Gender, covid či vojna sú posvätné územia, na ktoré vstupujete len na vlastné riziko

Ťažko povedať, takto ju vyčlenili a povýšili na vážnu hrozbu pre samotnú integritu eurovolieb. Prevažná časť nesúhlasu sa dnes charakterizuje buď ako dezinformácia, misinformácia alebo ako nenávistný prejav. Je to maskovanie, ktorým si vlády a byrokracia pomáhajú vo chvíli, keď sa povie niečo, s čím ideologicky alebo morálne nesúhlasia. Zrazu nemusíte argumentovať, stačí sa tváriť, že to bola dezinformácia, nenávistný prejav... Vidím hlbokú neochotu zapojiť sa do otvorenej diskusie.

Pri akých témach sa tento prístup najčastejšie uplatňuje? Opäť – niekto si zrejme predstavuje, že DSA je vymyslená proti ľuďom, ktorí napíšu, že černoch patrí za mreže.

Čoraz častejšie ide o spochybňovanie transdogmy. J. K. Rowlingová nedávno odmietla použiť preferované zámeno transaktivistky Indie Willoughbyovej. Aktivistka to nahlásila ako nenávistný prejav. Všetky tri tieto pojmy – dezinformácia, zavádzanie, nenávistný prejav – sú široko až bezhranične definované. O chvíľu sa do tejto kategórie dostane všetko, čo sa niekomu nepáči. Vytvoril sa akýsi zhluk tém, a ak sa v niektorej z nich odchýlite od oficiálnej ortodoxie, pravdepodobne sa to bude klasifikovať ako dezinformácia, misinformácia alebo nenávistný prejav.

Ak však napíšete niečo, čo je zjavne nepravdivé, ale nespadá to do tejto skupiny, nemáte problém. Nikto vás nenahlási ani nevymaže. Do tejto skupiny patria: pohlavie a rod, rasa, pandémia, kovidové vakcíny, vakcíny vo všeobecnosti, vojna na Ukrajine a teraz izraelsko-palestínsky konflikt. 

Vo všetkých týchto otázkach elity presadzujú svoju líniu. Tieto témy majú spolu tvoriť akýsi nový verejný naratív - woke, radikálny pohľad na svet. Zrazu máme pred sebou akýsi súbor posvätných území, na ktoré vstupujete len na vlastné riziko. Cesta odtiaľto nevedie hneď do väzenia, hoci v niektorých jurisdikciách vám hrozí aj to. Možno nedostanete hneď pokutu, ale určite vás obmedzia a marginalizujú na sociálnych sieťach. A mali by ste sa pripraviť aj na možný postih v práci. Prídete o prácu na univerzite, bude vám vypovedaná zmluva na knihu...

V Česku máme teraz v tomto zmysle premiéru. Ide o knihu Abigail Shrierovej Nezvratné poškodenie. Transaktivistom sa podarilo zastrašiť veľké vydavateľstvo, aby nakoniec Shrierovú nevydali.

V Británii sme sa pred časom zapojili do podobného prípadu. Holly Lawford-Smithová už mala tiež zmluvu s Oxford University Press, ktoré sa rozhodlo knihu nevydať po tom, ako aktivisti "zatlačili" na pracovníkov vydavateľstva. Lawfordová-Smithová je rovnako ako Abigail Shrierová feministka, kritická voči rodovej teórii. Poskytli sme jej právnu pomoc a ona pohrozila vydavateľstvu, že ho zažaluje za porušenie zmluvy. Vydavateľstvo otočilo a knihu jej vydalo.

Na českom prípade ma fascinuje, že intervencia zastaviť vydanie knihy, ktorá je varovaním pred mrzačením tínedžerov, vyšla z Úradu vlády a pritom premiér [Petr Fiala, pozn. red.] je bývalý konzervatívny intelektuál. Ako je možné, že práve konzervatívci sú po nástupe k moci tak často postihnutí slabosťou?

