Je zaujímavé, že problém dlhodobej spolupráce Slovenska s kaukazskou krajinou, ktorá napadla Náhorný Karabach a dopúšťala sa vojnových zločinov, Lexmann pomenovala iba v súvislosti s Ficom.

Miriam Lexmann trafila klinec po hlavičke, ale ten moralistický úder zasadila poriadne nakrivo.

Dodávky plynu z Azerbajdžanu boli predsa súčasťou európskeho plánu. Po tom, ako sa Západ rozhodol odstrihnúť (respektíve vytvárať ten dojem) od ruských energonosičov, potreboval alternatívu. Tou boli okrem amerického a nórskeho plynu zdroje z autoritatívnych či diktátorských režimov. Napríklad taká ropa so Saudskej Arábie, skrátka, menej smrdela. Pretože vojna v Jemene a niekoľkostotisícové obete nie sú z Európy natoľko viditeľné, ako ruská vojna na Ukrajine. „Morálny“ argument sa tak ľahko skryje, najmä pre ľudí, ktorým postačí propaganda pre slaboduchých.

Medziiným sa mala ruská ropa a plyn nahradiť aj zvýšenými dodávkami z Azerbajdžanu. Áno, aj to je dôsledok hlúpej európskej a nesvojprávnej politiky. (doplnené: Lexmann politiku EÚ voči Azerbajdžanu kritizuje dlhodobo, pozn. red.)

A tak sme po ruskej invázii na Ukrajinu prišli na kolenách pekne poprosiť ostatné autoritárske režimy naokolo, aby nás nenechali v štichu. Joe Biden sa angažoval na najvyššej úrovni a požiadal Saudskú Arábiu o navýšenie ťažby a dodávok „spojencom“. Výpovedné je, že kľúčový spojenec USA na Blízkom východe sa Bidenovi obrátil chrbtom.

Ten obrat bol presne o 180 stupňov. Saudi sa radšej dohodli s Ruskom na vzájomnom znížení ťažby, ktorá zvýšila cenu ropy (obojstranný záujem).

Netreba zabúdať ani na to, že USA dokonca vzali na milosť Venezuelu, ktorá sa tiež mala stať jedným z náhradníkov ruskej ropy. V tom čase boli totiž v platnosti sankcie zo strany Spojených štátov pre potláčanie opozície tamojšieho autoritárskeho režimu. V situácii, keď sme potrebovali nahradiť ruské zdroje, to však šlo bokom.

Korčok a Azerbajdžan

Rovnako pozoruhodné sú však aj postoje k Azerbajdžanu prezidentského kandidáta KDH, SaS a PS Ivana Korčoka. Respektíve jeho „dohody s diktatúrami“, ako to nazýva jeho podporovateľka Lexmann.

Pripomeňme, že Azerbajdžan v roku 2020, poldruha roka pred ruskou inváziou na Ukrajinu, napadol arménsku enklávu Náhorný Karabach. Arménsko prišlo nielen o tisíce vojakov. Azerbajdžan sa dopustil vojnových zločinov, zdokumentované boli masakre, ktoré pripomínali zdivočelosť ruských vojakov v ukrajinskej Buči.

Ako sa s tým vyrovnal vtedajší slovenský minister diplomacie Ivan Korčok?

Bezprostredne po vypuknutí konfliktu v októbri 2020 vyhlásil, že pre Náhorný Karabach neexistuje iná alternatíva a iné riešenie konfliktu, ako prímerie. „Vyzývam všetky zúčastnené strany, aby ako prvú podmienku rešpektovali prímerie, po ktorom musí nasledovať cesta k rokovaciemu stolu,“ povedal. Áno, Korčok chcel agresiu riešiť rokovaniami a dohodami.

Spolupredsedov takzvanej Minskej skupiny vyzval, aby zatlačili na „obe strany v konflikte“ a dostali ich k rokovaciemu stolu, pričom „toto všetko sa musí vykonať pri rešpektovaní práv všetkých národností, ktoré žijú v tomto etnicky zložitom regióne“. 

Rok po azerbajdžanskej invázii Korčok zavítal do Baku. Stretol sa so svojím náprotivkom Džejhunom Bajramovom a ministrom hospodárstva Mikayilom Jabbarovom. Hlavnou témou rokovaní boli najmä ekonomické vzťahy.

Isteže, ministri sa tiež dotkli otázky bezpečnostnej situácie na južnom Kaukaze, spolupráce medzi Európskou úniou a Azerbajdžanom. „Moja vôbec prvá návšteva Azerbajdžanu bola užitočná. Táto krajina sa nachádza doslova na križovatke dvoch kontinentov. Napriek relatívnej geografickej vzdialenosti medzi našimi krajinami máme spoločný záujem o ďalší rozvoj dvojstrannej spolupráce, obzvlášť v obchodno-ekonomickej oblasti,“ konštatoval Korčok.

