Prečo potrebujeme ľudí, ktorí si nevyberajú stranu

Zaručeným spôsobom, ako sa vyautovať z diskusie, je nevybrať si stranu. Keď sa spor vedie o nejakú malichernosť, prejde to bez povšimnutia. Ak sa však vedie vojna, potom je ten, kto si verejne nevyberie stranu, spoločným podozrivým na oboch stranách barikády. V lepšom prípade je mu predhadzovaný alibizmus, v tom horšom nastupuje konštatovanie, že "kto nie je s nami, je proti nám".

Uvedomil som si to na Bielu nedeľu vo Velehrade, kde sa na svätej omši zúčastnili rytieri rádu Božieho hrobu jeruzalemského. Keď v homílii prišla reč na politiku, bolo na kresťanoch oboznámených s miestnymi pomermi zjavné, že nie sú ani proti Palestínčanom, ani proti Židom. Ťažko nesú, že sa vo Svätej zemi prelieva krv. Nevybrať si stranu znamená odmietnuť zabíjanie. Samozrejme, prišla reč aj na to, ako sa dnes pohŕda mierom a tými, ktorí naň vyzývajú, čoho sme svedkami aj v prípade zabíjania na Ukrajine.

Stranu si nevyberá ten, kto si chce zachovať dôveryhodnosť, niečo ako objektívny, nezaujatý pozorovateľ. V atmosfére, keď sa povinne vyberá strana, však pre nezávislých pozorovateľov niet miesta. Komplikujú vojnovú osvetu a odhaľujú triky propagandistov. Nestrannosť totiž nutne vedie k skúmaniu motivácie bojujúcich strán. Pri takomto skúmaní sa spravidla rúca čiernobiela konštrukcia súboja dobra so zlom. V počínaní tých dobrých sa nájde nejaké zverstvo a u tých zlých vyjdú najavo nejaké ich dobré dôvody. Preto keď je nestrannosť najpotrebnejšia, predháňajú sa všetci v straníckosti, presnejšie povedané, v jednostrannosti.

Nevybrať si stranu je luxus, ktorý nie je pre každého. Nezávislého, opozičného, nesúhlasného názoru sa najčastejšie dopúšťajú tí, ktorí nemajú čo stratiť. Emeritní prezidenti, bývalí diplomati, akademici na dôchodku a, samozrejme, vyhlásení problémisti. Ich motivácia býva rôzna. Môže ísť o vnútornú potrebu dopátrať sa pravdy, nechuť patriť k fanatikom, ale tiež o nutkanie za všetkých okolností sa vymedziť voči čomukoľvek. Isté je, že každá spoločnosť má úžitok z ľudí, ktorí nejdú s prúdom ani proti nemu, ale stoja pevne na brehu a nezávisle glosujú to, čo vidia.

Keď pominie vojnový ošiaľ a ľuďom dôjde, že sa nechali ovládnuť nenávisťou, môžu si spytovať svedomie práve vďaka ľuďom, ktorí sú dôkazom, že bolo možné nenaletieť vojnovým štváčom a zachovať si ľudskú dôstojnosť. Nevybrať si stranu je vklad do budúcnosti, keď sa vždy nakoniec ukáže, že vybranie si strany bolo voľbou spoluviny.

Čo platí pre jednotlivcov, možno vztiahnuť aj na národy. Keď politiku ovládnu ľudia vojny, vyberajú si stranu aj krajiny, ktoré sa tešili z výhod neutrality. Objektívne je ťažké sa pod hlavňami tankov a dnes pod rojom smrtiacich dronov niekam sa nepridať. Aj tak nás to však neospravedlňuje a nezbavuje spoluviny na zabíjanie ľudí. Aby sme však jedného dňa mohli ľutovať, k čomu sme sa pridali, musia tu už dnes byť ľudia, ktorí povedia, že vojny nemajú víťazov, ale len porazených. Že víťazstvo je rovnako zlé ako prehra. Že žiadny život nestojí za kšefty zbrojárov.

Práve uprostred vojny, keď sa vedie spor o to, kto to začal, kto je v práve, kto sa bráni agresii, koho treba podporiť a koho vyhladiť, treba, aby zaznelo: slušný človek a slušný národ si nevyberá stranu. Slušný človek si nevyberá, ktoré zlo je dobré, ktorá smrť nevadí. Vyberá si život. Takýto názor býva, samozrejme, rýchlo umlčaný, často aj s jeho autorom, a aktuálne nič nezachráni. Je potrebný práve len preto, aby sme, keď sa to skončí, nemohli povedať, že sme nevedeli. Aby sme sa mohli za seba hanbiť.

Príspevok pôvodne odznel v Rádiu Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.