Alexander Grau

Berlín si však spravidla nie je vedomý žiadnej viny, práve naopak. Takmer vo všetkých oblastiach sa považuje za akúsi politickú avantgardu, ktorá odvážne postupuje vpred tam, kde ostatní váhajú, najmä keď ide o otázky ochrany klímy, výroby energie, predchádzania vzniku odpadu alebo ochrany spotrebiteľa. To, že ostatné krajiny nie vždy vnímajú kroky Nemecka ako obdivuhodné, ale niekedy ich považujú za povýšenecké poučovanie a predovšetkým nezmyselné, nemeckým politickým lídrom ani nenapadne.

Známy nemecký básnik Emanuel Geibel raz napísal: „Am deutschen Wesen mag die Welt genesen“, čo možno preložiť ako „Svet sa môže „uzdraviť“ zo svojich neduhov, či byť „spasený“ skrz nemectvo/nemeckú múdrosť“. Cisár Wilhelm II. prevzal túto frázu o desaťročia neskôr. A cisárovi pravnuci v duchu tejto tradície pokračujú s najväčším sebavedomím - a „môže“ nahrádzajú jednoznačným „musí“. Aj keď železnica nejazdí a mosty sú schátrané, Nemecko má byť v kľúčových otázkach ľudstva žiarivým príkladom - o tom pochybuje len málo ľudí v regióne medzi Flensburgom na severe a Garmisch-Partenkirchenom na juhu.

Na rozdiel od čias nemeckého cisárstva však nie je cieľom obšťastniť svet nemeckou disciplínou, poriadkom a presnosťou, ale skôr separovaním odpadu, energetickou transformáciou a feministickou zahraničnou politikou. A tam, kde sa rázni Hohenzollernovci spoliehali na delostrelectvo, sa teraz snažia ohromiť svet politickou korektnosťou.

Pozoruhodné na tendencii Nemecka postupovať samostatne je to, že nie je viazaná na žiadnu ideológiu. Bez ohľadu na to, či ide o mocenský imperializmus, veľkonemecké ilúzie, ekologickú záchranu sveta alebo sen o globálnej farebnej spoločnosti bez hraníc. Myšlienka vnucovať nasilu iným krajinám alebo kultúram nemecké predstavy, pretože je to len na ich prospech, sa nezdá byť viazaná na žiadne konkrétne politické presvedčenie medzi ľavicou a pravicou, ale je súčasťou voľne kolujúcich presvedčení nemeckého svetonázoru.