Aj naši toryovci boli donedávna v otázke transgenderu vyslovene slabí. Teraz menia kurz, povedzme, že nepodporujú zo skratky LGBT natoľko už písmeno T. Štátne zdravotníctvo v Británii v tomto čase oznámilo, že prestane predpisovať blokátory puberty pacientom s rodovou dysfóriou. Niekde som čítal definíciu, že sa vykonáva lekársky experiment na zmätených deťoch.

Vo Francúzsku to teraz istý Macronov minister označil za najväčší zdravotnícky škandál 21. storočia. V Amerike na odhalení tohto škandálu vykonala Abigail Shrierová kus práce. V každom prípade je pre konzervatívca na zváženie, či sa ocitne v podozrení, že je na strane ľudí, ktorí tento škandál v zdravotníctve podporujú.

Ako si teda vysvetliť, že aj nominálni konzervatívci sa podriaďujú tomuto progresívnemu konsenzu? Niektorých z nich poznáte v Británii osobne.

Pravdepodobne máte na mysli Borisa Johnsona. Áno, ľudia očakávali, že sa Boris bude vo vláde prejavovať slobodomyseľne, pretože ho tak poznajú už roky. Ako novinár sa tridsať rokov prejavoval slobodne. Keď sa stal premiérom, čomu predchádzalo jeho vystúpenie v prospech brexitu, v každom inom ohľade sa stal konformistom.

Takže sa brexitom vlastne vyčerpal?

Áno, myslím si, že pri brexite vyčerpal všetku svoju osobnú schopnosť vzdoru a rebélie. Prijal teda liberálne progresívne hodnoty. Kedysi som mal Borisa celkom rád, keď bol šéfredaktorom Spectatora. V tom čase som tam pracoval ako divadelný kritik. S kolegom sme napísali hru o sexuálnych eskapádach v redakcii časopisu a Boris nám poslúžil ako predloha. Vzal to s nadhľadom, nevyhodil nás. Jediné, o čo nás žiadal, aby sme našu hru nehrali vo West Ende. Mali sme ponuky z troch veľkých divadiel. Súhlasili sme. Celkovo to zobral športovo. Ale ako premiér bol jedným veľkým sklamaním, najmä pokiaľ ide o lockdown.

Je pre mňa záhadou, ako politici, ktorí zabodovali neortodoxným správaním a názormi, môžu v okamihu víťazstva zahodiť to, čo im pomohlo, a prijať názory tých, ktorých práve porazili.

Čiastočne to vyplýva z povahy politiky. Bývalý guvernér štátu New York Mario Cuomo pekne povedal, že politická kampaň sa vedie ako poézia, ale vládnutie je ako próza. Keď vládnete, tak robíte kompromisy. Určitý kompromis je nevyhnutný. To však neznamená, že sa musíte vzdať všetkých svojich presvedčení. Margaret Thatcherová vládla obratne a zostala verná svojim základným zásadám. Na to musíte mať silný charakter. Presadiť svoju politickú víziu do detailov a zároveň sa politicky udržať nad vodou je veľmi pracné. Pracujete 24 hodín denne, 7 dní v týždni. A Boris je lenivý.

Hovorili ste s ním odvtedy, čo zaviedol lockdowny a mimochodom tým nšpiroval aj zvyšok Európy?

Áno, stretol som ho na jednom večierku. Hneď som mu vyčítal, že s lockdownom v marci 2020 urobil strašnú chybu. Reagoval pre neho veľmi typicky. (Young naznačuje rukami rozstrapatený účes): Hm, možno máš pravdu, ehm, áno, hm.

O Európe a Británii sme už hovorili. A čo Amerika? Mali tam aféru Twitter Files o spolupráci medzi sociálnou sieťou a vládou. Čo si myslíte, že kauza Twitter files odhalila?

