Vláda ohlásila návrh zákona takmer presne rok po tom, ako ho musela pre masové demonštrácie jeho odporcov v marci 2023 stiahnuť. Zároveň tému vrátila do centra politického diania len krátko pred plánovanými parlamentnými voľbami, ktoré by sa v Gruzínsku mali konať už 26. októbra. Nateraz nie je úplne zrejmé, aký cieľ gruzínska vláda opätovným iniciovaním danej legislatívy sleduje. Čo však bolo zrejmé už od začiatku je skutočnosť, že tento krok privedie k prudkému vyostreniu jej už tak komplikovaných vzťahov s EÚ.
Rezolúcia EP
Európsky parlament (EP) prijal pred niekoľkými dňami rezolúciu, v ktorej ostro odsúdil plán gruzínskej vládnej strany Gruzínska túžba prijať zákon o zahraničných agentoch. Návrh podporilo 425 poslancov, 25 bolo proti a 30 nezahlasovalo.
Uznesenie ostro odsúdilo opätovné zavedenie kontroverzného zákona o zahraničných agentoch zo strany Gruzínskej túžby a zdôraznilo, že návrh zákona je „nezlučiteľný s hodnotami a demokratickými zásadami EÚ, je v rozpore s ambíciami Gruzínska na členstvo v EÚ, poškodzuje medzinárodnú povesť Gruzínska a ohrozuje euroatlantickú integráciu krajiny“. Europoslanci zároveň odporučili, aby Únia neotvárala prístupové rokovania s Tbilisi dovtedy, dokým bude daný zákon súčasťou gruzínskeho právneho poriadku.
EP v tejto súvislosti tiež vyzval Európsku komisiu, aby posúdila, či by prijatie takéhoto zákona neodporovalo podmienkam takzvaného liberálneho vízového režimu s Gruzínskom. To by mohlo v konečnom dôsledku viesť k ukončeniu bezvízového styku.
V inom paragrafe poslanci naliehajú na Tbilisi, aby stiahlo navrhované zmeny ústavy, ktoré „obmedzujú práva LGBT osôb“. Takto koncipovaný návrh ústavných zmien považujú za útok nielen voči LGBT komunite, ale aj na “slobodu prejavu a občiansku spoločnosť ako celok“ (O téme sa môžete viac dočítať tu).
EP rovnako zopakoval výzvu gruzínskym orgánom, aby z humanitárnych dôvodov prepustili bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho z väzenia a umožnili mu riadne lekárske ošetrenie v zahraničí. Europoslanci sa v tejto veci obrátili na gruzínsku prezidentku Salome Zurabišviliovú s tým, aby využila svoje ústavné práva, čím narážali na možnosť udelenia amnestie bývalej hlave štátu.
Poslanci EP tiež vyzvali Radu EÚ a jednotlivé členské štáty, aby zaviedli bližšie nešpecifikované sankcie voči zakladateľovi vládnej strany Bidzinovi Ivanišvilimu. Príčinou má byť jeho údajný podiel na „zhoršovaní politických procesov v Gruzínsku a činnosť v rozpore so záujmom jeho obyvateľov“.
Orbánovská otočka gruzínskej vlády
Vládna strana sa vo svojej reakcii zamerala primárne na skutočnosť, že rezolúcia EP sama osebe nemá pre Gruzínsko nateraz žiadne implikácie. Predseda parlamentu za Gruzínsku túžbu Šalva Papuašvili vyjadril tento postoj poukázaním na to, že rezolúcia je „zdrap papiera“, ktorý nemá „žiadnu právnu silu“.
Líder parlamentnej väčšiny vládnej strany Mamuka Mdinaradze pri tom zdôraznil, že najmä v prípade spomenutia možných negatívnych implikácii navrhovanej legislatívy pre vízovú liberalizáciu ide zo strany europoslancov o „hoax“ a „obyčajné vydieranie“. Uznesenie EP podľa slov Mdinaradzeho nemá žiadnu právnu silu a ako také nemôže nijakým spôsobom ohroziť platný bezvízový styk medzi Gruzínskom a Úniou.
