Niet pochýb, že tento mechanizmus je základom doterajšieho úspechu západnej vedy a spoločnosti, ale treba mať na zreteli aj spomínanú veľkú mieru nevedomosti, ktorá sa tvorí za chrbtom nielen vedcov, ale nás všetkých.
Ak je poznanie mocou, ako tvrdil Francis Bacon, potom by sme možno mohli dodať, že vysoko špecializované poznanie je aj bezmocnosťou. Odvoláva sa na takzvané kritické myslenie, ale tí, ktorí sa dnes kriticky pozerajú na vedecké výstupy, sa ľahko ocitnú v pozícii človeka, ktorý spochybňuje hodnotu odbornosti. A ak na tom stojí súčasná demokracia, je okamžite jej nepriateľom.
Nakoniec, faktom je, že sa v súčasnosti stretávame s populistickým odmietaním vedy a všeobecným hlásaním nedôvery voči expertom. Tento postoj ide často ruka v ruke s dôverou v úplne experimentálne postupy.
Takýto postoj môže byť skutočnou hrozbou pre demokraciu, ktorá je vo svojej súčasnej podobe založená na poznaní. Bolo by však chybou pripisovať výhradnú zodpovednosť zmäteným občanom alebo populistickým politikom. Vzhľadom na neprimerané odvolávanie sa na vedu v nedávnych krízových obdobiach môže ísť dokonca o správnu intuíciu, ktorá však vedie k chybným záverom.
Vezmime si pandémiu. Je pochopiteľné, že v prvých dňoch prevládal strach a odborné usmernenie bolo nevyhnutné. Nepopieram ani to, že hlas odborníkov, ale aj ich konkrétne úspechy, ako napríklad vývoj vakcíny, boli podstatné, dokonca prelomové. Je však dôležité poukázať aj na to, že sa prehliadal fenomén, ktorý napríklad filozofka vedy Zeynep Pamuková vo svojej knihe Politika a expertíza (Politics and Expertise, 2021) nazýva paradoxom vedeckej expertízy. Vedcov žiadame o radu v konkrétnej situácii, preto sa na nich obraciame. Ak však majú zostať vedcami, nemôžu nám radiť.
Prečo? Najčastejšie je potrebné zvážiť množstvo úvah vrátane mnohých špecializovaných poznatkov, ktoré môžu ísť často proti sebe. V čase pandémie sme sa mohli od epidemiológa dozvedieť o nebezpečenstve ďalšieho šírenia vírusu. Ale aj tým môže byť povedané veľa. Posúdenie nebezpečenstva už nie je vedeckou otázkou. Vedec modeluje pravdepodobný vývoj situácie, ale nemá žiadne fakty o budúcnosti a je na spoločnosti, aby si zodpovedala, či jeho model predstavuje riziko.
Inými slovami, pokiaľ žijeme v demokracii, rozhodujú volení zástupcovia ľudu. Majú politickú zodpovednosť, ktorú nemôžu preniesť na vedcov. Túto všeobecnú nedôveru voči odborníkom a vede môže čiastočne živiť intuícia, že vedecký konsenzus sa využíva aj tam, kde nemôže existovať, napríklad v otázke, aké riziká je spoločnosť ochotná podstúpiť. To zastiera skutočnosť, že rozhodnutie, ku ktorému dospejeme uprostred neistej, meniacej sa a stresujúcej situácie, si nikdy nevyžaduje len údaje, ale vždy sa zakladá aj na morálnom úsudku, ktorý nemôže byť záležitosťou vedy.
Zaklínadlo západnej skúsenosti
Spravodajstvo okolo streľby na pražskej Filozofickej fakulte UK v decembri 2023 vykazovalo niekoľko zvláštností. V článku Česko sa vymyká / Ako sa o masových vraždách informuje v zahraničí? (č. 2/2024) som poukázala na to, s akými kusými informáciami si musia českí občania vystačiť, napriek tomu, že sa odvolávali na niečo ako "zahraničné skúsenosti". Na to sa odvolával aj český minister vnútra Vít Rakušan na tlačovej konferencii deň po streľbe. Správne spomenul riziko imitácie a namieste bola nepochybne aj požiadavka, aby novinári záležitosť nebulvarizovali.
