Matúš Zajac: Nie som reportér, ktorý fotí momentky bez vzťahových väzieb 

Vaša štvrtá kniha Distant Proximity je iná ako vaše dve predchádzajúce IN (2020) a Out (2014). Kým tam ste mapovali skupiny ľudí, ktorí si zvolili určitý životný štýl, odlišujúci ich od zvyšku populácie, tu zachytávate ľudí, ktorí žijú svoje životy v sociálnych zariadeniach. Svoj stav si nezvolili, ocitli sa v ňom. Aký bol kľúč k uchopeniu tejto témy?

Na úvod poviem, že je úplne iná vizuálne ako moja prvá kniha Podoby viery, ktorá vyšla v roku 2011 a zobrazuje rôznorodosť veriacich. Ale vrátim sa ku otázke. Subkultúra, čiže život ľudí mimo majority, ma vždy fascinovala, pretože mi umožňuje takzvanú emocionálnu blízkosť ku fotografovaným. K téme nie veľmi populárnej som sa dostal už v roku 2001, keď som fotografoval klientov zariadenia počas omše v nádhernom kostolíku na východnom Slovensku. Vtedy som si uvedomil tu krásu a úprimnosť týchto bytostí. 

Uvedomil som si že fotografia môže pomôcť ich pochopeniu a empatickému vnímaniu majority. Od tohto momentu som sa začal venovať tejto téme a navštívil som vyše dvadsať sociálnych zariadení. Uchopenie je vo vizuálnom jazyku, psychickom nastavení a znalosti danej problematiky. Treba sa naučiť premýšľať na ich úrovni a zasa do fotografie dostať autorskú myšlienku. Je to veľmi náročný proces.

Fotografie vo Vzdialenej blízkosti (Distant Proximity) prekvapia Slovensko. Čo je na nich najznepokojujúcejšie?

Umenie nie je na to, aby vytváralo dáke negatívne pocity a sociálny dokument neberiem ako fenomén v kritickom myslení. Za tie roky fotografovania som sa stretol s veľmi náročnou čiarou etického vnímania reality. Etika je to základné, čo treba realizovať počas návštev v sociálnych zariadeniach a samozrejme najdôležitejšia je už spomenutá empatia a tú má človek, ktorý téme rozumie. Ja tvrdím jedno „ nestačí byť prítomný, musíš byť zainteresovaný“. 

Znepokojujúci je stav, v ktorom sa ocitlo prostredie, kde musia fungovať klienti a všetok personál. Stretol som sa s fenoménom strachu pozrieť sa pravde do očí a tá pravda bolí tých, ktorých sa to netýka, ale práve naopak, umocňuje dáku nádej na zlepšenie tých, ktorých sa to priamo týka. 

Strach je hrozný pre človeka a nedopomáha ku zlepšeniu situácie. Musím povedať, že v niektorých kaštieľoch som sa cítil ako v devätnástom storočí. 

Slovenského diváka  možno moja výrazová forma prekvapí, pretože v našich končinách  je sociálna fotografia na pokraji zániku, úplne ju prevalcoval konceptualizmus fungujúci na chladnom vyjadrovacom spôsobe, v ktorom je emocionalita úplne potláčaná alebo gýč.

Moja kniha je priama, pravdivá a vizuálne náročne spracovaná. Fotografujem do viacero štruktúrovaných vrstiev a to je tu ojedinelé. Pracujem s výrazom a osobným ponorením sa do človeka, ktorého fotografujem, vytváram si vzťahy, ale vždy musí fungovať moja autorita.

Ku konceptuálnej fotografii na Slovensku sa staviate skepticky, často na ňu poukazujete ako na cestu, ktorá nikam nevedie. Prečo to fotografov tak priťahuje? Je to jednoduchšia cesta ako ponárať „seba a objektív“ do skutočného života? 

Priťahuje ich hlavne tým, že chcú figurovať v prúde a dostať sa do galérií, napríklad do SNG, v ktorej sú tak nastavení kurátori.  Konceptualizmus je už prežitok. Koshuthove stoličky boli interesantné, ale všetko má svoj začiatok a koniec a hlavne vo výtvarnom umení. 

Na Slovensku sa konceptualizmus odvoláva na silnú myšlienku, ale ja vidím silné myšlienky aj v gotike, baroku, secesii, expresionizme a hlavne v surrealizme, ktorý ma neustále baví. 

