Následne dodáva, že skutočnou transcendentnou skúsenosťou je, že:  „Ježiš je tu ‚pre druhých‘. Z faktu, že je tu Ježiš ‚pre druhých‘ až do takej miery, že sa pre ‚druhých‘ nechá zabiť, z toho vyplýva jeho všemohúcnosť, vševedúcnosť, a všadeprítomnosť. ‚Byť pre druhých‘ je však slobodné rozhodnutie.“

Iný pohľad na Boha ponúka v knihe Noc Elie Wiesel, spisovateľ, publicista a intelektuál, ktorý pochádzal z ortodoxného židovského prostredia: „Dnes som sa už nemodlil. Už som nebol schopný vzdychať k Bohu. Naopak, cítil som v sebe obrovskú silu. Ja som bol žalobca a Boh bol obžalovaný. Moje oči sa otvorili a ja som videl, že som na svete sám, zúfalo sám, bez Boha, bez ľudí, bez lásky a bez súcitu... Nikdy nezabudnem na tie okamihy, ktoré zabili môjho Boha a moju dušu a moje sny, ktoré sa premenili na púšť.“

Všetky tieto myšlienky a otázky vo mne už dlho rezonujú a generujú ďalšie otázniky, no uspokojivých odpovedí je zatiaľ zúfalo málo, hoci sa pýtam ľudí naprieč spektrom, naprieč vekmi a kultúrami.

Prežiť ako Judáš, alebo darovať život

Bonhoefferovo chápanie Boha, ktorý je tu "pre druhých" je sympatické a prišlo mi na myseľ, keď som videl film Deviaty deň, ktorý uviedla v sobotu Dvojka. Je to príbeh o luxemburskom kňazovi, ktorý je väzňom v Dachau, no dostane šancu na svoju záchranu. Záchrana však spočíva v tom, že musí zradiť svoju cirkev, musí zradiť svoju vlasť, musí zradiť pápeža a pokloniť sa k nacizmu a Hitlerovi ako najväčšiemu vizionárovi a vládcovi, tak ako to urobili mnohí iní.

Abbe Henri Kremer je vystavený ťažkým dilemám – prežiť ako Judáš, alebo darovať svoj život v záujme zachovania cirkvi. Kremer obstojí, no aj jeho biskup ho ubezpečí, že ak by zlyhal, nikto ho neodsúdi... Toto je moment, keď človek dotlačený okolnosťami k múru môže a musí použiť slobodnú vôľu. 

Tento film ma prinútil opäť siahnuť po knihe Storočie mučeníkov od uznávaného talianskeho historika Andrea Riccardiho. 

Spomína tu aj fakty o nacistickom režime, ktoré zostávajú popri iných zločinoch prehliadané. Píše aj o koncentračnom tábore Dachau, kde boli sprvu internovaní politickí protivníci Hitlera. 

Dachau zriadili už v roku 1933 a, paradoxne, bol jedným z najneskôr oslobodených táborov. Dachau bol akýmsi vzorom, ako má ‚fungovať’ koncentračný tábor. Podľa neho sa totiž neskôr projektovali ďalšie. 

Svedectvá sú inšpiratívne

Riccardi v kapitole mučeníctvo v koncentračných táboroch uvádza: „Pôvodne bol tento tábor určený pre politických väzňov, potom doň v roku 1937 dorazilo 144 svedkov Jehovových. Od roku 1938 boli v Dachau internovaní tí, ktorí odmietali nútené práce. Boli považovaní za zvlášť nebezpečných asociálov. Po Krištáľovej noci začali do Dachau prichádzať Židia. Prvý transport mal desaťtisíc osôb. Od začiatku boli v Dachau väznení aj katolíci, ktorí sa stavali proti Hitlerovmu režimu.

Na začiatku roku 1941 Himmler ustanovil, že v Dachau budú internované dve významné kategórie väzňov: politici a významní štátni úradníci a klérus. Duchovní neboli väznení iba v Dachau, ale bolo ich tam najviac. Podľa spoľahlivých odhadov 2 720. Z nich bolo 2 579 katolíkov. Z toho 1 780 Poliakov, z ktorých necelá polovica v tomto tábore zomrela. Evanjelikov bolo 109. Pravoslávnych 22. Medzi nimi aj srbský patriarcha Gavrilo Dožić. A boli tam aj starokatolíci a dokonca aj dvaja moslimovia. Okrem Poliakov tam boli väznení aj Francúzi, Slováci, Česi, Holanďania, Taliani, Belgičania a Luxemburčania. Niektorí boli zastrelení, iní obesení, ďalší zomreli na následky bitia, zimy alebo hladu.“

V Dachau zomrel aj blahoslavený Poliak Maksymilian Binkiewicz. Vo svedectve o jeho živote v roku 1942 čítame: „Bol to skutočne boží človek. Obdivoval som jeho modlitbu. Každú voľnú chvíľu využíval na modlitbu. Keď bol na lôžku, často ho kruto bili a ponižovali, ale on sa modlil. Pred zaspaním som počúval ako šepká svoje modlitby.“

Blahoslavený Francúz Marcel Callo ako 22-ročný odišiel v roku 1943 do Nemecka, aby tam evanjelizoval. Pridelili ho do pracovného tábora Zella-Mehlis, kde organizoval náboženský život robotníkov, podarilo sa mu zohnať aj nemeckého kňaza, ktorý im slúžil omše.

Rodičom venoval tieto riadky: „Nemyslite si, že upadám na duchu. Táto skúška zo mňa urobila muža po všetkých stránkach. Vďaka niekoľkým mesiacom utrpenia som pochopil, aký je skutočný zmysel života, vďaka týmto mesiacom sa vo mne navždy pevne zakorenilo moje náboženské a vlastenecké presvedčenie. Mnohokrát som sa vo chvíľach úzkosti mohol presvedčiť o tom, aké dobré je mať vieru. Dôvera v Boha ma nikdy neopustila.“  V apríli 1944 bol za svoju činnosť zatknutý a internovaný do Mauthausenu, kde zomrel v roku 1945. 

V Dachau bol väznený aj neskorší pražský arcibiskup mons. Josef Beran. Jeho spoluväzni na neho s láskou spomínali ako na toho, ktorý sa delil so svojím prídelom jedla. Dával svoj chlieb tým, ktorí na tom boli najhoršie.

Blahoslaveného Poliaka Kazimíra Grelewského v Dachau obesili. Podľa svedkov volal na svojich katov, aby „milovali Pána“ a keď ho jeden z dozorcov zrazil k zemi, otec Kazimír sa pozviechal zo zeme, prežehnal sa obrátil sa na svojho trýzniteľa: „Nech ti Boh odpustí.“

Parížsky arcibiskup kardinál Emanuel Suhard v príhovore kňazom a rehoľníkom, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, v roku 1945 povedal: „Tí, ktorí v Dachau našli smrť, sú skutoční mučeníci, a tí, ktorí prežili, sú vyznávači.“

Priatelia, nemám odpovede ani teraz. Čo s tým zlom? A čo s Bohom? So všemocným? Či bezmocným? A čo s človekom? S človekom dobrým či zlým? 

Tertulianus píše, že „Krv mučeníkov je semenom kresťanstva“. Dobre, ale čo tí ostatní? Tí, ktorí Boha odmietli, alebo ho nedokážu prijať? Načo je ich utrpenie? Čoho semenom je ich mučeníctvo? Čo dosadia do tej neznámej?