Kritika Fica a Azerbajdžanu smrdí pokrytectvom, Lexmann by sa mala obuť aj do Korčoka

Miriam Lexmann z KDH sa pohoršuje nad premiérovými dohodami s Azerbajdžanom. Ropa a plyn z tejto kaukazskej krajiny boli pritom od začiatku súčasťou plánu, ako nahradiť ruské energonosiče.

Europoslankyňa Miriam Lexmann kritizovala návštevu premiéra Roberta Fica v Azerbajdžane. Premiér sa do Baku vybral „prehlbovať bilaterálne a ekonomické vzťahy“ a podpísať dohodu o strategickom partnerstve.

Podľa Lexmann tým vraj podkopáva bezpečnostné záujmy Slovenska, „poškodzuje vzťahy s najbližšími demokratickými partnermi“ a hľadá dohody s diktatúrami.

„Je absurdné, že v čase, keď režim prezidenta Alijeva bráni regionálnemu mieru, pácha etnické čistky kresťanských Arménov a utláča vlastný ľud, chce slovenská vláda podpísať deklaráciu o strategickom partnerstve s Azerbajdžanom,“ tvrdí Lexmann, ktorá nesúhlasí s tým, aby vláda predávala do tejto krajiny zbrane a kupovala od nej plyn. Vraj má „závažné obavy“, že tento plyn pochádza z Ruska.

„Namiesto toho, aby vláda našla spoľahlivých demokratických dodávateľov, opakuje tie isté chyby, ako v minulosti a hazarduje tak s našou energetickou bezpečnosťou,“ vraví europoslankyňa. 

Je zaujímavé, že problém dlhodobej spolupráce Slovenska s kaukazskou krajinou, ktorá napadla Náhorný Karabach a dopúšťala sa vojnových zločinov, Lexmann pomenovala iba v súvislosti s Ficom.

Miriam Lexmann trafila klinec po hlavičke, ale ten moralistický úder zasadila poriadne nakrivo.

Dodávky plynu z Azerbajdžanu boli predsa súčasťou európskeho plánu. Po tom, ako sa Západ rozhodol odstrihnúť (respektíve vytvárať ten dojem) od ruských energonosičov, potreboval alternatívu. Tou boli okrem amerického a nórskeho plynu zdroje z autoritatívnych či diktátorských režimov. Napríklad taká ropa so Saudskej Arábie, skrátka, menej smrdela. Pretože vojna v Jemene a niekoľkostotisícové obete nie sú z Európy natoľko viditeľné, ako ruská vojna na Ukrajine. „Morálny“ argument sa tak ľahko skryje, najmä pre ľudí, ktorým postačí propaganda pre slaboduchých.

Medziiným sa mala ruská ropa a plyn nahradiť aj zvýšenými dodávkami z Azerbajdžanu. Áno, aj to je dôsledok hlúpej európskej a nesvojprávnej politiky. (doplnené: Lexmann politiku EÚ voči Azerbajdžanu kritizuje dlhodobo, pozn. red.)

A tak sme po ruskej invázii na Ukrajinu prišli na kolenách pekne poprosiť ostatné autoritárske režimy naokolo, aby nás nenechali v štichu. Joe Biden sa angažoval na najvyššej úrovni a požiadal Saudskú Arábiu o navýšenie ťažby a dodávok „spojencom“. Výpovedné je, že kľúčový spojenec USA na Blízkom východe sa Bidenovi obrátil chrbtom.

Ten obrat bol presne o 180 stupňov. Saudi sa radšej dohodli s Ruskom na vzájomnom znížení ťažby, ktorá zvýšila cenu ropy (obojstranný záujem).

Netreba zabúdať ani na to, že USA dokonca vzali na milosť Venezuelu, ktorá sa tiež mala stať jedným z náhradníkov ruskej ropy. V tom čase boli totiž v platnosti sankcie zo strany Spojených štátov pre potláčanie opozície tamojšieho autoritárskeho režimu. V situácii, keď sme potrebovali nahradiť ruské zdroje, to však šlo bokom.

Korčok a Azerbajdžan

Rovnako pozoruhodné sú však aj postoje k Azerbajdžanu prezidentského kandidáta KDH, SaS a PS Ivana Korčoka. Respektíve jeho „dohody s diktatúrami“, ako to nazýva jeho podporovateľka Lexmann.