V následnej búrlivej diskusii sa spomínali aj štúdie a usmernenia pre novinárov, ktoré majú zabrániť efektu napodobňovania. Problémom je, že štúdie, z ktorých tieto usmernenia vychádzajú, nie sú jednoznačné. Žiadna z nich totiž nemôže z z povahy veci dokázať, že určitá mediálna reprezentácia vedie k určitému napodobňovaniu. Do každého takéhoto činu vstupuje nespočetné množstvo premenných. Okrem toho väčšina dostupných štúdií pochádza zo Spojených štátov, a preto mnohí vedci poukazujú aj na to, že riziko napodobňovania sa odvíja od dostupnosti zbraní.
Nemožno tiež podceňovať skutočnosť, že nič v ľudskom svete nemá absolútnu stálosť, a teda ani smernica pre novinárov, aj keď mohla byť kedysi sebarelevantnejšia. Svet, na ktorý sa tieto smernice vzťahujú, sa mení. Ak sa dnes mnohé informácie primárne nešíria prostredníctvom oficiálnych médií, ale objavujú sa najprv na sociálnych sieťach, ako to bolo v prípade pražského zločinu, je otázne, či má pre novinárov zmysel uvaliť embargo na označenie páchateľa.
Ako však upozorňuje aj Petra Procházková vo svojom pojednaní Buďme empatickí / Zákazy novinárom násilie neobmedzia – teroristi a strelci sa dnes neinšpirujú oficiálnymi médiami. "Sú na internete. A ten nemá žiadne etické pravidlá. Zákaz nie je cesta, cesta je ponúknuť pochopenie a poznanie. Či s menom strelca, alebo bez neho, nie je až také dôležité," píše autorka pre Denník N.
Opäť sa prejavil mechanizmus známy z pandémie. V situácii neistoty máme tendenciu preceňovať vedecké štúdie alebo zahraničné skúsenosti. Tie prvé sa dajú vyčítať, tie druhé môžu byť poučné. Je len otázne, čo presne si z nich máme odniesť – a aj to je otázka širšej diskusie, ktorá bude zahŕňať predovšetkým rôzne hodnotové hľadiská vrátane toho, čo očakávame od novinárov. Ďalšia otázka, na ktorú veda nemá odpoveď.
Vďaka zahraničným skúsenostiam sa ocitáme v absurdnej situácii. Tak dlho sme sa odvolávali na Západ, až sme sa od neho odpútali. Pravdepodobne neexistuje masová streľba, o ktorej by bolo obyvateľstvo tak slabo informované aj po takmer šiestich mesiacoch. Veď seriózne zahraničné médiá bežne o menách informovali. O to menej sa môžeme skrývať za štúdie či zahraničné skúsenosti a o to viac musíme trvať na vysvetlení, prečo nám chýbajú informácie o páchateľovi a motíve, kto a prečo o tom rozhodol.
Umelé vytváranie vedeckého konsenzu
Je možno príznačné, že sa odvolávame na odborné poznatky práve vtedy, keď sa ocitneme v ostrom konflikte názorov. Odvolávanie sa na odborníkov nás zbavuje zodpovednosti za vlastné posúdenie situácie, v ktorej treba zvážiť rôzne záujmy, ale napokon aj druhy odborných poznatkov. V takýchto situáciách je obzvlášť nebezpečné označovať tých, ktorí zastávajú legitímne, aj keď menšinové postoje, za odporcov vedeckého konsenzu, prípadne za tmárov. V stávke je niečo podstatnejšie ako momentálny pocit morálnej nadradenosti.
Ilustrujem to takto. V posledných rokoch sme počuli, že deti trpiace rodovou dysfóriou by sa mali liečiť blokátormi puberty. Každý, kto vyjadril pochybnosti, bol s nevídanou ľahkosťou označený za transfóba, o to viac, ak išlo o človeka bez odborného vzdelania. Takto bola znemožnená legenda nemeckého feminizmu Alice Schwarzerová, ktorá spolu so Chantal Louisovou vydala knihu Transsexualita. Čo je to žena? Čo je to muž? (Rovnakej kritike čelila po vydaní knihy Zrod pohlavia aj americká filozofka Abigail Favale, ktorej kniha vyšla v českom preklade vydavateľstva Kalich. Spochybnila liečbu rodovej dysfórie po tom, čo analyzovala dostupné štúdie a zistila, že odborné poznatky sú nedostatočné.
