Nemecko vstupuje do druhého roka hospodárskej recesie a čoraz viac zaostáva za ostatnými priemyselnými krajinami. Odchod podnikov sa zrýchľuje, od chemického gigantu BASF a dodávateľov automobilového priemyslu až po výrobcu domácich spotrebičov Miele či producenta motorových píl Stihl, ktorý chce radšej vyrábať vo Švajčiarsku ako v Nemecku.

Keď sa spoločnosti vrátia do Nemecka, je to často len vtedy, keď nevýhody kompenzujú miliardové štátne dotácie. Politici sa neustále angažujú za znižovanie byrokracie, pričom ustavične pripravujú nové, sofistikované predpisy, ktoré napríklad výstavbu bytov predražujú a komplikujú natoľko, že mnohí, ktorí by mohli stavať, radšej ani nestavajú.

Nekontrolovaný prílev žiadateľov o azyl privádza miestne úrady do zúfalstva a tie si prenajímajú celé hotely za astronomické sumy alebo stavajú kontajnerové domy, aby mohli ubytovať nových príchodzích. Kriminalita dovlečená cudzincami narastá do takej miery, že to už nedokáže vysvetliť ani ministerka vnútra. Chýbajú policajti, prokurátori a sudcovia.

Len v Berlíne – ako upozorňuje vrchný prokurátor Ralph Knispel – má úplne preťažené súdnictvo 35-tisíc nevybavených prípadov. Len z tohto dôvodu sa mnohé vyšetrovania končia zastavením a zločinci sú prepustení z väzby, pretože orgány nie sú schopné včas dokončiť obžalobu.

Nenechajú si diktovať realitou

Okamžitý program pre vládnych politikov na spolkovej i štátnej úrovni by sa prakticky napísal sám. Z pohľadu zodpovedných práve v tomto bode zjavne tkvie problém. Postmoderný politik si totiž chce svoj vlastný program napísať sám namiesto toho, aby si ho nechal diktovať realitou.

Všetko, na čom pracuje a čo ešte chystá nemecká vládna koalícia vychádza buď zo zámeru získať body u vlastných voličov, pričom najúspešnejší sú v tomto smere Zelení, alebo je zámerom projektu zmierniť politický tlak, napríklad keď minister Wissing (FDP) dúfa, že jeho návrh zákazu jazdy mu pomôže vyhnúť sa neustálej kritike zo strany Zelených. Rozhodujúcu úlohu zohrá aj to, ako na navrhovanú legislatívu zareaguje berlínsky mediálny cirkus. Mnohí predstavitelia médií s ušľachtilým úmyslom sú za vyššie dane na mäso.

Ministri tejto vládnej aliancie robia politiku len pre seba, svojich najbližších podporovateľov a pre politických novinárov. Aj keby bola legalizácia marihuany menej byrokratická a nezaťažovala súdnictvo úlohou odoberať staré tresty za držanie trávy a prácne ich odpočítavať z celkových trestov, aj keby zákon o sebaurčení neobsahoval žiadne sankcie voči ľuďom, ktorí niekoho oslovujú pôvodným menom, aj keby mal dočasný zákaz jazdy autom zmysel pre čokoľvek – to všetko sú politické ponuky, po ktorých nie je medzi väčšinou obyvateľstva dopyt.

Väčšina Nemcov by pravdepodobne nemala námietky proti zmene zákona o priezvisku. Len to nepovažujú za dôležité a uvedomujú si, že naopak všetko, čo vnímajú ako naliehavé, nehrá na úrade spolkového kancelára a vlády žiadnu úlohu.

Vysokými daňami sa nik nezaoberá

Minister hospodárstva Robert Habeck sa občas pozastavuje nad tým, že nemecké dane z príjmu právnických osôb sú v porovnaní s konkurenciou v zahraničí príliš vysoké. Neexistuje však žiadny návrh na ich zníženie.

Schválená azylová reforma na úrovni EÚ, ktorú koaliční politici vyzdvihujú ako významný obrat, situáciu v nemeckých mestách a okresoch ani v najmenšom nezmení. Po prvé, vstúpi do platnosti až o dva roky a po druhé, uľahčuje ostatným krajinám vykúpiť sa z povinnosti prijať žiadateľov o azyl z preťažených krajín. Koaliční partneri sa držia bokom od všetkého skutočne dôležitého, pretože vopred vedia, že sa na tom v koalícii nebudú môcť dohodnúť. Hlavne preto, že akýkoľvek krok by zlyhal pre odpor Zelených.

Zníženie daní na spomalenie hospodárskeho poklesu? Určite nie. Zelení a SPD sa už sťažujú na nedostatok peňazí a hľadajú nové spôsoby, ako vytvoriť dlh [v Nemecku platí dlhová brzda a Zelení by ju radi obišli, pozn. red.]. Transformácia ekonomiky pomocou plánov do budúcnosti od stola jednoducho stojí peniaze.

Debyrokratizácia? Práve naopak, najmä ak má politický projekt slúžiť na premenu spoločnosti, nezaobíde sa bez kontroly, teda byrokracie, viď napríklad zákon o vykurovaní. Iba prideľovanie peňazí z programu ministerky pre rodinu Lisy Pausovej „Demokratie leben!“ („Žiť demokraciu!“) je do istej miery nebyrokratické: Stačí zrejme, aby správni ľudia napísali požadovanú sumu do formulára žiadosti.

Zelení pri každej príležitosti dávajú jasne najavo, že sprísnenie azylového procesu neodsúhlasia a prisťahovalectvo nebude účinne obmedzené, pretože tvrdé jadro ich voličov – dobrých osem až desať percent obyvateľstva – s tým nesúhlasí. Koalícia, ktorá sa zjavne rozhodla rozlúčiť s politikou v pravom zmysle slova, má za sebou o niečo viac ako svoje riadne funkčné obdobie.

Mediálne bubliny

Simulácia činnosti vlády funguje len preto, že mnohé médiá z hlavného mesta, najmä tie verejnoprávne, jednoducho preberajú agendu triviálnych a nepodstatných vecí. Odvysielali napríklad veľké príspevky o zákone o sebaurčení, pretože táto téma je vhodná do diskusných televíznych programov. Mediálne pokrytie vytvára dojem, že vláda rieši pálčivý problém.

Na tomto zákone sa dá veľa kritizovať, predovšetkým jeho neliberálny nátlak – ale aj táto kritika paradoxne pomáha inscenovať problém ako veľkú kontroverziu, ktorá je len nepatrnou poznámkou pod čiarou vzhľadom na skutočné problémy.

Ďalšie mediálne príspevky sa potom venujú otázke, prečo toľko občanov stráca dôveru nielen vo vládu, ale aj v štát ako celok. Aj tu je však odpoveď – a teda ďalší projekt – už pripravená a čaká na realizáciu: V takom prípade musí zo štátu prúdiť viac peňazí do mimovládnych organizácií, ktoré učia občanov, ako funguje demokracia.

Článok bol prvýkrát uverejnený v časopise Tichy`s Einblick