Spolu s Korčokom prehralo aj KDH
Dôvod je jednoduchý. KDH prejavilo liberálnemu kandidátovi plnú lojalitu, ba priam až ideologickú nadprácu a dostalo za to od Korčoka výsmech v podobe fotografie s farárkou Annou Polckovou, ktorá podporuje LGBTI agendu, a aktivistické reči podpory o registrovaných partnerstvách v hlavnom vysielacom čase. SNS držala Pellegriniho až do konca v napätí, aby nakoniec získala splnenie požiadavky zastaviť svojvoľné úradné zmeny pohlavia.
Inak povedané, KDH nás týždne pracne presviedčalo o tom, že Korčok je lepší kandidát, a dostalo za to na oplátku progresívnou dýkou do chrbta. Na druhej strane, Tarabu a SNS stálo zrušenie štandardného postupu týkajúceho sa transsexuality jednu tlačovku deň pred moratóriom.
Výsledkom je, že KDH nielenže pre konzervatívcov nič nevybojovalo, ale ešte aj pôsobí ako strana, ktorá zabudla na svoje hodnoty. Naproti tomu SNS vyzerá ako strana, ktorá reči pretavila do reálnych politických výsledkov.
Nezabúdajme pritom, že to neplatí len o politikoch. Rovnakým metrom sa dá porovnať patetická výzva z pera Daniela Pastirčáka, ktorá pred Veľkou nocou vyzývala kresťanov voliť Korčoka, lebo prezidentské voľby sú vraj súbojom dobra so zlom, pravdy s lžou a lásky s nenávisťou. No a na druhej strane výzvy Antona Chromíka Petrovi Pellegrinimu, aby zastavil štandardný postup týkajúci sa transsexuality.
Chromík pre Pellegriniho nerobil nadprácu, nerozplýval sa nad ním ani sa netváril, že je niekým, kým nie je. Naopak, správnym spôsobom využil situáciu a zrejme dopomohol k dosiahnutiu hmatateľného výsledku.
Poďme však späť k politike. Samozrejme, nedá sa predpokladať, že prezidentské voľby hneď prekreslia politickú mapu a SNS ukradne kresťanským demokratom húfy voličov. Je totiž evidentné, že KDH má stále dosť podporovateľov, ktorým prekáža rétorika Tomáša Tarabu, Andreja Danka či Martiny Šimkovičovej.
No na druhej strane, KDH si tým určite nepolepšilo. Nových voličov tým zrejme nezískalo, pretože ten, kto chce voliť liberálov či progresívcov, nie je odkázaný na KDH. Má predsa širokú škálu strán a straničiek, ktoré ho chcú obslúžiť.
To, čo KDH dosiahlo, je preto skôr ďalšie zneistenie tradičného kresťanského, konzervatívneho voliča, ktorý je niekde na hrane medzi KDH a inými stranami a hľadá niekoho, kto ho bude v politike zastupovať.
Nemusíme pritom hovoriť v hádankách. Stačí si predstaviť ľudí, ktorí podpisujú výzvy na portáloch, ako je Citizengo, alebo stoja za pochodmi za život. Pre nich sú fotky s Polckovou, podpora registrovaných partnerstiev s argumentmi ako z progresívnej brožúry, zatváranie si očí pred LGBT ideológiou či odmietanie pomoci nenarodeným deťom niečím ako červeným súknom.
A po prezidentských voľbách si kladú legitímnu otázku, prečo by mali naďalej podporovať KDH, ktoré si pred všetkým tým zatvorilo oči. Veď by išli sami proti sebe.
Ak k tomu prirátame viaceré nešťastné vyjadrenia predsedníčky poslaneckého klubu Martiny Holečkovej, zaradenie liberálneho Ivana Štefanca na kandidátku do eurovolieb či účasť na mítingoch s dúhovými vlajkami, vidíme, že KDH za posledné týždne spravilo veľa pre to, aby týchto voličov stratilo.
Možno už najbližšie európske voľby, ktoré nás čakajú ani nie za dva mesiace, ukážu, či sa začína prekresľovať konzervatívna voličská mapa.