V kontexte toho, že rezolúcia vyzvala aj na prepustenie v krajine u veľkej časti obyvateľstva nepopulárneho Michaila Saakašviliho a zamietnutie zmien ústavy vo vzťahu k LGBT komunitám, Mdinaradze ju označil za „absolútne nemorálnu a pre gruzínsku spoločnosť neprijateľnú“.
Nový gruzínsky premiér Irakli Kobachidze sa v čase zverejnenia rezolúcie nachádzal na medzinárodnej konferencii Conservative Political Action Conference (CPAC) v Budapešti, ktorú hostil maďarský premiér Viktor Orbán. Kobachidze pred najvplyvnejšími západnými národnými konzervatívcami ucelene konkretizoval to, čo jeho spolustranníci v Tbilisi len útržkovito naznačovali.
Gruzínsky premiér identifikoval v EÚ „takzvaných liberálov“, ktorí sú podľa jeho názoru moderným ekvivalentom boľševikov, pričom ich cieľom má byť zničenie gruzínskej národnej identity. „Jediný rozdiel medzi takzvanými liberálmi a boľševikmi spočíva v tom, že druhí menovaní používali v boji proti náboženstvu kladivo, zatiaľ čo liberáli bojujú proti náboženstvu propagandou, ktorá je v kontexte úplnej kontroly nad médiami omnoho efektívnejšia než kladivo,“ povedal Kobachidze. Gruzínsky premiér v tejto súvislosti zdôraznil, že „takzvaná liberálna ideológia“ zapustila najhlbšie korene práve v Európe a Spojených štátoch.
Kobachidze sa týmito vyjadreniami definitívne prihlásil k „Orbánovskej verzii“ EÚ. To sa však robí omnoho jednoduchšie, keď je krajina vnútri Únie, než pred jej bránami. Pri súčasnom rozložení síl v Bruseli môže daný postoj zablokovať integráciu Gruzínska do EÚ, ktorú väčšina obyvateľov štátu (poháňaná viac vidinou ekonomického blahobytu než zdieľanými hodnotami) od vlády stále očakáva. Výbušnosť témy a jej mobilizačný charakter na obyvateľstvo dokazujú okrem iného aj mimoriadne silné a masové demonštrácie, ktoré sa v centre Tbilisi konajú pravidelne už od začiatku apríla.
Prečo sa Gruzínska túžba pustila do tohto boja ešte pred voľbami, ktoré by podľa prieskumov verejnej mienky s prehľadom vyhrala, a nie až po nich, nie je zrejmé. Existuje však niekoľko možných vysvetlení.
Prehnaná sebaistota, alebo cielená stratégia?
Prvou možnou príčinou, ktorú často spomínajú najmä miestni odporcovia vlády, je údajná prehnaná sebaistota vládnej strany. Gruzínska túžba je pri moci v Gruzínsku už 12 rokov, počas ktorých sa jej podarilo uchytiť sa bezpečne na všetkých úrovniach samosprávy. Môže sa tak pred voľbami spoľahnúť na efektívne využitie administratívnych zdrojov a predvolebnú korupciu na náklady štátneho rozpočtu, ale aj zo zdrojov svojho tieňového vládcu Bidzinu Ivanišviliho.
Jeho majetok v roku 2023 dosiahol hodnotu 4,9 miliardy amerických dolárov (4,6 miliardy eur). Štátny rozpočet Gruzínska na rok 2024 pritom pre porovnanie predstavuje 8,3 miliardy eur.
Vládna strana tiež disponuje vlastnými lojálnymi a vplyvnými médiami – najmä Imedi TV, ako aj vplyvnými skupinami na sociálnych sieťach. Dokáže tak veľmi efektívne nastoľovať témy a formovať verejnú mienku. Téza o prílišnom sebavedomí vlády môže vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti znieť pravdepodobne. Proti nej však svedčí viacero faktorov.
