Začalo sa to oznámením opozičného KDH, že napíše list Európskej komisii, v ktorom ju uistí, že úroveň právneho štátu na Slovensku aj po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry je dostatočná na to, aby sme si sami doma ustriehli zákonnosť čerpania eurofondov. Bol to krok prekvapujúci, a priam štátnický, v tradícii slovenskej opozičnej politiky, v ktorej sa skôr pestuje postoj – čím horšie pre Slovensko, tým lepšie pre opozíciu.
KDH sa tým v jednej z aktuálnych tém výrazne odlíšilo od Progresívneho Slovenska, ktoré je obviňované premiérom Ficom, že v Bruseli koná proti slovenským záujmom. Lenže aj premiér musel zostať zaskočený.
To, že zo strany KDH ide o nový kurz, dosvedčuje skutočnosť, že vzápätí nasledovala spolupráca s ministrom životného prostredia na „zákone o medveďoch“, hlasovanie za vládny návrh o 13. dôchodku a avízo, že KDH pravdepodobne podporí kandidáta Hlasu na funkciu predsedu parlamentu.
Reakcie na seba nenechali dlho čakať a v červených denníkoch si KDH vyslúžilo prívlastok užitočných idiotov. Pomysleli však „súdruhovia“ na to, že KDH sa mohlo cítiť ako užitočný idiot aj doteraz? Alebo pomysleli aspoň na to, že má tiež povinnosť brať ohľad na predstavy svojich voličov?
Niet totiž pochýb o tom, že KDH dlhodobo prežíva dilemu svojho postavenia v politickom tábore, ktorý je lepený skôr odporom k niekomu, než zdieľanými hodnotami. Momentálne je KDH v objatí progresívcov a liberálov.
Bodom obratu pre KDH sa podľa všetkého stala podpora Korčoka na prezidenta, respektíve miera kritiky, ktorú hnutie zožalo z konzervatívnych radov, od svojich zakladateľov a predovšetkým od vlastných voličov, ktorí to vyjadrili tak, že v druhom kole väčšinovo „neposlúchli“ odporúčanie strany.
Tento rozpor si všimli všetci a predátorský inštinkt Fica to sformuloval do vyhrážky o politickom vykostení KDH.
Netvrdím, že KDH sa fatálne zľaklo, no zdá sa, že sa mu užitočne rozsvietila kontrolka. A eurovoľby za rohom zrejme tiež vykonali svoje, pretože práve v nich sa môže najskôr prejaviť hazardovanie s vlastnými voličmi, ktorí budú, pochopiteľne, vystavení lákaniu z konkurenčných strán.
Možno je ešte priskoro hovoriť o veľkej politickej zmene, no nečakane asertívne a autonómne vystupovanie KDH v rámci opozície a čiastková spolupráca s koalíciou začína mať svoj vplyv. Jednoducho povedané, KDH sa po dlhom čase stalo hráčom.
Je príznačné, s akou opatrnosťou komentujú konanie KDH tí z bystrejších opozičných partnerov – predseda PS Šimečka mu dokonca rozumie, ako sa vyjadril vo víkendovej televíznej diskusii. No bodaj by nie; lebo ak si chce ako opozičný líder zachovať v budúcnosti šancu na prečíslenie súčasnej koalície, musí si KDH predchádzať a dúfať, že táto nová línia neprinesie hnutiu očividný politický prospech.
Ak by sa tak stalo, mohlo by to znamenať, že pre cieľ zostavenia budúcej koalície bez Smeru by sa nie KDH muselo stať liberálnejším, ale naopak, PS by muselo zľaviť zo svojej progresívnej agendy.
Aj koalícia však musí byť v strehu. Aktuálne sa oslabila pozícia SNS pri vynucovaní si funkcie predsedu parlamentu, pretože s hlasmi KDH môže byť zvolený predstaviteľ Hlasu aj bez poslancov SNS. Prispôsobiť sa musí aj premiér Fico, ktorému doteraz stačilo robiť umného rozhodcu či zmierovateľa medzi Hlasom a SNS. Faktor akčného KDH ho donútil už k tomu, že zrazu ponúka na rokovanie tému superpotratov a zákazu adopcie detí homosexuálnymi pármi.
KDH, samozrejme, musí ustriehnuť mieru svojej kooperácie s vládou. No určite sa nepomýli vtedy, ak sa bude držať záujmov svojich voličov. Už dnes musí cítiť, že byť aktívnym politickým hráčom je prospešnejšie, než byť /po/slušne vo vleku druhých.