Berlín si však spravidla nie je vedomý žiadnej viny, práve naopak. Takmer vo všetkých oblastiach sa považuje za akúsi politickú avantgardu, ktorá odvážne postupuje vpred tam, kde ostatní váhajú, najmä keď ide o otázky ochrany klímy, výroby energie, predchádzania vzniku odpadu alebo ochrany spotrebiteľa. To, že ostatné krajiny nie vždy vnímajú kroky Nemecka ako obdivuhodné, ale niekedy ich považujú za povýšenecké poučovanie a predovšetkým nezmyselné, nemeckým politickým lídrom ani nenapadne.
Známy nemecký básnik Emanuel Geibel raz napísal: „Am deutschen Wesen mag die Welt genesen“, čo možno preložiť ako „Svet sa môže „uzdraviť“ zo svojich neduhov, či byť „spasený“ skrz nemectvo/nemeckú múdrosť“. Cisár Wilhelm II. prevzal túto frázu o desaťročia neskôr. A cisárovi pravnuci v duchu tejto tradície pokračujú s najväčším sebavedomím - a „môže“ nahrádzajú jednoznačným „musí“. Aj keď železnica nejazdí a mosty sú schátrané, Nemecko má byť v kľúčových otázkach ľudstva žiarivým príkladom - o tom pochybuje len málo ľudí v regióne medzi Flensburgom na severe a Garmisch-Partenkirchenom na juhu.
Na rozdiel od čias nemeckého cisárstva však nie je cieľom obšťastniť svet nemeckou disciplínou, poriadkom a presnosťou, ale skôr separovaním odpadu, energetickou transformáciou a feministickou zahraničnou politikou. A tam, kde sa rázni Hohenzollernovci spoliehali na delostrelectvo, sa teraz snažia ohromiť svet politickou korektnosťou.
Pozoruhodné na tendencii Nemecka postupovať samostatne je to, že nie je viazaná na žiadnu ideológiu. Bez ohľadu na to, či ide o mocenský imperializmus, veľkonemecké ilúzie, ekologickú záchranu sveta alebo sen o globálnej farebnej spoločnosti bez hraníc. Myšlienka vnucovať nasilu iným krajinám alebo kultúram nemecké predstavy, pretože je to len na ich prospech, sa nezdá byť viazaná na žiadne konkrétne politické presvedčenie medzi ľavicou a pravicou, ale je súčasťou voľne kolujúcich presvedčení nemeckého svetonázoru.
Toto poznanie je však pomerne nové. Dlho bolo možné oprieť sa o klišé, že nemecké fantázie o obšťastňovaní sveta sú výsadou pravice, ktorá predpokladá, že nemecká kultúra je nadradená všetkým ostatným kultúram a národom a tieto kultúry len čakajú na to, aby mohli z nemeckej nadradenosti profitovať.
Jednou z kuriozít dejín ideológie je, že nacionalistický príbeh o výnimočnosti nemeckej kultúry s opačným znamienkom po druhej svetovej vojne opäť prevzali ľavicoví a liberálni autori.
Násilnú vládu národného socializmu, vzniku nemeckej svetovej vojny a masové vyvražďovanie Židov sa historici snažili vysvetliť ako odchýlku v nemeckých dejinách, ktorá sa mala začať od Martina Luthera, cez kancelára Bismarcka, dostala sa až k Hitlerovi a skončila katastrofou Tretej ríše.
Takmer všetko v tomto prístupe bolo nesprávne. Po prvé, tento pokus o vysvetlenie predpokladal, že v európskych dejinách existuje nejaká normálna cesta, ktorou sa Francúzsko, Veľká Británia a ďalšie krajiny vydali smerom k demokratickej budúcnosti, ale ktorú Nemci z nejakého dôvodu zmeškali a nesprávne odbočili.
Po druhé, táto teória oneskorenej nemeckej demokratickej kultúry bola založená na falošnom obraze nemeckých dejín. Pri bližšom pohľade a ak sme ochotní opustiť klišé, je totiž zrejmé, že nemecké dejiny neboli o nič militaristickejšie ako napríklad anglické alebo francúzske. A autoritárske myslenie, prísne hierarchie a triedne myslenie boli vo Francúzsku a Veľkej Británii v 19. a na začiatku 20. storočia prinajmenšom rovnako výrazné ako v Nemecku. To isté platí aj pre antisemitizmus.
Madame de Staël však už vtedy tušila, že na Nemcoch je niečo iné ako na iných národoch. Predstaviteľka salónu, ktorá bola vydatá za švédskeho diplomata a vyrastala v Paríži, cestovala v zime 1803/1804 po Nemecku a vo Weimare sa stretla s básnikmi Goethem a Schillerom a v Berlíne s mnohými mladými intelektuálmi. V roku 1813 uverejnila svoje dojmy a myšlienky v knihe „O Nemecku“. Vytvorila v nej obraz Nemcov, ktorý mal trvalý vplyv na to, ako bolo vnímané Nemecko až do 20. storočia, a to nielen vo Francúzsku.
Podľa madam de Staël sú Nemci uzavretí, provinční, introvertní, bez humoru a svoje vedomosti čerpajú skôr z kníh, než zo štúdia reality. V Nemecku je preto vzdelanie veľmi dôležité, ale Nemcom chýba esprit. Na druhej strane sú Nemci veľmi muzikálni, milujú samotu a majú vynikajúce univerzity.