Prvým z nich je skutočnosť, že v pozadí strany stojí skúsený podnikateľ a stratég Ivanišvili, ktorý sa doteraz vždy prejavoval účelovosťou, opatrnosťou a pragmatizmom. Nemenej dôležitým faktorom je, že v Gruzínsku pôsobí rozsiahla sieť vplyvných opozičných médií, ale aj dobre rozvinutá občianska spoločnosť a neziskové organizácie, ktoré dokážu v prípade potreby efektívne mobilizovať opozične naladené obyvateľstvo.
Taktiež existuje precedens z minulého roka, keď musela vláda v kontexte masových demonštrácií obdobný návrh stiahnuť. Vzhľadom na to, že žiaden zo spomenutých faktorov sa oproti minulému roku nezmenil, je nepravdepodobné, že takto skúsená vláda by očakávala iný výsledok.
Druhou možno príčinou je snaha vlády pretlačiť daný zákon a následne tak zvýšiť svoje šance na sfalšovanie volieb za pomoci umlčania miestnej občianskej spoločnosti a médií. Gruzínska túžba mala až do začiatku apríla nakročené k ďalšiemu pohodlnému víťazstvu vo voľbách.
V roku 2020 však vláda pod tlakom EÚ neochotne zmenila volebný systém zo zmiešaného na plne proporčný. Cieľom tohto kroku malo byť znemožnenie opätovného vzniku jednofarebných vlád s ústavnou väčšinu. Tie boli vďaka zmiešanému systému, keď vládna strana tradične vyhrávala všetky kreslá vo väčšinových voľbách, pre Gruzínsko v minulosti charakteristické.
Je preto možné, že Gruzínskej túžbe vzhľadom na jej ďalšie plány nestačí v novom parlamente prostá väčšina v situácii, keď má takmer nulový koaličný potenciál. Vzhľadom na to, že gruzínska spoločnosť v minulosti opakovane demonštrovala schopnosť zorganizovať sa, vyjsť do ulíc a vyhnať nepopulárnu vládu, išlo by o veľmi riskantnú stratégiu. Proti tomuto argumentu svedčí aj skutočnosť, že voľby by sa v krajine mali konať už o niekoľko mesiacov, pričom nová legislatíva by za tak krátky čas pravdepodobne nedokázala nijakým spôsobom oslabiť miestne neziskové organizácie a médiá.
Poslednou možnou príčinou je snaha vlády prostredníctvom návrhu polarizovať pred voľbami spoločnosť a zmobilizovať svoj konzervatívne ladený elektorát a zároveň ho pripraviť na postupné zastavenie integrácie do EÚ. Opätovné predloženie zákona o zahraničných agentoch by v takom prípade bolo súčasťou širšej stratégie s cieľom obviniť Západ zo snahy o zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny, obmedzovanie jej suverenity a pokusov o zmenu jej kultúry a identity za pomoci miestnej opozície, médií a tretieho sektora.
V rovnakom kontexte možno chápať návrh ústavných zmien vo vzťahu k LGBT komunitám a taktiež postoj vlády k takzvanému vettingu (hodnoteniu) miestnych sudcov – teda previerke gruzínskych sudcov západnými expertami. Gruzínska túžba, pre ktorú je kontrola nad miestnym súdnym systémom jedným z pilierov moci, označila návrh, ktorý je súčasťou integračných procesov, za hrubé zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí.
Ak by sa gruzínska vláda riadila touto stratégiou, zákon o zahraničných agentoch by nebol účelom, ale len prostriedkom, pričom jeho schválenie ešte pred voľbami by ani nebolo nutné. Stiahnutie daného zákona pod tlakom časti verejnosti by v takomto prípade nemuselo byť nutne vnímané ako porážka Gruzínskej túžby. Tá by podobný krok mohla verejnosti pred voľbami interpretovať ako ďalší dôkaz zasahovania Západu do vnútorných záležitostí krajiny za pomoci „miestnej piatej kolóny“.
