Cora Stephan

Mnohí ľudia sa domnievajú, že poľnohospodári sú traviči studní: Hnojovica znečisťuje podzemné vody, prostriedky na ochranu rastlín narušujú biodiverzitu a chovy, ktoré nespĺňajú súčasné normy, sú proti dobrým životným podmienkam (niekto by možno povedal blahu) zvierat. Kravy, pretože prdia a vypúšťajú pritom metán, sú považované za obzvlášť ťažkých „klimatických hriešnikov“. Bývalá zelená ministerka životného prostredia Renate Künastová raz dokonca vyhlásila, že poľnohospodárstvo môže za pandémiu koronavírusu. Farmári sú obetným baránkom, ktorého bijú po dedine.

V dôsledku nepredvídateľnosti nemeckej vlády však netrpia len nemeckí poľnohospodári. Aj EÚ bráni perspektívnemu plánovaniu a investíciám stále novými nápadmi týkajúcimi sa „zelenej dohody“. A to v hospodárskom odvetví, ktoré je ešte viac než kdekoľvek inde závislé od vonkajších vplyvov - v neposlednom rade od počasia - ktoré nemožno ovplyvniť.

Možno si v Berlíne a Bruseli ešte nevšimli, ako veľmi sa poľnohospodárstvo (a poľnohospodársky priemysel) v posledných desaťročiach zmenilo. V mojej dedine už niet poľnohospodárov na čiastočný úväzok. Susedná maštaľ pre dojnice je prázdna. Kedysi sa zo stodoly šírila vôňa sladkého mlieka a sena a bolo tam obrovské množstvo múch. Kravské lajná na uliciach kŕmili celé roje hmyzu.

Smrť múch a hmyzu sa začala, keď starý chliev, na ktorý sa vzťahoval zákon na zachovanie, zatvorili: Ošípané v tme, večer, keď ich sused kŕmil, hlasno kvičali. Spomínam si, ako ma jeden cyklista zvysoka urážal, že tu chcem žiť v takýchto podmienkach. Chcela som, aj keď zápach z chlieva bol silnejší než vôňa ruží v mojej záhrade. Na vidieku platia pravidlá platné len na vidieku. Kto to nemôže vydržať, mal by zostať v meste.