Závoj negácie zahalil celý jeho svet, nič neexistuje, tvrdí, dokonca ani Mussolini a jeho zadok napchaný v čiernych pančuchách či hulákajúce davy v čiernych košeliach. Dokonca ani jeho žena a deti. Stojí sám proti dravému prúdu obrazov, hlasov a tvárí, ktoré všetky musí negovať – svet ako vedomie a nič. Len stonanie umierajúcich spolubojovníkov z prvej svetovej vojny a ich zakrvavené telá nedokáže úplne negovať – stále sa mu vracajú.
Ladislav Klíma, filozof, excentrik, alkoholik, spisovateľ, zomrel v Prahe v roku 1928. Svoje myšlienky sprostredkoval svetu prostredníctvom krikľavých latinizmov ako descensus, divinizmus, egosolizmus, ludibrionizmus, egodeizmus. V šesťdesiatych rokoch sa k jeho kultu začali hlásiť mnohí antikonformní československí intelektuáli, viem si to vysvetliť len sociologicky. Naplnil ideál alternatívneho českého intelektuála: „presunúť sa na smetisko epochy“ a odtiaľ hľadieť na slobodné nebo.
Disident, biológ a filozof Zdeněk Neubauer tvrdil, že Ladislav Klíma bol „jedným z najväčších zjavov v dejinách myslenia… jeho dielo je veľkou filozofiou… bol apoštolom – svedkom a hlásateľom – vzkrieseného Boha z vlastných síl“. A Bohumil Hrabal si za motto svojej knihy Tanečné hodiny pre starších a pokročilých (1965) zvolil Klímove slová: „Nielenže mysliteľne vyššie povstáva z nižšieho, ale v zmysle polarity a najmä ľudovosti sveta – povstáva zo svojho opaku: deň z noci, slabosť zo sily, škaredosť z krásy, šťastie z nešťastia. Víťazstvo spočíva len z bitiek.“
Ladislav Klíma vo svojej knihe esejí Traktáty a diktáty (1922) napísal: „Pravda je falošný pojem, niet logickejšie dokázanej vety. Pravda a bytie sú pojmy nerozlučne spojené: takže s pádom pojmu pravda padol aj pojem bytie… nie je pravda, že niečo existuje… Logicky povedané, veta: nič neexistuje… je základnou vetou filozofie, ak vo filozofii rozhoduje logika. Námietka jednoduchého ducha – ale veď ja predsa viem, že som – je praktická, teda antifilozofická… je noeticky bezvýznamná, patrí do filozofie tak, ako námietka proti Koperníkovi patrí do astronómie: veď naši protinožci otočení hore nohami by vypadli do svetového priestoru.“
Kde si ľudia vyberajú pohlavie a panny rodia synov?
Zelení všetkých odtieňov považujú prírodu za verejné bohatstvo, ktorému sa musí podriadiť sloboda individuálnej voľby, aby nebolo ohrozené prežitie ľudstva na planéte. Kategorický imperatív – podriadiť právo na slobodu voľby zákonom prírody – sa vzťahuje napríklad na genetickú manipuláciu rastlín a živých bytostí, ale nevzťahuje sa na pohlavie: naša binárna sexuálna identita je podriadená právu jednotlivca na slobodu voľby.
„Dnes vám už na základnej škole povedia, že pohlavie si vyberáte sami.“ Takto zhrnul nemecký filozof Norbert Bolz svoju skúsenosť s „tendenciami svojej doby“. „Narodí sa dieťa, lekár oznámi, že je to chlapec alebo dievča, stane sa to v sekunde, ale určuje to celý náš život… pre tých…, ktorí sú transrodoví, nechcú sa prispôsobiť binárnej identite ženy alebo muža… to má často ponižujúci, násilný a niekedy fatálny vplyv na uplatňovanie ich základných práv… v mnohých krajinách sveta ich existencia nie je chránená zákonom,“ čítam v Guardian.
A britská filozofka Kathleen Stocková v rozhovore s Terezou Matějčkovou pre Echo 37/2023 povedala, že „jedna vec je narodiť sa so ženským telom a druhá narodiť sa s mužským telom a postupne vďaka modernej medicíne formovať ženský vzhľad. A spoločnosť k tomu pristupuje tak, že prostredníctvom zákonov umožňuje vytvoriť právnu fikciu, situáciu, keď s týmito ľuďmi budeme zaobchádzať ako so ženami."
