Francúzsko do konca marca doviezlo celkovo zhruba dve miliardy kubíkov plynu, pričom vlani to bolo takmer dvojnásobne nižšie číslo, na úrovni 1,2 miliardy. Od začiatku roka zaplatilo za dodávky plynu viac ako 600 miliónov eur, z ktorých značná časť poputuje do ruskej štátnej pokladnice.
Hoci je potrebné doplniť, že okrem Francúzska zvýšili dovezené objemy aj Španielsko, Grécko či Švédsko, nárast bol podstatne menší. Rovnako ako aj samotné množstvo importovaného plynu.
Daná skutočnosť tak pôsobí paradoxne najmä v súvislosti s jastrabou rétorikou francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý sa stavia do pozície jedného z najvernejších obrancov Ukrajiny. Minulý mesiac odmietol vylúčiť vyslanie vojakov na Ukrajinu a vyzval spojencov, aby neboli „zbabelcami“ pri jej obrane.
„Nemôže sa stať, že Francúzsko na jednej strane hovorí, že musíme byť voči Rusku prísni, a na druhej strane im platí veľkými peniazmi,“ cituje Politico istého diplomata z členskej krajiny EÚ, ktorý chcel zostať v anonymite. A kritika sa zliala aj z ďalších strán, keď sa pre web viacerí diplomati i experti vyjadrili, že je to „hanba“ a krajina má aj iné alternatívy.
Zaplatiť, ale neodoberať?
Hoci je svet obchodu v nesúlade s rétorikou tamojšieho prezidenta, zdá sa, že ide v prvom rade o pragmatické rozhodnutia, keďže tamojšia spoločnosť TotalEnergies má s ruskými subjektmi uzatvorené dlhodobé kontrakty, za ktoré musí platiť a je právne zložité sa z nich vymaniť.
Energetický gigant vlastní 20-percentný podiel v projekte Jamal LNG, ktorý prevádzkuje skvapalňovací závod na severozápadnej Sibíri, ktorého väčšinovým vlastníkom je ruská súkromná energetická spoločnosť Novatek. Na základe dlhodobej zmluvy je francúzska spoločnosť nútená do roku 2032 naďalej nakupovať zo zariadenia najmenej 4 milióny ton LNG ročne (v prepočte zhruba 5,5 miliardy kubíkov plynu).
„Ak budeme naďalej platiť za plyn, ktorý nedovážame, nemá to zmysel,“ skonštatoval predstaviteľ francúzskeho ministerstva energetiky.
Existujú alternatívy?
Francúzski predstavitelia okrem dlhodobých zmlúv spomenuli ako dôvod to, že nechcú ohroziť energetickú bezpečnosť seba ani ďalších krajín.
K tomuto problému však podľa expertov existujú iné riešenia. Think tank CREA načrtol, že by vlády EÚ mohli na ruský LNG uvaliť cenový strop, podobne ako to je pri rope a palivách. Podľa analýzy by cenový strop EÚ stanovený na 17 eur za megawatthodinu mohol znížiť minuloročné ruské príjmy z LNG na úrovni 8 miliárd eur (v rámci odberateľov z EÚ) približne o tretinu.
Podľa Aury Sabadusovej, hlavnej analytičky trhu s plynom v prieskumnej spoločnosti ICIS, by blok mohol nahradiť ruský dovoz dodávkami z krajín ako sú Spojené štáty.
Záchranca zo Spojených štátov
Od ruskej invázie sa zámorská veľmoc stala jedným zo záchytných bodov pre európsku energetiku. Z USA dnes starý kontinent dováža 20 percent všetkého plynu, pričom toto číslo extrémne prudko vzrástlo za posledné dva roky. Najväčším dodávateľom plynu je už dlhodobo Nórsko (zhruba 30 percent), a potom s odstupom nasledujú štáty ako Rusko, Katar, Spojené kráľovstvo a ďalšie štáty severnej Afriky.
Hoci to na prvý pohľad nevyzerá tragicky, fakt, že Európa odoberá 65 percent plynu od troch dodávateľov je pomerne problematický. Bolo to vidieť napríklad na rozruchu, ktorý spôsobilo rozhodnutie Joea Bidena z konca ostatného roka, keď nariadil dočasné pozastavenie schvaľovania nových projektov LNG, čím v podstate zastavil rozširovanie vývoznej infraštruktúry.
Hoci by sa táto pauza (ak by sa po voľbách predĺžila) prejavila až o 10 až 15 rokov, ľudí z biznisu vystrašila. Biden totiž napriek tomu, že sledoval „ušľachtilý“ cieľ chránenia klímy odhalil aj to, na čo časť expertov upozorňuje už dlhší čas – európske a americké záujmy nie sú vždy rovnaké, a ak sa líšia, vyhrávajú tie druhé.
