Medzinárodný komentariát bol vždy dôležitou súčasťou obsahu ruských (predtým sovietskych) médií, aj keď je obsahom a výkladom často podriadený predovšetkým propagandistickým účelom. V sovietskych časoch mali prioritu správy o triednom boji robotníkov vo svete proti ich utláčateľom. Teraz je tým hlavným postoj vybraných štátov a ich politikov k situácii okolo Ukrajiny.
Čitateľa asi neprekvapí, že informácie o Slovensku nie sú na stránkach a v éteri ruských médií príliš bežné. Sú však chvíle, keď záujem o našu krajinu výrazne stúpa, hoci pozornosť nie je vždy priateľská.
Má to svoj dôvod.
Terra non grata
Zásadným momentom bolo rozhodnutie slovenskej vlády podporiť Ukrajinu v roku 2014, keď boli spustené dodávky ruského plynu takzvaným reverzom. Na slávnostnom otvorení reverzného ventilu sa zúčastnil vtedajší predseda vlády SR Robert Fico. Ako verejne odznelo, reverzný chod dokázal okamžite znížiť závislosť Ukrajiny od Ruska, pričom v budúcnosti mal jej nezávislosť zabezpečiť na 100 percent.
Táto udalosť vážne zhoršila postoj Kremľa k Slovensku. Rusi vtedy ešte dúfali, že ovplyvnia ukrajinskú politiku v Donbase pomocou výlučne ekonomických nástrojov, najmä znížením dodávok plynu. Reverzná schéma tento plán zmarila, čo bolo pre ruskú vládu veľmi bolestivé zistenie.
Od tej chvíle sa výrazne zmenil charakter zmienok o Slovensku v ruských oficiálnych médiách. Analogicky s diplomatickou formuláciou persona non grata, by sme mohli povedať, že náš štát sa pre Rusko stal terra non grata, nevítanou krajinou.
Tento trend pokračoval aj po zmene vlády a v ťažších skúškach. Premiér Matovič a jeho minister zdravotníctva Krajčí sa síce pokúsili otvoriť slovenský trh ruskej vakcíne Sputnik, ale projekt sa celkovo nepodaril a vakcíny boli presunuté inde (Slovensko však za ne nemuselo platiť, ako v prípade západných vakcín).
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa vláda pod vedením Igora Matoviča (a potom jeho nástupcu) rozhodla výrazne podporiť Ukrajincov a tvrdo odsúdila akcie Ruska. Zvláštnu rolu zohrala prezidentka Čaputová, ktorá na ostatnom samite NATO presadzovala pozvánku pre Ukrajinu aj po tom, ako s tým prestali Američania či Poliaci. Bývalý parlament ešte stihol schváliť aj označenie Ruska za teroristický štát, čo je opäť krok, ku ktorému neprikročila ani Amerika. Z druhej strany, ešte v júli 2022, ruská vláda pridala Slovensko do zoznamu „nepriateľských“ krajín. Česká republika tam už bola od mája 2021.
Spoza informačnej opony
Záujem ruských médií o Slovensko zostal v ďalšom období približne na rovnakej, možno povedať minimálnej úrovni: ojedinelé zmienky v nevľúdnom kontexte. Výnimkou boli len prípady, keď sa niektorý z našich opozičných politikov vyjadrovali v prospech Ruska alebo proti vojenskej pomoci Ukrajine.
Pre dnešné Rusko je to typický štýl medializácie všetkých tém, ktoré súvisia s EÚ. Novinári ochotne informujú publikum o vnútorných rozporoch a problémoch v Únii a stále tvrdia, že EÚ je na pokraji kolapsu. Médiá okamžite šíria akékoľvek protiukrajinské a proruské vyhlásenia akýchkoľvek západných verejných činiteľov, vrátane tých marginálnych. Iné informácie môžu Rusi získať len z opozičných internetových zdrojov, ktoré nie sú dostupné pre každého.
Dovolím si však poznamenať, že situácia vo väčšine európskych krajín je takmer zrkadlová: tam tiež mainstreamové médiá poskytujú čitateľom najmä negatívne správy z Ruska a názory odporcov Kremľa. Jediný rozdiel je v tom, že priemerný Európan má k dispozícii širší výber informačných zdrojov ako priemerný Rus (čo ešte neznamená, že ich používa). Medzi Ruskom a Západom tak vznikla obojsmerná informačná opona, hoci nie je železná, no zdá sa, že nemenej pevná. Cez ňu je ťažké preniknúť k faktom a objektívnym hodnoteniam.
Maďarské tance
Existuje však aj výnimka, na ktorú odkazuje už nadpis tohto článku. Tou je Maďarsko, ktorého vedenie od samého začiatku rusko-ukrajinského konfliktu zaujalo pragmatickú pozíciu a radikálne si nepokazilo vzťahy s Ruskom. Na rozdiel od iných krajín EÚ je preň opona priepustná, aj keď nie úplne: informácie, ktoré sa dostanú k ruským občanom, sú stále filtrované.
Nie je prekvapujúce, že Viktor Orbán a Maďarsko sú obľúbenými hrdinami medzinárodných stránok ruských médií. Slúžia ako príklad neideologizovanej politiky a protiargument tézy o medzinárodnej izolácii Ruska, a tiež ako živá ilustrácia nezhôd v EÚ.
V ruských médiách sa z času na čas objavujú varovania expertov, že Maďari len manévrujú, aby vyťažili maximum z ekonomických vzťahov s oboma stranami konfliktu – obrazne povedané, predvádzajú akési Brahmsove maďarské tance.
