Mohli si vôbec dovoliť rozhodnúť inak?
Podmienky na klasifikáciu skutku ako zabitia, zdá sa, naplnené boli. Či k inému záveru poroty dopomohol aj tlak ulice, sa dá len špekulovať. Faktom však je, že známa aktivistka Black Lives Matter (BLM) Maya Echolsová ešte pred ukončením procesu uvádzala, že ak nebude Chauvin odsúdený, nemali by sme byť prekvapení, ak budú mestá horieť. Za zmienku tiež stoja slová vplyvnej kongresmanky Maxine Watersovej, ktorá vyzvala BLM demonštrantov, aby boli za predpokladu neodsúdenia páchateľa viac „konfrontační“.
Naozaj ide o vládu práva a nie vládu davu? Vieme zaručiť, že rozhodnutie poroty nebolo motivované aj strachom a propagandou? Mimochodom, pokiaľ ide o strach, ten je vidieť aj v očiach amerických konzervatívcov. Komentátor Fox News Greg Gutfeld sa napríklad vyjadril, že je za verdikt rád, aj keď Chauvin nemusel byť vo všetkých bodoch obžaloby vinný. Gutfeld priznal, že sa bojí o jeho domovskú štvrť, ktorú už vyrabovali, a nechce si tým prejsť znova.
Hlbšiu polemiku o správnosti verdiktu však nechajme na právnikov. Ak by aj šlo o vraždu, dianie v USA a kontroverzné výroky ľudí s veľkým spoločenským výtlakom v tých najcitlivejších momentoch ukazujú, aké nefalšované šialenstvo krajinu zachvátilo. Napísať, že vyhlásenia o tom, že „Floyd sa obetoval za spravodlivosť“, majú sektársky nádych, nie je nepresné. Ich autorkou je pritom najmocnejšia demokratka Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová.
Obraz Dereka Chauvina za mrežami by bol v štátoch s triezvou verejnou makroklímou dostatočnou satisfakciou. Koniec koncov, inak by to pri podobných zlyhaniach individuálneho charakteru ani nemalo byť. Americkí demokrati však žiadnu satisfakciu necítia a jedna z najvplyvnejších političiek z ich radov Alexandra Ocasio-Cortézová dokonca uvádza, že nechce, aby bol ten najtvrdší ortieľ nad Chauvinom prezentovaný tak, že „systém funguje“ a dúfa, že sa zmení.
Inak povedané, kultúrna revolúcia vystavaná na naratíve o tom, že v Spojených štátoch panuje systematický rasizmus zo strany belochov a černosi sú obeťami policajného útlaku, musí na plné otáčky fungovať aj naďalej. Bolo by to možno pochopiteľné, ak by tento naratív nebol absolútne klamlivý a v niektorých exponovaných momentoch nevyzeral skôr opačne.
Kto je páchateľom a kto obeťou?
Len zopár údajov. V roku 2017 sa napríklad medzi viac ako 197 miliónmi belochov našlo 243 ľudí, ktorí zavraždili černocha. Medzi viac ako 39-miliónmi černochov sa zase našlo 533 vrahov, ktorí zabili bieleho človeka. V prepočte na hlavu teda černosi páchajú zhruba 11-krát častejšie vraždy na belochoch ako naopak.
Zaujímavý obraz ponúka Thomas Abt v knihe Bleeding Out (Vykrvácanie). Černosi sú podľa neho takmer štyrikrát častejšie obeťou vraždy ako iné rasy v Spojených štátoch. Vo väčšine prípadov sú však páchatelia opäť iní Afroameričania. „Medzi rokmi 1976 až 2005 zabili 94 percent černošských obetí iní Afroameričania,“ píše sa v článku.
Na disproporciu medzi vyhláseniami BLM a faktmi pritom poukazujú ďalšie štatistiky o kriminalite, nielen tie o najzávažnejších zločinoch. Okrem vrážd je černošská populácia, ktorej je len 13 percent, za 62 percentami krádeží či 45 percentami prepadnutí v krajine.
