Prečo v Bruseli potrebujeme mať svojich špiónov

Nadchádzajúce eurovoľby sú nám prezentované ako ďalšie osudové voľby. O tom, prečo v skutočnosti nič nezmenia a čo znamená zvoliť v nich slušnú budúcnosť, píše Ivan Hoffman.

Nespomínam si na žiadne voľby, pred ktorými by sa netvrdilo, že budú tie najdôležitejšie. Že sa v nich rozhodne o budúcnosti na dlho dopredu. Že predstavujú poslednú šancu, ako zabrániť katastrofe. Že je najvyšší čas na zmenu, pretože je o päť minút dvanásť. Nespomínam si však ani na žiadne najdôležitejšie voľby, po ktorých by sa niečo zásadné zmenilo.

Voľby bývajú sprevádzané nerealistickým, naivným očakávaním, a to nielen v krajinách, ktoré majú nepatrný vplyv na globálnu politiku, ktorou sú vlečené. Aby nám to neprišlo ľúto, zanedbateľný efekt na zotrvačnosť politických procesov majú aj voľby amerického prezidenta, vraj najmocnejšieho muža planéty. Voľby sú zo všetkého najviac politický cirkus, predstavenie, pri ktorom sú diváci ako komparzisti vtiahnutí do deja. Hlasovaním potvrdzujú svoju lojalitu k režimu.

Aj nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu sú vnímané ako najdôležitejšie. Prichádzajú v čase, keď je Európa v biednej kondícii a Európsky parlament má na tom leví podiel. V toxickej atmosfére tohto politického orgánu sa rodia nápady ako absurdný boj s uhlíkovou stopou, islamizácia kontinentu formou masovej imigrácie, konfrontácia s Ruskom formou sankcií, ktoré vo svojich dôsledkoch ruinujú európsky priemysel. Európsky parlament je však aj advokátom globalistov, čiže nepriateľom národných štátov, je arbitrom agresívnych menšín a má progresívnu slabosť pre deviácie každého druhu. Okrem toho trpí deficitom demokracie, má nulovú schopnosť sebareflexie a totalitné nutkanie cenzurovať oponentné názory.