V Amerike to práve teraz rieši Najvyšší súd. Hľadajú odpoveď na otázku, či je spolupráca medzi vládou a veľkými technologickými spoločnosťami porušením prvého dodatku ústavy [o zákaze cenzúry, pozn. red.]. Bidenova administratíva tvrdí, že Twitter [dnes sociálna sieť X, pozn. red.] nenútila odstrániť žiadny obsah. Len mu naznačili, že určitý obsah je zavádzajúci, chybný, potenciálne škodlivý. Výslovne však nepožiadali spoločnosť, aby príslušný obsah odstránila. Bolo to vraj rozhodnutie spoločnosti Twitter. 

Podobný argument zaznel aj tu. Počas pandémie bol zriadený Výbor pre boj s dezinformáciami vo Whitehalle, na ktorého zasadnutiach sa pravidelne stretávali vysokí úradníci, ministri, manažéri BBC a exekutíva veľkých technologických spoločností. Aj naša vláda trvá na tom, že výbor nežiadal šéfov Big Tech o odstránenie obsahu, ktorý sa im nepáčil. Tiež naň iba upozorňovali. Samozrejme, hrozby sú implicitné. A každý vie, že keď sociálne médiá nespolupracujú s vládami, tie môžu zaviesť regulácie a tie v konečnom dôsledku povedú k nižším ziskom.

Ako vnímate zapojenie tajných služieb do tejto "necenzúry"? Z kauzy Twitteru files je zrejmé, že v Amerike v tom bolo zapojené FBI aj CIA.

Naozaj to tak vyzerá. Dokonca aj v britskom pandemickom výbore boli pravdepodobne prítomné aj tajné služby. Je to také zvláštne prepojenie: spravodajské služby, akademici, štátni úradníci, byrokrati, politici, manažéri súkromných spoločností. Pre mňa ostáva zásadnou otázkou, prečo veľké technologické spoločnosti vlády počúvali.

Pretože boli k tomu donútené? Teraz ste sami spomenuli, že vlády môžu svojimi nariadeniami sťažovať podnikanie spoločností.

Neviem, či Big Techu nepripisujeme príliš veľké zásluhy. Čo ak sa podriadil hlavne preto, že jeho exekutíva bola jednoducho v súlade so zvyškom miestnosti v tomto výbore? Nepochybne v tom bola aj stádovitá mentalita. Títo ľudia pili z tej istej radikálno-progresívnej studne. Keď povedzme agent FBI dobre vysvetlí výkonnému pracovníkovi Twitteru, že špekulácie o pôvode vírusu COVID-19 sú nezodpovedné a nebezpečné, že ide o konšpiračnú teóriu, pán z Twitteru bude s veľkou pravdepodobnosťou súhlasiť s pánom z FBI. Určite to tak bolo pred érou Elona Muska. Asi by sme nemali podľahnúť peknej predstave, že šéfovia Twitteru boli libertariáni, ktorých musela vláda strašiť hrôzou. Väčšinou nemusela.

Zo správania Európskej komisie by som teda vyvodil, že Big Tech sa predsa len zdráhal, a preto bolo treba prijať DSA [toto nariadenie obsahuje sankcie pre sieť za neodstránenie škodlivého obsahu. Definícia škodlivosti je veľmi široká, pozn. red.]

A nie je v záujme komisára Thierryho Bretona aj Elona Muska vzbudiť dojem, že stoja proti sebe, že medzi nimi zúri epický boj? Breton potrebuje vyzerať ako tvrdý politik, ktorý niečo robí. Musk chce podľa mňa vyzerať ako človek, ktorý kladie odpor. Aby potom mohol povedať: Nemal som na výber, zviazali mi ruky. Zdá sa však, že existujú určité náznaky, že Muskov X pokračuje v určitom rozsahu v skrytom odstraňovaní obsahu. Obnovili zákaz nesprávneho pomenovávania rodu. Nakoniec by som očakával väčšiu flexibilitu zo strany Komisie a väčšiu ochotu zo strany X dodržiavať pravidlá.