Poďme radšej k tomu, čo ma oslovuje a zaujíma. To je hlavne nemecký expresionizmus realizovaný v Berlíne Ottom Dixom a jeho spolupútnikmi v období okolo 1920. Tie obrazy majú ohromnú silu. A to ma zaujíma, každý z nás k niečomu inklinuje a niekam autorsky patrí. 

Vaša ostatná kniha nie je len estetickou záležitosťou. Tentoraz nepribližuje ľudí ako objekty pozorovania. Kniha má aj ambíciu vzdelávať spoločnosť a napomôcť zmenu fungovania sociálnych zariadení.

Áno, je to bežné u podobných projektov, ktoré spracovali výrazné fotografické osobnosti ako Eugene Richards, Anders Petersen či Mary Ellen Mark, ktorí dopomohli ku porozumeniu danej komunity a aj ku zlepšeniu jej stavu. Samozrejme, aj ja pracujem na podobnom princípe, aby bola fotografia natoľko silná, že prinúti človeka premýšľať a niekedy aj pomôcť. 

Humanistická fotografia je prosto o ľuďoch. Vzdelávací proces s tým všetkým súvisí a v tejto rýchlej a chladnej dobe obzvlášť. Musíme sa naučiť spomaliť a pozerať sa na svet, vnímať to všetko, čo nám uniká, inak skončíme ako živé roboty. 

Vaše práce sú silné v tom, že dokážete ustúpiť do úzadia, a tak dokážete v tejto osobnej nenápadnosti preniknúť absolútne do epicentra diania. Do emócií ľudí na fotke, do ich sveta, do ich snov. Aký je postup vaše práce v takom špecifickom prostredí, akou sú zariadenia sociálnych služieb?

To je rôzne, pretože každý človek je jedinečný a každý okamih tiež. Naše stretnutia boli o rozhovoroch a spoznávaní sa a hlavne o prejavovaní vzájomnej náklonnosti. V knihe každá jedna fotografia pracuje sama za seba. Každá jedna fotografia rozpráva svoj príbeh a to je na mojej práci to najvzácnejšie. Tvrdím, že „neviditeľný si práve vtedy, keď si viditeľný“. Znamená to, že keď pracujete na podobných projektoch, musia o vás vedieť, cítiť vašu vôňu a zamilovať si váš hlas a prejav, tomu sa hovorí aura. 

Samozrejme, keď sa vrátim, fotky mám v hlave v podvedomí a to je tá vášeň. Ale pozor, tieto prostredia vám môžu nabúrať psychiku. 

Raymond Depardon povedal: „Fotografovanie v ústave bolo pre mňa nočnou morou, bol som viac zdevastovaný, ako keď som fotografoval vojnu.“ 

Prosto všetko má svoje limity a fotograf sa musí naučiť svoje limity rozpoznať.

S tými ľuďmi na fotkách teda strávite pomerne dlhý čas. Ako ste naznačili, je to emocionálne náročné. Ako to filtrujete?

Omnoho náročnejšie je fotografovať politických sebcov a chamtivcov ako tieto citlivé a žoviálne postavy. 

Tu sa vytvoril fenomén času. Veľa fotografov rozpráva o čase, ale ten nie je až taký dôležitý. Dôležitý ste vy sám a vaše myslenie a intelekt. Emocionálna náročnosť vzniká vtedy, ak sa naviažete a potom sa sklamete z neúspechu. 

Beriem to ako radosť, byť tam, pretože sú to vzácne chvíle a každým dňom sa tam môže zmeniť situácia. Keď máte možnosť preniknúť do takého prostredia, je to nádherné. Teším sa z tých stretnutí. 

A áno, treba športovať, chodiť do kina, do divadla či galérií. Ja relaxujem aj pri muzike a veľmi rád chodím na koncerty a, samozrejme, láska v rodine je to najvzácnejšie a najviac upokojujúce liečivo na psychiku.

Dlhodobo ste fungovali ako fotograf pre médiá, v súčasnosti fotíte pre Štandard. A už ste zmienili aj isté ťažkosti s fotografovaním „sebcov a chamtivcov“. Tomu sa ale fotograf v médiách nevyhne. Dokázali ste sa odosobniť a zostať etický? Mediálnym trendom je politických oponentov strápňovať aj vizuálne. Nafotiť niekoho, aby vyzeral zle a potom to predhodiť masám, aby si zgustli... Vnímate tento trend?   

