Američanov by tým však tento výbor, ktorého sekretariát sa nachádza v ústredí bazilejskej Banky pre medzinárodné platby (akejsi „centrálnej banky centrálnych bánk“), prekračoval svoje právomoci.
Členmi Bazilejského výboru je 28 krajín alebo jurisdikcií vrátane Európskej únie a USA, respektíve centrálnych bánk a regulačných orgánov týchto krajín či jurisdikcií. Výbor predstavuje platformu pre dohadovanie medzinárodných štandardov bankovej regulácie.
Podľa kuloárnych informácií Bloombergu – rokovania prebiehajú za zatvorenými dverami – je konflikt obzvlášť vyostrený práve medzi centrálnymi bankármi z USA a ich kolegami z EÚ. Únia žiada striktnejšie pravidlá napĺňania klimatických cieľov.
Centrálne banky nemajú riešiť klímu, nechal sa nedávno počuť šéf americkej centrálnej banky Fed Jerome Powell. O jeho výroku len ťažko viesť spory. Transatlantický stret centrálnych bankárov je ďalším čriepkom do mozaiky vysvetlenia, prečo sa nožnice ekonomického výkonu medzi USA a EÚ ďalej roztvárajú. A v posledných niekoľkých rokoch ešte rýchlejšie ako predtým. Ide ale ešte o viac.
Éra záporných sadzieb sa skončila
Kde sa vlastne vzal aktivizmus európskych centrálnych bankárov? Veď centrálny bankár je stále iba štátny úradník. Síce mocný, ale úradník. Nie je volený politik, takže má konať technokraticky, rozhodne nie aktivisticky. Lenže svet centrálneho bankovníctva čoraz viac splýva s politickým kolbišťom, hoci proklamuje svoju nezávislosť. Toto splývanie sa nie náhodou časovo prekrýva s érou záporných úrokových sadzieb. Tá trvala od júla 2009 až do tohtoročného marca.
Je to zatiaľ len pár týždňov, čo sa na svete – prvýkrát za zhruba pätnásť rokov – nenachádza jediná centrálna banka, ktorá by mala svoju základnú úrokovú sadzbu v zápore. Tou poslednou bola japonská centrálna banka, ktorá však minulý mesiac zdvihla svoju sadzbu z úrovne mínus 0,1 percenta do pásma od nuly do 0,1 percenta. Sadzbu zvyšovala prvýkrát po sedemnástich rokoch.
Éra negatívnych úrokových sadzieb začala v čase globálnej finančnej krízy, keď ako vôbec prvá znížila svoje úrokové sadzby do záporu švédska centrálna banka. Tú potom nasledovali dánska, švajčiarska, japonská centrálna banka, ale aj Európska centrálna banka.
Mimoriadna inflačná vlna uplynulých rokov centrálne banky všade po svete postupne prinútila negatívne pásmo opustiť. Už je teda preč bizarná doba, keď sa muselo za uloženie peňazí v tejto banke platiť, takže vkladateľ si nakoniec namiesto zúročeného vkladu odniesol menej, než vložil.
Bizarná situácia v Japonsku
Súčasne s návratom do kladného pásma svojich úrokových sadzieb, po viac ako ôsmich rokoch v zápore, opustila japonská centrálna banka v marci aj opatrenie spočívajúce v kontrole výnosovej krivky dlhopisov. Banka sa v rámci tohto opatrenia začiatkom roku 2016 zaviazala intervenovať na dlhopisovom trhu – teda nakupovať dlhopisy – vždy tak, aby výnos z desaťročného dlhopisu japonskej vlády neprekročil úroveň jedného percenta. S nákupmi vládnych dlhopisov však nekončí, len už teraz bude tolerovať prípadný nárast výnosu nad uvedenú úroveň.
Zato banka končí s nákupmi verejne obchodovaných fondov, ktoré z nej urobili najväčšieho vlastníka japonských akcií na svete so súvahou dosahujúcou historicky bezpríkladnú úroveň 127 percent HDP (ide o štyrikrát väčšiu bilanciu, než akú vykazuje americká centrálna banka).
Bizarnosť situácie tkvie nielen v tom, že japonská centrálna banka je obrovským vlastníkom akcií, teda podielov v rôznych firmách. Ako si má v nich potom uplatňovať vlastnícku kontrolu (má byť aktívnym investorom, alebo len pasívnym), keď si peniaze na nákup oných akcií vlastne sama bezpracne „vytlačila“? Bizarnosť spočíva aj v tom, že centrálna banka vo veľkom nakupuje dlhopisy japonskej vlády, a dokonca zasahuje tak, aby úroková sadzba na nich príliš nevzrástla – nad ono spomínané jedno percento – a vláde sa teda z prílišného „tlačenia nových peňazí“ nepredražilo vlastné vypožičiavanie si.
Pokiaľ centrálnu banku pojmeme v širšom pohľade ako napokon stále štátnu, prípadne štátom zriadenú inštitúciu, a nie súkromný subjekt, potom vlastne ide o to, že ľavá ruka požičiava ruke pravej. A ešte k tomu ohýba už aj tak zmanipulovaný trh takým spôsobom, že dokonca určuje, za koľko najviac sa vôbec požičiavanie odohrá.
Aktivistickí úradníci
Japonský príklad teda dobre ilustruje práve ono splývanie štátu a centrálnej banky, ktoré sa v uplynulých rokoch nedialo iba v Japonsku. Ide o akýsi monetárny socializmus. Štát prostredníctvom svojej centrálnej banky nakupuje napríklad aj podiely v súkromných firmách, takže je – ako v Japonsku – ich najväčším vlastníkom. Centrálna banka štátu zase znižuje úrokovú sadzbu napríklad až kontroverzne a bizarne do záporu, aby mu práve cez nižší úrok ubrala z nákladov dlhu a umožnila ďalšie zadlžovanie.
Monetárny socializmus stojí a padá s ilúziou, že centrálna banka je od štátu nezávislá. Túto ilúziu sa zatiaľ darí udržiavať. Ak ale budú centrálni bankári vystupovať aktivisticky a napríklad zachraňovať klímu, trh ich môže prestať odlišovať od politikov. Pochopí, že podľahol ilúzii. Zdá sa, že centrálni bankári v USA si toto riziko už uvedomujú, tí v Európskej centrálnej banke však zjavne nie.
Počas éry záporných úrokových sadzieb sa európski centrálni bankári namaškrtili. Pochopili, akí sú pre systém nenahraditeľní, a systém zase pochopil, akú zásadnú úlohu môžu zohrať pri napĺňaní jeho ideologických cieľov, najmä tých zelených. V ideologickom omámení si zatiaľ európsky politický a úradnícky establišment plne neuvedomuje tie riziká, ktoré už tušia Američania. Zelený aktivizmus centrálnych bankárov a ich hra na politiku ohrozuje celý finančný systém, pretože ohrozuje udržiavanie onej ilúzie, na ktorej stojí a padá.
Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na webe Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.