Prečo teda Musk vynaložil toľko prostriedkov na kúpu Twitteru, keď by nebol takýmto absolutistom slobody prejavu?

Musk miluje pozornosť, miluje držať v ruke megafón, rád uplatňuje určitý vplyv. Twitter, teraz X, je ako veľká hračka. A keď ste najbohatší človek na svete... Ak sa mu podarí premeniť X na platobnú službu, niečo ako PayPal, ak sa mu podarí pridať túto funkcionalitu do spoločnosti, čo je podľa mňa jeho zámer, potom sa mu to nakoniec môže finančne vyplatiť. 

Zároveň sa snaží zmeniť X na vysielací kanál, nabral Tuckera Carlsona a jeho Network a zdá sa, že je to celkom účinné. Medzitým sa inzerenti, ktorí od neho hlasno odišli v mene boja proti dezinformáciám, väčšinou vrátili. Generálna riaditeľka X hovorí inzerentom: Veríme v slobodu prejavu, nie v slobodu dosahu. To znamená: nevyhadzujeme konkrétnych používateľov, nezatvárame ich účty, ale môžeme obmedziť počet ľudí, ktorí vidia ich príspevky.

Kto je podľa vás Julian Assange? Hrozba pre národnú bezpečnosť alebo kolega v boji za slobodu prejavu?

Niet sporu o tom, že Julian Assange prezradil štátne tajomstvo. Spor je o tom, či to urobil vo verejnom záujme, s ktorým sa spravodajské služby alebo armáda dostali do konfliktu. Nemyslím si, že na to existuje jednoduchá odpoveď. Assangeovi priaznivci ho zvyknú označovať za novinára, ktorý má väčšie právo na ochranu. Ale novinári si kedysi túto ochranu zaslúžili tým, že svoje odhalenia vynášali na svetlo sveta s istou elementárnou opatrnosťou, overovali si fakty a brali ohľad na konkrétne osoby. Assange sa niekedy správal dosť ľahkovážne a neskúmal, či to alebo ono odhalenie neohrozí životy agentov.

Podľa jeho obhajoby nikdy nikoho reálne neohrozil.

O tom sa dá diskutovať. Spravodajské služby v každom prípade trvajú na tom, že kvôli nemu prišli o život konkrétni ľudia. Nie som absolutistom slobody prejavu v tom zmysle, že štát nemá právo na štátne tajomstvo. Podľa môjho názoru štát môže sem-tam niečo tajiť. To "niečo" má byť úzko vymedzená oblasť. Povedal by som, že absolutistické poňatie slobody prejavu, ktoré zahŕňa obhajobu konania Juliana Assangea, nám boj za slobodu prejavu nevyhrá. Musíte sa pýtať, čo bude spoločnosť akceptovať. Ak zástavu slobody prejavu vztýčite nad detskou pornografiou, nad rasizmom, nad štátnym tajomstvom a štátnou bezpečnosťou, nikdy nezískate verejnosť na svoju stranu.

Pokúsim sa argumentovať v prospech Assangea. WikiLeaks sa po prvý raz dostal do povedomia zverejnením šokujúceho videa, na ktorom americký vrtuľník masakruje civilistov v Bagdade. Bol to jasný vojnový zločin a armáda sa ho preukázateľne snažila utajiť. Toto odhalenie nebolo vo verejnom záujme?

Skutočnosť, že niektoré z odhalení WikiLeaks možno obhajovať ako verejný záujem, neznamená, že verejným záujmom možno obhajovať všetky. Aj keby bolo neobhájiteľných len päť percent, je to pri takomto čísle veľa.

Druhou námietkou v Assangeov prospech je celé to podivné trestné stíhanie vo Švédsku, ktorým sa jeho prenasledovanie začalo.