Aj keď sa pozrieme na štatistiky zastrelených policajtmi, nedospejeme k záveru, ktorý by potvrdzoval rasizmus mužov zákona. V roku 2019 zastrelila polícia viac belochov ako černochov, drvivá väčšina obetí pritom bola ozbrojená. Je pravdou, že vzhľadom na populáciu zastrelili policajti disproporčne viac černochov, lenže to je očakávané, keď zoberieme do úvahy vyššiu násilnú kriminalitu Afroameričanov.
Celkovo v roku 2019 zastrelila polícia 10 neozbrojených ľudí čiernej pleti. Naozaj môžeme hovoriť o epidémii belošského rasizmu, keď černosi zabíjajú iných černochov v tisíckach? V roku 2018 bolo napríklad spáchaných 2 600 vrážd Afroameričanov, keď bol páchateľom iný černoch.
Falošní martýri
Keďže naratívy BLM vôbec neobstoja, hnutiu a jeho prívržencom neostáva nič iné, ako nafúknuť a hojne medializovať všetky prípady, z ktorých sa dá čo len trochu vytĺcť ideologický kapitál. Príkladom je kauza nedávno zastreleného černošského mladíka Daunteho Wrighta. Hoci sa pri ňom dá hovoriť o zlyhaní polície, ide o zlyhanie týkajúce sa nekompetentnosti, a nie nenávisti. Polícia dlhé roky zamestnávala príslušníčku, ktorá vo vypätej situácii nedokázala rozoznať pištoľ od paralyzéra.
Zamlčiava sa tiež skutočnosť, že na Wrighta bol vydaný zatykač, disponoval ilegálne držanou zbraňou, viacnásobne utekal pred políciou a v jeho osobnej histórii svietilo aj zatknutie vo februári za lúpež s priťažujúcimi okolnosťami a taktiež obvinenie z výtržníctva z roku 2019. V druhej polovici toho istého roku sa priznal k držbe a predávaniu marihuany.
Rovnako zneužívaný bol aj čerstvý incident v štáte Ohio, pri ktorom belošský policajt zastrelil 16-ročnú černošku, ktorá druhú Afroameričanku bezprostredne ohrozovala nožom. Aj ona predtým ignorovala jasné výzvy na upustenie od protiprávneho konania ohrozujúceho život. Situáciu zaznamenala kamera, ktorú mal muž zákona umiestnenú na uniforme.
Ak chcete vytvoriť Mogadišo, takto vytvoríte Mogadišo
Policajtov, ktorí sa ocitajú v tejto nezávideniahodnej situácii či vôbec policajtov ako takých, má obrovská časť americkej verejnosti v zuboch. Spomenúť možno uvedené političky, bežných občanov, ktorí len v New Yorku prvé týždne po smrti Floyda zničili neuveriteľných 303 policajných áut, ale aj celebrity. Svetoznámy černošský basketbalista LeBron James napríklad policajtovi z ohioského incidentu odkázal, že je „ďalší na rade“. Neskôr vyhlásenie zmazal.
Táto demoralizujúca atmosféra, pochopiteľne, vplýva na policajtov, ktorí sú tiež len ľudia. „Ak policajti dospejú k presvedčeniu, že súdy a politici sa budú systematicky stavať proti nim, vždy keď dôjde k násilnej konfrontácii s podozrivým černochom, polícia prestane vynucovať zákon v černošských štvrtiach, policajti nebudú ochotní pracovať pre policajné oddelenia v mestách, pod ktoré spadajú oblasti s černošskými štvrťami. Dôsledkom by potom bola explózia kriminality v takýchto oblastiach bez funkčnej polície. Ak by k tomu došlo, doplatia na to všetci, ktorí tam žijú,“ povedal pre Štandard americký právnik a publicista Tom Piatak.
O tom, že nejde len o teóriu, svedčia aj tvrdé dáta. Policajti zbor skutočne opúšťajú. Údaje z Minneapolisu z januára, kde bol Floyd zabitý, alebo ak chcete, zavraždený, vypovedajú o tom, že počet pracujúcich policajtov klesol z 817 na 638. Explózia kriminality v ostatných mesiacoch tiež nie je vecou fantázie. Štandard sa tejto téme podrobnejšie venoval tu. Problém so zločinnosťou si všímajú aj bežní Američania. Potvrdzuje to prieskum spoločnosti Gallup zverejnený vlani na jeseň, v zmysle ktorého je vnímanie kriminality vôbec najväčšie od roku 1993.