Útok na Karabach Korčok označoval slovom „konflikt“, agresora nikdy nemenoval. Opätovne podporil hľadanie „mierového riešenia“. „Jeho obete – nevinní civilisti a príslušníci etnických a náboženských skupín budú znova trpieť v konflikte, ktorý nemá vojenské riešenie,“ zaregistroval Korčok a pokračoval: „Jedinou cestou je striktné dodržiavanie prímeria, politický dialóg a pripravenosť na ústupky a kompromisy.“

Minister do Azerbajdžanu zavítal o sedem mesiacov opäť. V Baku rokoval s azerbajdžanským prezidentom, predsedom vlády aj s ministrom diplomacie. Kľúčovým rokovaním bol medzištátny biznis a dôležitosť energetických dodávok do Európy.

Korčok ocenil, že sa vo vzťahoch medzi Bratislavou a Baku dostáva do popredia obchodno-ekonomická spolupráca. „Oceňujem, že intenzita dialógu medzi Slovenskom a Azerbajdžanom na vysokej politickej úrovni prináša konkrétne výsledky aj v oblasti ekonomickej spolupráce," uviedol po podpísaní dohôd o spoločnom podnikateľskom fóre a medzivládnej dohody o hospodárskej spolupráci. Korčok sa potešil novým možnostiam pre slovenských podnikateľov.

Korčok ubezpečil azerbajdžanských partnerov o pretrvávajúcej politickej podpore Slovenska v záujme spolupráce s krajinami východného partnerstva.

„Súčasťou rokovaní o zahraničnopolitických témach boli aj vzťahy Azerbajdžanu s EÚ, pre ktorú je táto kaukazská krajina vďaka bohatým ložiskám zemného plynu a ropy dôležitým partnerom v oblasti energetickej bezpečnosti," uviedol Korčokov rezort diplomacie.

Aby sme si však nemysleli, že minister zabudol na to, že Azerbajdžan spáchal invazívny útok na svojho menšieho suseda, na záver sa do správy ministerstva zahraničných vecí dostala aj takáto drobná zmienka:

"Nedávna vojna v Karabachu, pri ktorej zahynuli tisíce mladých ľudí a výrazne utrpelo civilné obyvateľstvo, je výsledkom dekád trvajúcich sporov medzi dvoma národmi.“ Riešením je, pravdaže, rešpektovanie medzinárodného práva, vrátane princípu teritoriálnej integrity, politický dialóg a pripravenosť ku kompromisom na oboch stranách. Tak „pravil" kedysi majster Korčok.

„Prehlbovanie bilaterálnych vzťahov“ sa realizovalo aj v lete 2021, keď sa Korčokov štátny tajomník Martin Klus stretol v Baku s námestníkom ministra zahraničných vecí Azerbajdžanu. „Rokovaniami som priamo potvrdil záujem Slovenska o pokračovanie politického dialógu aj posilnenie dvojstrannej spolupráce, s dôrazom na obchodno-ekonomickú oblasť. Vysoká dynamika regiónu, v ktorom leží Azerbajdžan, je motiváciou aj pre malých a stredných podnikateľov zo Slovenska, ktorí majú čoraz väčší záujem o zintenzívnenie kontaktov s azerbajdžanskými partnermi. Verím, že sa naša aktivita pretaví do nových konkrétnych výsledkov,“ povedal Klus.

Na konci správy, samozrejme, nechýbala jednovetná okrajová výzva „na ďalšie diplomatické kroky vedúce k postupnému budovaniu dôvery medzi Azerbajdžanom a Arménskom s cieľom nájdenia trvalých riešení v regióne.“

Veru, kto by si ešte pamätal, že Ivan Korčok bol kedysi, v dávnoveku – roku Pána 2021 – diplomatom. Podľa súčasných definícii z dielne Korčok&Lexmann dokonca veľmi cynickým diplomatom.

Že by ten epochálny obrat v ňom, keď sa z neho stal moralistický vojnový antidiplomat (skrátene kádromat), nastal až od februára 2022? Ani to celkom nesedí.

Možno sa to začalo už Sputnikom. Jeho výrok o tom, že vakcína je geopolitická zbraň a nástroj hybridnej vojny, pravdepodobne mentálne inšpirovaný časopisom Zem a Vek či niečím podobným, pochádza ešte z vrcholu pandémie, keď na Slovensku kolabovali nemocnice a tisíce ľudí umierali na Covid-19...