Po brexite sa veľa hovorilo o riešení „hraničnej otázky“. Vnútorná írska hranica sa totiž mala stať vonkajšou hranicou EÚ. Tvrdé rozdelenie ostrova bol krok, ktorý Londýn ani Brusel nechceli urobiť. Vonkajšia hranica EÚ teraz v skutočnosti vedie cez Írske more a hoci je Severné Írsko súčasťou Spojeného kráľovstva, je väčšmi späté s Úniou. Tento kompromis nebol práve príjemný, ale zdalo sa, že bude trvalý.
Migračná realita však robí so zdanlivo trvalými dohodami svoje. Keď britská vláda začala vyberať prvých migrantov, ktorí mali byť odvezení do Rwandy v Afrike, ostatní reagovali tým, že „ zdvihli kotvy“ a zamierili do Írska. V Dubline začali vznikať pouličné stanové tábory plné Nigérijčanov, Egypťanov a ďalších prevažne afrických národností. Vláda najhoršie z táborov zrušila, aby vzápätí znova vznikli.
Írsko teraz zažíva rovnaký proces, aký pred desiatimi rokmi „absolvovalo“ Švédsko – pád z výšin zdanlivej morálnej nadradenosti. Podobne ako Švédi, aj Íri – samozrejme, najmä intelektuáli – sa tak trochu vyžívajú v predstave, že sú lepší ako okolité mocnosti a že súčasťou tejto morálnej nadradenosti je priateľská prisťahovalecká politika. (Sú tu aj iné veci, napríklad takmer chorobná naivita voči palestínskej kauze, v ktorej Íri vidia paralelu s vlastným stáročným podrobením Angličanmi).
Realita divokej migrácie je však taká, že udržiavať podobné ilúzie dlhodobo nie je možné – najmä vzhľadom na to, akou malou krajinou Írsko v skutočnosti je. (Nielen rozlohou, ale najmä počtom obyvateľov.) Aj relatívne skromné migračné toky sa v Dubline prejavujú oveľa rýchlejšie a bolestnejšie ako v Londýne. Bývanie tu už bolo drahé a ako všade, aj tu sa vyskytli násilné incidenty.