To je bulvár a primitivizmus. Mám svoje čiary a odmietam fotografovať stupídne. Ak natrafím v rozhovore na jedinca, o ktorom mam vybudovaný názor, fotím tak, ako cítim, čiže pravdivo, ale vždy pristupujem v etickej rovine. Nebudem si kaziť meno kvôli jednej ilustračnej fotke. Vždy som pre médiá skôr portrétoval. To ma baví, ale ako som už povedal, neprekročím svoju čiaru.

Ako ste si vytvárali cestu k ľuďom, ktorých ste fotili do Distant Proximity? Mali ste nejakú špecifickú prípravu?

Čítal som psychoanalýzu Sigmunda Freuda. Podľa nej sa riadim a funguje. Fotografovaných si vyberám. Je to tak, keď sa stretnú naše oči a vtedy už viete, že treba nadviazať kontakt verbálny. 

Je to obojstranná záležitosť. Nie som reportér, ktorý fotí momentky bez vzťahových väzieb. Pre mňa je dôležitá aj subjektivita charakteru zobrazenia a tým sa prosto musíme do seba vcítiť všetci. 

Je to neuveriteľné a naučíte sa to po dlhých rokoch a niekedy vôbec, ale tak to asi má prosto byť. Preto je nás tak málo, čo inklinujeme ku týmto témam z dlhodobého hľadiska.

Vychovávate študentov, ste oceňovaným fotografom, váš štýl je jedinečný, drsný, systém vašej práce je náročný. Ak motivujete študentov, poviete im o všetkých nástrahách práce fotografa, ktorý sa venuje sociálnej fotografii?

Musia mať vášeň a fotografiu vnímať ako prioritu. Musia nadobudnúť vzdelanie z dejín umenia a z dejín fotografie. Musia navštevovať galérie a vnímať svoje okolie inak ako bežný smrteľník. 

Učiť dnes je viac náročné a vyčerpávajúce ako fotografovať v sociálnom zariadení. Dnešná mládež len berie a nič nedáva. Je to veľmi únavné až deprimujúce, kde sa naša mládež nachádza a treba mať, samozrejme, vybudovanú autoritu, inak to prosto nejde. 

Treba, aby čím skôr pochopili, či chcú fotografiu robiť úplne naplno, inak nech idú študovať iný odbor. 

K dokumentárnej fotografii som priviedol viacero šikovných študentov, ale, žiaľ, len minimum vydržalo nafotografovať viac ako jeden silný projekt. A to je smutné.

Nemôžeme paušalizovať, ale počuť o tom, a vy to potvrdzujete, že mladá generácia je krehkejšia, zraniteľnejšia a nemá odolnosť a vytrvalosť... Čím to je? Nie je to problém toho, že mladí nevidia cieľ a tak nedokážu pomenovať zmysel vecí ani cestu, ako k nemu kráčať? Ako pedagóg by ste im čo odporučili?

Je to dané výchovou a tá slabne. Z detí tu vytvárame padavky. Ohromný vplyv má dnes internet a študenti tam trávia aj 70 percent svojho času, čo je šialené. Strácajú zmysel pre realitu a nečítajú, nechodia na dobré filmy a podobne. Česť výnimkám. Veď si vezmite, že študenti na umeleckej škole nechodia do galérií. Ako pedagóg by som im odporučil vyhodiť mobil do koša na dva mesiace a začať žiť normálny život. Nech vycestujú na Bihor do Rumunska a tam nech sa nechajú unášať tou prirodzenosťou.

Aké slová vám najčastejšie prídu na myseľ, keď sa pozeráte na fotky vo vašej  najnovšej knihe? My ako prijímatelia tam vidíme len výsek reality, ktorý nám predkladáte. Vy máte však v pamäti svoje postrehy, spomienky, súvislosti, cesty do tých zariadení, stretnutia i lúčenia. Tiež vône, pachy, tiene a hlasy... 

Svetlo a ešte raz svetlo, to je základ fotografie. A záleží, kto si pozerá tú knihu. Či ide o človeka, ktorý miluje tvorbu Caravaggia či Egona Schieleho, alebo pozorovateľa tvorby Andersa Petersena. Pre nich je moja kniha balzamom na dušu a vedia si ju vychutnať. 

Táto knižka nie je určená pre konzum bez vzťahu k umeniu, sociológii či psychológii.

Áno, tvorím pre úzky kruh publika a práve preto mám o to väčšiu radosť z ich interakcie. Preto je kniha v limitovanom náklade tristo kusov a v anglickom jazyku. Mám veľa priaznivcov aj mimo Slovenska.