Napriek tomu ruské médiá často ignorujú fakty, naznačujúce dualitu ich správania – prevažujú propagandistické výhody z ich „rebélie“ vnútri EÚ.
Možno to niektorých čitateľov poteší (a iných prekvapí), ale napokon prišlo aj na Maďarov. Hoci len v marci 2023, aj Maďarsko bolo zaradené do „klubu nepriateľov“, čo značne prekvapilo medzinárodných pozorovateľov na pozadí pomerne vrúcnych vzťahov tejto krajiny s Ruskom.
Ktovie, asi v Kremli povedali, že by bolo neslušné ďalej robiť výnimku pre štát, ktorý je predsa členom EÚ a NATO a podporil všetky sankcie proti Rusku.
Zaujímavé však je, že napriek tomuto formálnemu aktu, sa prístup ruských médií k Maďarsku a osobne k Orbánovi, takmer nezmenil a je stále pozitívny. Súhlasím s názorom Jaroslava Danišku, ktorý nedávno poznamenal, že náš južný sused si s najvplyvnejšími politikmi sveta rozumie lepšie, ako ktokoľvek na Slovensku.
Prudké crescendo
Slovensko donedávna nemohlo konkurovať Maďarsku, pokiaľ išlo o pozornosť ruských médií. Uvediem celkom jednoduchú štatistiku. Oficiálny tlačový orgán ruskej vlády Rossijskaja gazeta spomenul Slovensko v titulkoch svojich článkov v prvej polovici roku 2023 iba 9-krát (v priemere o niečo viac ako raz za mesiac), a prvýkrát sa to stalo až v marci. Terra non grata ani nemohla dúfať v niečo viac.
Potom však prišlo prudké crescendo. V júli zmienky vôbec neboli, v auguste sa Slovensko spomínalo dvakrát, no keď prišli voľby – v septembri už 15-krát a v októbri až 23-krát. Celkovo v druhom polroku možno napočítať 59 zmienok, v priemere takmer 10 za mesiac, čo je približne 9-krát častejšie ako v prvom polroku. V niektorých mesiacoch bola frekvencia takýchto zmienok dokonca vyššia ako pri Maďarsku.
Samozrejme, dôvodom tohto zázraku bola predvolebná kampaň Smeru a Hlasu, a potom výsledky volieb a nástup koaličnej vlády. Hlavným newsmakerom bol najčastejšie Robert Fico, ktorý sa pre ruské publikum stal podobne ikonickou postavou ako Orbán. A hlavné je, že hovoríme o benevolentných publikáciách a pozitívnych hodnoteniach, ktoré mali za cieľ ukázať ruským čitateľom, že Slovensko mení politiku na prijateľnejšiu, pre Rusko, samozrejme.
Tento trend pokračoval aj v roku 2024 na pozadí prezidentských volieb. Počas prvých štyroch mesiacov sme zaznamenali 49 zmienok o našej krajine v titulkoch Rossijskej gazety, takže mesačný priemer sa ešte zvýšil. Peter Pellegrini sa stal ďalším významným slovenským politikom, ktorého tieto moskovské noviny ochotne citujú.
Propagandistická pasca
Povedal som tu len o jedných vládnych novinách (hoci hlavných!), no tento trend je typický pre všetky médiá lojálne Kremľu. Úplne iný obraz možno vidieť v opozičných zdrojoch. Hoci je ich málo a v Rusku je k nim obmedzený prístup, stále majú vplyv na určitú časť spoločnosti.
Opoziční novinári, ktorí s potešením písali o zapojení Slovenska do dodávok zbraní Ukrajine, sú teraz znepokojení politikou bratislavskej vlády. Najčastejšie sa však, ako aj v prípade Orbána, zameriavajú na dvojaký meter tejto politiky a snažia sa dokázať, že Kremeľ z nej nezíska žiadne výhody.
Tieto výroky nemá zmysel citovať, keďže čitateľ ich dobre pozná, sú totiž najčastejšie preberané zo slovenských mainstreamových médií. Ruskí opozičníci opakujú úsudky a hodnotenia našich progresívcov a liberálov, ktorí si nedržia pred ústami servítku, keď hovoria o svojich politických oponentoch. Ruská opozičná tlač sleduje vlastné domáce ciele. Týmto spôsobom chcú odporcovia režimu znehodnotiť propagandistický efekt, ktorý sa snažia vytvárať ruské média, keď ukazujú, že Rusko má v EÚ ak nie podporovateľov, tak aspoň príčetných partnerov na dialóg.
A tu stojíme pred nepríjemným faktom: Kremeľ celkom zjavne využíva výroky a činy slovenských (a maďarských) politikov v prospech svojej propagandy. Niektorí z nás to považujú za pascu, do ktorej sa naši politici chytili, iní ich priamo obviňujú, že konajú v prospech Ruska. Otázka znie, či je to dostatočný dôvod, aby títo politici opustili ciele, ktoré im schválili voliči. Otázne tiež je, či sú slovenskí a maďarskí voliči pripravení na väčšie vyostrenie vzťahov s Ruskom, k čomu môže prísť práve po vojne.
Odpoveď na tieto otázky už presahuje rámec môjho článku, preto ju iba naznačím. Vrcholní politici by mali presadzovať záujmy svojho štátu bez ohľadu na to, ako to hodnotia v iných svetových metropolách. A tiež si byť vedomí, že z jednej aj druhej strany čelia veľmoci. A veľmoci si pravidlá zväčša určujú samy.