Áno, dva švédske prípady vyzerali dosť chatrne, ale nevyzerajú, že by boli vykonštruované. Išlo o obvinenia, že mal sex s dvoma ženami po sebe, pričom obe oklamal o používaní kondómu. Čo zodpovedá len veľmi širokej definícii znásilnenia, ale vo Švédsku to bol trestný čin. Prinútila CIA tie ženy, aby to nahlásili švédskej polícii? Myslím, že nie.

Obe ženy narazili na superprogresívnu policajtku, ktorá okamžite iniciovala trestné stíhanie. Minimálne jedna z obetí údajne nechcela Assangea dostať do väzenia, chcela ho len prinútiť, aby si urobil rýchly test na AIDS. Nezrovnalostí je viac. A možno by Assange nebol taký potrebný, keby žurnalistika fungovala ako kedysi, keď sa redaktori veľkých novín nebáli „oprieť“ do vlády, dokonca ani v otázkach zahraničnej politiky a vojenských záležitostí.

Určite je veľká škoda, že viac novinárov nekontroluje prácu našich služieb a armády tak, ako to bolo bežné v 70. rokoch. Pentagon Papers. A práve týmto smerom by sme mali vyvíjať úsilie, a nie sa spoliehať na ľudí ako Julian Assange. Hoci súhlasím s tým, že jednou zo zvláštností posledných dvadsiatich piatich rokov je vysoká miera dobrovoľného prepojenia novinárov s vládami a štátom. Bolo to citeľné počas pandémie.

Asi by sme mali ešte prebrať úroveň slobody prejavu v súvislosti s Gazou a Izraelom.

Pre mňa bola Gaza dosť ťažkou skúškou. V skutočnosti som veľmi proizraelský. Po 7. októbri som založil skupinu s názvom Britskí priatelia Izraela. Napriek tomu sme sa v FSU snažili zaujať nestranný prístup a ponúkli sme pomoc ľuďom, ktorí boli postihovaní za propalestínske postoje. V Británii vyšetrujeme niekoľko akademikov a máme aj niekoľko prípadov, keď sa študenti dostali do problémov za propalestínske postoje. Žiaľ, len málo ľudí z propalestínskej strany sa na nás obrátilo so žiadosťou o pomoc. Pravdepodobne nás považujú za príliš proizraelských, považujú nás za zaujatých. A my sme pritom boli vyslovene ochotní ujať sa takéhoto prípadu, už aj preto, aby sme rozptýlili podozrenie zo zaujatosti.

Sledoval som, ako niektorí ľudia z pravice, Douglas Murray, Ben Shapiro, ktorí roky kritizovali cancel culture a myšlienku, že môžeme potlačiť určitý názor, aby sme neurazili citlivosť nejakej skupiny, teraz s vážnosťou tvrdia, že musíme potlačiť propalestínske demonštrácie a trestať nosenie palestínskej vlajky, pretože by to mohlo uraziť citlivosť židovského študenta na univerzite. Nie je to rovnako smiešne, len tentoraz od pravice?

Douglas Murray je riaditeľom našej FSU, ale hovorili sme o tom len raz. Douglas je od októbra väčšinu času v Izraeli. Pri tej jednej príležitosti sme sa pohádali na tom, či zakázať propalestínske pochody. Obhajoval som právo týchto ľudí demonštrovať, akokoľvek sú tieto protesty rušivé a môžu mnohých ľudí, najmä Židov, vystrašiť. S Douglasom sme sa zhodli na tom, že sa nezhodneme. Nemyslím si, že by bol zrazu ako snehová vločka, pokiaľ ide o Židov, ktorí, keď počujú skandovať Od mora k rieke, Palestína musí byť slobodná, utrpia psychickú traumu. Douglas a jemu podobní to skôr vnímajú ako existenčnú vojnu civilizácií. Izrael je pre nich frontovou líniou v boji o budúcnosť Západu a západných hodnôt. Podľa ich názoru nemôžeme v tejto situácii brať slobodu prejavu absolutisticky.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.