Prečo potrebujeme ľudí, ktorí si nevyberajú stranu
V atmosfére, keď sa povinne vyberá strana, pre nezávislých pozorovateľov niet miesta. Keďže komplikujú vojnovú osvetu a odhaľujú triky propagandistov, bývajú umlčaní. O ich význame píše Ivan Hoffman.
Vlajky Palestíny a Izraela, ktoré požehnal pápež Ján Pavol II. počas pravidelnej generálnej audiencie vo Vatikáne. Pápež tiež vyzval katolíkov, aby sa modlili za úspech diplomatických snáh o nastolenie mieru na Blízkom východe. Zdroj: Profimedia
Vlajky Palestíny a Izraela, ktoré požehnal pápež Ján Pavol II. počas pravidelnej generálnej audiencie vo Vatikáne. Pápež tiež vyzval katolíkov, aby sa modlili za úspech diplomatických snáh o nastolenie mieru na Blízkom východe. Zdroj: Profimedia
Zaručeným spôsobom, ako sa vyautovať z diskusie, je nevybrať si stranu. Keď sa spor vedie o nejakú malichernosť, prejde to bez povšimnutia. Ak sa však vedie vojna, potom je ten, kto si verejne nevyberie stranu, spoločným podozrivým na oboch stranách barikády. V lepšom prípade je mu predhadzovaný alibizmus, v tom horšom nastupuje konštatovanie, že „kto nie je s nami, je proti nám“.
Uvedomil som si to na Bielu nedeľu vo Velehrade, kde sa na svätej omši zúčastnili rytieri rádu Božieho hrobu jeruzalemského. Keď v homílii prišla reč na politiku, bolo na kresťanoch oboznámených s miestnymi pomermi zjavné, že nie sú ani proti Palestínčanom, ani proti Židom. Ťažko nesú, že sa vo Svätej zemi prelieva krv. Nevybrať si stranu znamená odmietnuť zabíjanie. Samozrejme, prišla reč aj na to, ako sa dnes pohŕda mierom a tými, ktorí naň vyzývajú, čoho sme svedkami aj v prípade zabíjania na Ukrajine.