Nemecko sa rado izoluje. Či už ide o migráciu, klimatickú alebo energetickú politiku, predpisy o obaloch, hraničné hodnoty alebo ochranu zvierat, Nemecko si v mnohých politických otázkach ide vlastnou cestou, uráža medzinárodných partnerov a nakoniec zostáva osamotené.
Berlín si však spravidla nie je vedomý žiadnej viny, práve naopak. Takmer vo všetkých oblastiach sa považuje za akúsi politickú avantgardu, ktorá odvážne postupuje vpred tam, kde ostatní váhajú, najmä keď ide o otázky ochrany klímy, výroby energie, predchádzania vzniku odpadu alebo ochrany spotrebiteľa. To, že ostatné krajiny nie vždy vnímajú kroky Nemecka ako obdivuhodné, ale niekedy ich považujú za povýšenecké poučovanie a predovšetkým nezmyselné, nemeckým politickým lídrom ani nenapadne.
Známy nemecký básnik Emanuel Geibel raz napísal: „Am deutschen Wesen mag die Welt genesen“, čo možno preložiť ako „Svet sa môže „uzdraviť“ zo svojich neduhov, či byť „spasený“ skrz nemectvo/nemeckú múdrosť“. Cisár Wilhelm II. prevzal túto frázu o desaťročia neskôr. A cisárovi pravnuci v duchu tejto tradície pokračujú s najväčším sebavedomím – a „môže“ nahrádzajú jednoznačným „musí“. Aj keď železnica nejazdí a mosty sú schátrané, Nemecko má byť v kľúčových otázkach ľudstva žiarivým príkladom – o tom pochybuje len málo ľudí v regióne medzi Flensburgom na severe a Garmisch-Partenkirchenom na juhu.