Správa sumarizuje pomerne dobre známu nedávnu minulosť. Rok 2022 bol rokom úzkeho hrdla pre kapacity na export aj import skvapalneného zemného plynu (LNG). Už na konci roka 2023 však bola situácia odlišná. Európa počas roka a pol pridala kapacity na príjem LNG v objeme 50 miliárd kubíkov plynu, čo je zhruba jedenásťročná spotreba Slovenska, a z Únie sa tak stal najväčší svetový importér skvapalneného plynu.

Tokom LNG do Európy či prudkému rastu svetových exportných kapacít som sa už viackrát venoval a nie je dôvod opakovať rovnaké čísla. Zaujímavým prínosom reportu je hlavne analýza kontraktov a modelovanie dopytu po LNG z pohľadu európskych „zeleno-energetických“ politík, ktorými sú FitFor 55 a REPower EU.

Zhruba dve tretiny dodávok skvapalneného plynu do Európy pochádza z dlhodobých kontraktov, zvyšok sa nakupuje na spote. Väčšina spotových kontraktov vychádza z ceny na holandskom obchodnom bode TTF, pri dlhých kontraktoch sú pre cenu však dôležitejšie indexácie na americkom Henry Hube.

Aký je vzťah spotreby skvapalneného plynu a dvoch emisno-energetických politík EÚ, konkrétne FitFor 55 a REPower EU?

Plán FitFor 55 do roku 2030 predpokladá veľmi mierne klesajúcu spotrebu plynu, z 329 miliárd kubíkov v roku 2023 na 311 miliárd v roku 2030. REPower EU je už plán vymyslený s cieľom znížiť európsku energetickú závislosť od plynu, preto predpokladá oveľa prudší pokles spotreby až na 184 miliárd kubíkov v roku 2030.

Keďže na dovoze plynu potrubím či v domácej ťažbe sa predpokladajú už len menšie skoky, celá zmena sa prakticky odohráva na úrovni dovozov LNG.

V prípade naplnenia FitFor 55 sa predpokladá mierny nárast dovozu LNG z minuloročnej úrovne 134 na 150 miliárd kubíkov v roku 2030. REPower však ráta s poklesom európskeho dopytu po LNG až na úroveň 50 miliárd kubíkov. Znamenalo by to, že rok 2024 bude vrcholom z hľadiska európskeho dopytu po skvapalnenom plyne.

V prípade scenára cieľov FitFor 55 by európske štáty museli každý rok buď nakúpiť na spote, alebo nakontrahovať novými zmluvami ročne medzi 43 až 61 miliardami kubíkov plynu, teda mierne viac ako minulý rok. No v prípade REPower by bola situácia opačná. Už od roku 2027 by teoreticky nebol treba žiaden spot a naopak, 30 až 40 miliárd kubíkov dnes už dlhodobo zazmluvnenej kapacity by museli Európania každý rok predať tretím krajinám, pretože by pre ne nemali využitie. Dobrou správou je, že nadpolovičná väčšina kontraktov na skvapalnený plyn sú free-on-board z pohľadu kupujúceho (kupujúci si určuje cieľovú destináciu) a dajú sa preto presmerovať.

Samozrejme, celá táto úvaha stojí na plnej realizácii scenárov oboch spomínaných emisno-energetických politík EÚ, ktorá zďaleka nie je istá. Na jednej strane by nesplnenie predpokladov ani len FitFor 55 znamenalo väčší európsky dopyt po LNG v nasledujúcich rokoch. Vzhľadom na rastúce importné aj exportné kapacity by to nemal byť zásadnejší problém. V prípade plnej realizácie REPower scenára bude zase treba počítať s tým, že mnohé kapitálovo náročné investície do regazifikačnej infraštruktúry v európskych štátoch ostanú nevyužité a európski obchodníci budú musieť hľadať po svete zákazníkov na zazmluvnený plyn.

V realite bude proti skvapalnenému plynu hrať aj chladnejšia ekonomika EÚ, otepľovanie a tvrdohlavá stagnácia priemyselného dopytu, pre LNG zase veľké riziká nerealizovania rozsiahlych zmien na poli efektivity a obnoviteľných zdrojov predpovedaných plánom REPower. Úvaha úniovej agentúry pre kooperáciu energetických regulátorov, že práve zažívame vrchol európskeho dopytu po skvapalnenom plyne, môže byť preto správna, aj keď krivka poklesu môže byť oveľa pozvoľnejšia.