Vďaka konfrontácii povrchného, elegantného, ale tvrdého Francúza a hĺbavého, introvertného a neobratného Germána, sa formoval aj sebaobraz Nemcov. Takto vznikla aj predstava Nemecka, ako krajiny básnikov a mysliteľov, kultúrneho národa, ktorý sa musel brániť pred sploštením západnej civilizácie.
Aj táto interpretácia špecifickej historickej odchýlky je však pochybná. Madame de Staël ho používala predovšetkým na kritiku Napoleonovho Francúzska, ktoré dávala do kontrastu s romantickým Nemeckom. A myšlienka veľkého kultúrneho národa, ktorá sa neskôr rozšírila medzi národne mysliacimi intelektuálmi a ktorá stála v protiklade k povrchným civilizáciám Západu, načrtla kultúrnu líniu cez Európu, ktorá vôbec nezodpovedala realite.
Samozrejme, aj nemecká kultúra má svoje špecifiká, rovnako ako tá talianska, dánska alebo slovenská, ale vyvodzovať z toho, že Nemecko v istom bode na ceste do 20. storočia zle (alebo správne) odbočilo, je nezmysel.
Napriek tomu existuje zvláštna nemecká cesta. A to si uvedomovala už madam de Staël. Nie je to osobitná cesta oneskorenej demokratizácie alebo archaického militarizmu, mŕtvolnej poslušnosti a nedostatku liberalizmu. Nie je to ani osobitná cesta do vyššej sféry kultúry. Aj iné národy mali básnikov a mysliteľov. Mnoho z nich dokonca oveľa lepších.
Nie, je to zvláštna cesta ignorancie hraničiacej s autizmom, cesta intelektuálnej obmedzenosti a pyšnej odcudzenosti svetu. Bez ohľadu na storočie, spoločenské zriadenie a politický systém, bez ohľadu na svetonázor a ideologické ukotvenie, pestuje Nemecko hrubú neohrabanosť, nehoráznu neotesanosť a zbabelý provincionalizmus.
V podstate to už môžete vidieť v každodennom správaní. Najmä, ak prichádzate zo zahraničia - napríklad z Francúzska, Anglicka alebo Švajčiarska - je nápadné, ako hrubo a nepriateľsky, a niekedy až agresívne, medzi sebou komunikujú priemerní Nemci (autor tu poznamenáva „biologickí Nemci“, teda bez emigrantského pôvodu, pozn. prekl.). Či už v pekárni, v supermarkete alebo v akomkoľvek obchode - prevláda netaktnosť a krátkozrakosť.
Keď nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová 23. novembra 2022 počas majstrovstiev sveta vo futbale v Katare sedela na tribúne medzinárodného štadióna Khalifa v Dauhe, mala na sebe FIFOU zakázanú dúhovú pásku „One Love“. Na znak rozmanitosti a práv LGBT, ale tiež na znak zmesi vzdoru, trápnosti a provinčnosti. Faeserová sa stala obrazom celého nemeckého národa. Presne také je Nemecko: negalantné, neohrabané a neústupné. A pri tom často osamelé.
V Nemecku prevláda dojem, že zvláštna cesta je vždy považovaná za jedinú schodnú cestu. A čím rozhorčenejšie pri tom človek pôsobí, tým si myslí, že je atraktívnejší.
Dogmatizmus a úzkoprsosť nie sú výlučne nemecké vlastnosti. Ale dôslednosť, s akou ľudia v Nemecku neustupujú ani z absurdných postojov a projektov, je zarážajúca. Príčiny tejto kolektívnej nemeckej tvrdohlavosti spočívajú v sociálno-ekonomickom vývoji posledných niekoľkých storočí. Už madame de Staël pripisovala nemeckú neústupnú úzkoprsosť dlhej abstinencii občianskej a mestskej kultúry. Výsledkom boli provinční a trochu neohrabaní zádumčiví ľudia, ktorí si svoj komplex menejcennosti kompenzovali aroganciou a stavaním vzdušných zámkov.
Rimania sa počas svojich európskych výbojov dostali len po Rýn. Na mapách to môžete vidieť aj dnes. A charakterizuje to mentalitu Nemcov až do dnešných dní. Chýba im akákoľvek ľahkosť, nonšalancia alebo irónia. Ak chcú byť tolerantní, robia to s kladivom. Demokracia je nariadená a kontrolovaná zhora. A ak niekde na svete niečo nejde podľa nemeckých predstáv, v Germánii zdvihnú varovný prst.
Je zaujímavé, že ani nemecká prosperita, ani nemecká láska k cestovaniu nedokázali zmeniť túto veľmi nemeckú formu malosti. Dokonca sa to tým ešte skôr zhoršilo. Nemecký provincionalizmus sa teraz objavuje v podobe namysleného polyglotského kozmopolitizmu. Je to dvojnásobne smiešne a zároveň ťažko znesiteľné. Ostáva len apelovať na všetky ostatné národy, aby sa s týmito čudnými Germánmi vyrovnali s rovnakým pokojom a miernosťou, aké im samotným úplne chýbajú.
Text prvýkrát vyšiel v mierne upravenej verzii vo švajčiarskom časopise WELTWOCHE.