Ako z toho von? Ťažko. Americkí demokrati sú posledné mesiace nebezpečne blízko k tomu, aby z kritickej rasovej teórie, ktorá viní za všemožné problémy menšín bielu majoritu, urobili oficiálnu ideológiu svojej strany. Administratíva prezidenta Joea Bidena si v tejto atmosfére jednoducho nedovolí políciu výraznejšie posilniť, čo bude viesť len k ďalšiemu nárastu kriminality. Od Bidenovho okolia sa ozývajú skôr opačné hlasy, po okliešťovaní polície.
Dva prípady a reakcie naruby
Aby toho nebolo málo, vláda davu a davovej psychózy, ktorá zo samej podstaty od nepamäti prináša viac zlého ako dobrého, dolieha nielen na mužov zákona, ale aj na radových občanov bielej farby pleti. Dôkazom o tom je aj nový prípad amerického vojaka Jonathana Pentlanda, ktorého mimo služby poprosili o vyriešenie problému v úzkej susedskej komunite v Južnej Karolíne.
Hlavnou "obeťou" tohto príbehu bol afroamerický mladík, ktorý mal podľa tvrdení miestnych 8. apríla sexuálne obťažovať ženu opakovaným položením ruky na jej pás a dva dni na to sa mal dokonca pokúsiť odísť s cudzím dieťaťom. Keď sa domnelý muž vrátil na miesto, Pentland ho vo virálnom videu ako prirodzená autorita v komunite razantne žiadal, aby ich susedstvo opustil, a keď na jeho výzvy nereagoval, napokon ho sotil. K rasistickým nadávkam či zraneniu pritom neprišlo.
Výsledok? Pentland bol obvinený z napadnutia tretieho stupňa a podľa posledných správ z konca minulého týždňa aj umiestnený do väzby. V prípade dokázania viny mu hrozí mesačný pobyt za mrežami a pokuta vo výške päťsto dolárov. Navyše bol suspendovaný v práci. Pred jeho domom sa po zverejnení záberov zhromaždili desiatky priaznivcov BLM a podľa polície „násilnými protestami“ napokon docielili to, že sa musel spolu so svojou rodinou odsťahovať.
V zhruba rovnakom období ako Pentland čelil absolútne neúmernému teroru, sa odohral ostro medializovaný medzirasový incident aj v Texase. Akurát v opačnom garde. Dvadsaťštyriročný černošský opatrovateľ Marvin Rex Lake pri ňom zabil ročného belošského chlapčeka. Zápasníckymi chvatmi mu roztrieštil lebku, spôsobil poškodenie mozgu a krvácanie do pľúc. Nahneval ho roztrhaný vankúš. Lake podľa kompetentných navyše zranil aj ďalšie dve deti, ktoré mal v opatere.
USA má obrovský problém
Ktorý z týchto prípadov je horší? Berie sa pri druhom incidente rasový motív ako automatický? Ničia po ňom nahnevaní belosi Afroameričanom majetky a štvú ich po protestoch z vlastného domu? Kam zmizli vyhlásenia demokratických politických elít v hlavnom vysielacom čase o potrebe exemplárneho trestu? A kto prvý sa rozlúči s kariérou, keď vyhlási niečo o systematicky zvýšenom násilí afroamerickej časti populácie?
USA sa prepadli do skutočnej dystopie. Cestou von môže byť len nový kandidát na lídra republikánov, ktorý nahradí zdiskreditovaného Trumpa a postaví svoju kampaň na presadzovaní práva a poriadku. Ak USA budú ďalšie štyri roky v súčasnej trajektórii šírenia anarchie pokračovať, dopyt po takomto prezidentovi môže byť vysoký nielen medzi belochmi, ale aj medzi černošskými a hispánskymi voličmi. Bohužiaľ, takýto republikán je zatiaľ v nedohľadne.