Posledné mesiace dali im a ďalším skeptikom za pravdu. Čoraz viac lekárov nachádza odvahu verejne odmietnuť existujúcu liečbu, najmä v prípade dospievajúcich. Najpozoruhodnejšia je zatiaľ správa o stave starostlivosti o transrodové deti, ktorú vypracovala britská pediatrička Hilary Cassová. Správa bola zverejnená 10. apríla 2024 a písali sme o nej v článku Ondřeja Šmigola. Cassová po niekoľkoročnej analýze dospela k záveru, že po prvé, dojem celosvetového vedeckého konsenzu bol umelo vytvorený, po druhé, že súčasná liečba detí trpiacich rodovou dysfóriou nie je dostatočne vedecky podložená a po tretie, že moralizovanie diskusie vylúčilo dôležité hlasy, znemožňovalo jej vývoj a hľadanie najlepšieho možného riešenia. Cassová dokonca zvolila tvrdé slovo "šikanovanie".
Určite ani táto správa nie je posledným slovom. Považovať niečo za slovo Božie nie je zlučiteľné ani s vedou, ani s demokraciou. Vždy treba pripustiť neistotu, nepresvedčivosť a možnosť zvratu, a to nielen v pokojných, ale aj v dramatických časoch, nielen v ľahkých, ale najmä v ťažkých otázkach. Problémom je, že inštinktívne inklinujeme k opaku. Ak sú ťažké časy, nechceme trpieť nesúhlasné názory, dokonca si myslíme, že ich nesmieme trpieť práve teraz. Ak je téma mimoriadne citlivá, je vraj neempatické spomínať pochybnosti. Ale práve toto, nie poukázanie na to, že poznanie spočíva v prehodnotení dosiahnutého konsenzu, podkopáva dôveru vo vedu.
Dôverovať len tej vede, ktorá nedôveruje sama sebe
Súčasná demokracia sa nezaobíde bez odborných poznatkov. Treba však mať na pamäti, že je neprípustné odvolávať sa na vedecký konsenzus, keď ide v skutočnosti o otázku hodnôt alebo viacerých hľadísk. Mám na mysli napríklad otázku, či zatvoriť školy počas pandémie alebo čo všetko zverejniť o motíve strelca.
Po druhé, treba si uvedomiť, že vedecký konsenzus platí len dovtedy, kým sa nerozpadne, na čo stačí jeden pravdivý hlas. Vyjadruje to anekdota týkajúca sa Alberta Einsteina. Keď jeho kolegovia v roku 1931 vydali knihu Sto autorov proti Einsteinovi, fyzik vraj poznamenal: "Keby som sa mýlil, stačil by len jeden autor."
Veda je dôveryhodná práve preto, že nedôveruje sama sebe, a to len vtedy, ak vytrvalo testuje svoje tvrdenia. Vedci sa preto musia vystavovať námietkam a aktívne vyhľadávať nesúhlasné hlasy. Nie je to príjemné a hrozba, že vedecká komunita začne nesúhlasné názory skôr potláčať, než vyhľadávať, bude existovať vždy. Nemusí ísť len o známe psychologické mechanizmy vedúce k skupinovému mysleniu. Práve neistota v čase krízy nás zvádza k tomu, aby sme sa zomkli a neprimerane bránili svoje územie.
Takáto cesta je slepá, ale až na druhom mieste, pretože je nevedecká. Je na scestí, pretože samotná veda vyrástla na diskusii, sporoch, kritike – a len v týchto podmienkach sa jej darí. Navyše všetko uvedené – diskusia, spor, kritika – je založené na ešte podstatnejšej podmienke: otvorenosti, ktorá ide ruka v ruke s pripúšťaním pochybností. Na túto podmienku by sa nemalo zabúdať, najmä v príliš špecializovanej dobe. Slepé uhly môžu byť v takejto dobe ešte zradnejšie.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.