Čimo sa k cenníku priznal vo videu, ktoré zverejnil na sociálnych sieťach. V ňom tvrdí, že tí, ktorí cenník zverejnili „dehonestujú alternatívne médiá, ktoré si pýtajú peniaze za rozhovor“. Dôvodom je podľa neho konkurenčný boj. Priznáva, že aj on pred voľbami zaplatil 16-tisíc eur za svoju propagáciu v alternatívnych médiách.
Čimo vo videu hovorí, že vytvoriť balík pre politikov, bol jeho nápad, uvádza pritom, že ľudia pôsobiaci v alternatívnom prostredí nemôžu „žiť zo vzduchu“. Podľa neho peniaze takto prijímajú všetky médiá, niektoré dokonca aj paušálne.
„Robia to všetci, platia si všetci. Je to úplne normálna vec,“ tvrdí vo videu Čimo.
Peniaze vraj berú aj tí, ktorí ho obvinili
Štandard ho oslovil s otázkami k tejto téme, tieto skutočnosti nám potvrdil aj v rozhovore. Spomínaných 16-tisíc vraj neplatil priamo, ale „v balíku,“ v rámci ktorého sa ocitol vo viacerých médiách vrátane tých, ktoré sú združené v Asociácii nezávislých médií.
„My sme v živote nezobrali od nikoho ani cent. A keď sme si povedali, že prečo nie, keď to robia aj ostatní, tak zrazu, to nevymyslíte, to je život, ako na prvého natrafíte na Rostasa.“
Na priamu otázku, či si zaplatil rozhovor aj v Zem a Vek odpovedal, že „na ZVTV som mal platený rozhovor“.
Ohľadne Infovojny a Slobodného vysielača Čimo dodal, že tam bol len raz, ale neplatil za to nič.
„Veľmi nerád by som živil túto nekauzu,“ uzavrel napokon rozhovor Čimo, pričom viackrát zdôraznil, že podľa neho sa nejedná o nič špeciálne a bol to len nápad ako pomôcť kamarátom.
Redakcia Štandardu oslovila so žiadosťou o stanovisko aj vydavateľa Zem a Vek, do uzávierky nám však neprišla žiadna odpoveď.
Neskôr sa nám Čimo ozval opäť. Napísal, že zistil, že "pánovi Rostasovi a ZVTV krivdil, rozhovor na ZVTV nebol platený."
Nepriznaná inzercia
Otázka vzťahu politikov a alternatívnych médií je v poslednej dobe živá aj z toho dôvodu, že politici súčasnej koalície sa rozhodli ignorovať viaceré liberálne médiá, keďže ich obviňujú zo straníckej zaujatosti. Zároveň sa však omnoho častejšie ako v minulosti vyskytujú v alternatíve, kde často dostávajú priestor v nekritických a fanúškovských rozhovoroch.
Pripomeňme, že prax o ktorej hovorí Čimo, sa nazýva nepriznaná inzercia a v médiách by mala byť neprípustná. Médiá majú totiž povinnosť označiť obsah za ktorý dostali zaplatené ako inzerciu, čo všetky štandardné médiá uvádzajú v obchodných podmienkach.
Aj napriek tomu sa o podobných praktikách dlhodobo hovorí aj v súvislosti s médiami hlavného prúdu, ktoré sú taktiež obviňované z toho, že robia politikom nepriznanú inzerciu. Podľa neoficiálnych informácii sú ceny za priestor v týchto médiách rádovo vyššie, ide zrejme o desaťtisíce eur.
Osobitne to platí pre bulvár, ale týka sa to celého radu médií. Informácie či a za koľko sa predávajú rozhovory vo vybraných týždenníkoch, portáloch či niektorých televíziách, prípadne koľko stojí fotka na obálke, ale nie sú však verejne dostupné.
Naposledy takéto otázky vyvolalo zverejnenie údajnej sms komunikácie medzi Jaroslavom Haščákom a Richardom Sulíkom, ktorý sa dožadoval pozitívnej PR reklamy pre poslankyňu Bittó Cigánikovú. Čitateľ by mal spravidla zvýšiť pozornosť, ak číta promo o politikoch sprevádzané fotkami zo súkromia či dovolenky.
Predvolebná kampaň
Médiá sa často využívajú aj ako priamy nosič predvolebnej reklamy. Časopis Extra Plus sa v marci tohto roku zapojil do prezidentskej kampane, keď vyšiel vo vyše trojnásobnom náklade ako bežne (vyše 460-tisíc kusov), aby podporil Petra Pellegriniho na úkor protikandidáta Ivana Korčoka.
Denník Plus 1 deň vydal podobne špeciálne vydanie vo vyše miliónovom náklade na podporu Pellegriniho v marci minulého roku. Vydavateľstvo NMH to neskôr označilo za úspešný inzertný projekt.
Iným vážnym problémom je aj skrytá manipulácia, keď médiá reklamu robia sofistikovanejšie, svojich favoritov prezentujú výlučne alebo prevažne pozitívne, oponentov naopak výlučne alebo prevažne kritizujú. Niektorí politici sa tak v negatívnej reklame voči svojmu oponentovi môžu spoľahnúť na spriaznené médiá.
Či sa tak deje za peniaze, za iné služby, kvôli majetkovej previazanosti alebo z iného nekalého dôvodu nie je jasné, prirodzene, môže ísť aj o stranícke myslenie novinárov a konkrétnych médií. To všetko však prehlbuje nedôveru ľudí voči médiám a mení ich na stranícke plátky.
Štandard neprijíma žiadnu reklamu, a to ani politickú – skryto ani otvorene, a to ani pred voľbami. Médium tiež odmieta akékoľvek dotácie z mimovládneho sektora, dôvodom je práve dôraz na nezávislosť.