Ako píše Politico, EÚ od roku 2022 vo veľkom stavila na americký LNG, keď na potrebnú infraštruktúru vynaložila miliardy eur a podpísala desiatky nových zmlúv. Spojené štáty v súčasnosti dodávajú Európe takmer 50 percent skvapalneného plynu. Ten navyše predbehol plynovody ako najdôležitejší zdroj dodávok. Dlhodobé zabezpečenie jeho spoľahlivých dodávok je preto kľúčovou témou.
„Po skúsenostiach s nebezpečenstvom ohrozenia bezpečnosti dodávok energie prílišnou závislosťou od jedného zdroja sa Európa musí poučiť zo svojich minulých chýb a vyhnúť sa prílišnej závislosti od USA,“ cituje web Anu Mariu Jaller-Makarewiczovú, analytičku Inštitútu pre energetickú ekonomiku a finančnú analýzu.
Takisto John Ardill, viceprezident energetického giganta ExxonMobil, spolu s kolegami z odvetvia Európu varoval, že sa musí stať sebestačnejšou: „Presmerovanie skvapalneného zemného plynu a budovanie terminálov nie sú dlhodobé riešenia.“
Nemecký priemysel je na kolenách
Hoci sa oči mnohých upierajú v oblasti energetickej bezpečnosti na USA, dodávky skvapalneného plynu zo zámoria majú ešte jeden problém – sú drahé.
Napriek tomu, že je plyn v Európe oproti extrémnemu obdobiu v roku 2022 dosť lacný, stále je cena o level vyššia než pred začatím energetickej krízy. V Nemecku začali množstvá dlhoročne úspešných podnikov pociťovať drahotu až vlani a postupne krachovať či presúvať výrobu do iných krajín, kde sú energie lacnejšie.
Financial Times s odkazom na septembrový prieskum Nemeckej obchodnej a priemyselnej komory píše, že 43 percent veľkých priemyselných podnikov plánuje presunúť svoje prevádzky mimo Nemecka, pričom USA sú hlavnou destináciou.
Dopĺňa, že nemecké spoločnosti v minulom roku oznámili rekordný objem kapitálových záväzkov na projekty v USA vo výške 15,7 miliardy dolárov, čo je výrazný nárast z 8,2 miliardy dolárov v roku 2022. Je to tiež najviac spomedzi všetkých ostatných zahraničných destinácií.
Hlavnou príčinou (okrem lukratívnych dotácií na dekarbonizačné technológie) sú podľa denníka práve ceny plynu, ktoré sú šestinové v porovnaní s cenami v Európe.
Šéf jednej z popredných nemeckých energetických spoločností v súvislosti s tým varoval, že nemecký priemysel sa pravdepodobne nedostane na úroveň spred vojny na Ukrajine, pretože zvýšené ceny dovážaného skvapalneného zemného plynu dostali najväčšiu európsku ekonomiku do „nevýhody“.
„Ceny plynu v kontinentálnej Európe, najmä v Nemecku, sú teraz štrukturálne vyššie, pretože sme v konečnom dôsledku závislí od dovozu skvapalneného zemného plynu,“ povedal Markus Krebber.
Dvojsečný meč
V súvislosti s energetickou krízou a jej možným riešením sa tiež poukazuje na to, že dopyt po plyne v Európe prudko klesol, no na spätnú úroveň sa už nevráti, a ani by sa nemal.
Esther Bollendorffová, odborníčka na plynárenskú politiku v Climate Action Network Europe poznamenala, že priemerná spotreba plynu v EÚ klesla približne o pätinu. Dodala, že EÚ medzitým neustále zvyšuje podiel energie z obnoviteľných zdrojov a do roku 2030 chce znížiť spotrebu plynu o ďalších 30 percent.
„Od roku 2022 máme v prevádzke osem nových alebo rozšírených terminálov LNG,“ povedala. „Je tu nadmerná kapacita a je pravdepodobné, že pôjde o uviaznuté aktíva, pretože miera využitia existujúcich kapacít je dnes menej ako 60 percent.“
Inštitút pre energetickú ekonomiku a finančnú analýzu však napriek tomu konštatuje, že dopyt po LNG ešte nedosiahol vrchol. A skôr, než v roku 2025, ho ani nedosiahne.
Čísla o poklese spotreby tiež pôsobia dvojsečne. A to hlavne preto, že veľkú rolu v prepade dopytu hral priemysel, pri ktorom nevedno ako, a či vôbec, sa z krízy pozviecha. Ekonóm Martin Vlachynský preto konštatuje, že pokles spotreby plynu je „schizofrenickým znamením“.
A ako to je vidno na príklade Nemecka, ďalší tlak na jej umelé znižovanie by mohol spôsobiť ešte väčšiu mieru deindustrializácie kontinentu.