Nathan Wachtel v knihe Očami porazených opisuje rôzne podoby procesu „akulturácie“ pri presadzovaní španielskej hegemónie v Peru.
Predstavme si napríklad rámcovanie jezuitskej snahy vykoreniť vieru Inkov v nadprirodzenú moc niektorých stromov, o ktorých veria, že počujú ich prosby a môžu ich dokonca splniť. „Takáto viera je divošská povera, ktorá je v rozpore s rozumom, ktorý nám dal Boh,“ hovorí jezuita. „Prečo,“ pýta sa Ink, „nie je vaša viera, že panna porodila chlapca, v rozpore s rozumom?“ „Porodila ho inou, vyššou formou prejavu,“ odpovedal by jezuita, keby poznal môj rozum.
Prečo negácia existencie sveta privádza jedného človeka k šialenstvu, zatiaľ čo druhý sa ako „jeden z najväčších fenoménov v dejinách myslenia“ stáva kultovou postavou kultúry? Prečo je viera Inkov v božstvo stromu znakom zaostalosti, zatiaľ čo viera v to, že panna porodila syna, je znakom „vyššej kultúry“? Prečo je emancipácia od tela, ktorého „materiálnosť“ nezodpovedá prežívanému rodu, nadradená prírode?
Odpoveď na tieto otázky je jednoduchá: každá reč patrí do formy prejavu, ktorá má svoje hranice, svojich pánov a rabov a svojich slobodných prevádzkovateľov. Naša reč sa stáva symptómom chorej mysle a dôvodom na zatvorenie do blázinca, väzenia alebo na ostrakizáciu až vtedy, keď začne cirkulovať mimo hraníc formy prejavu, ktorý takúto reč v spoločnosti legálne a legitímne ohraničil.
Tam, kde je dovolené oplakávať zabité deti
Vo forme prejavu, ktorá rámcuje diskusiu o izraelsko-palestínskej vojne na Západe, napríklad každý, kto proti nej protestuje, inšpirovaný napríklad vyhlásením OSN, riskuje, že bude označený za „antisemitu“ a „ostrakizovaný“ (ako sa to stalo Yanisovi Varoufakisovi a Slavojovi Žižekovi v Nemecku): „Od 7. októbra, keď teroristi zabili 33 detí v Izraeli, bolo v Gaze zabitých viac ako 13 800 detí.“ UNICEF uvádza počet zabitých detí v Gaze na 13-tisíc. V akom režime prejavu ich smieme oplakávať? A v akom – podľa toho istého zdroja – môžeme oplakávať 28 500 detí zabitých v Afganistane?
Existenciu sveta môžeme beztrestne negovať len v rámci „filozofickej“ formy prejavu, ktorá má svoje legitímne miesto napríklad na univerzitách: vyznačuje sa právom nebrať ohľad na životnú prax – praktické námietky sú antifilozofické, ako povedal Ladislav Klíma. Logickú nemožnosť bytia sveta tu nemožno vyvrátiť len tým, že ten, kto ju práve dokázal, potom nastúpi do električky a vráti sa k svojej životnej praxi v logicky neexistujúcom svete. Uzavretie praktického života je konštitutívnym gestom „filozofickej“ formy prejavu.
Chudák Ink je zasa nemilosrdne vtiahnutý do formy prejavu, v ktorom je Boh mimo sveta, ktorého je všemocným a jediným tvorcom. Inkovo vyhnanstvo do sekularizovaného sveta opusteného bohmi vnímajú jeho trýznitelia ako emancipáciu od barbarskej tradície – hispanizácia oslobodzuje.
To, že binárna rodová identita má v zelenom spôsobe reči výnimku zo všeobecne platného princípu nadradenosti prírody nad individuálnou slobodnou voľbou, je nereflektovaným pozostatkom antropocentrického spôsobu reči – človek má neobmedzené právo na emancipáciu od všetkých pút, ktoré si sám nevybral.
Obhajcovia liberálnej demokracie bijú na poplach: v spoločnosti sociálnych sietí sa množia podvratné prejavy alebo nedovolené oplakávanie mŕtvych (palestínskych) detí. Pašujú ich kacíri, úbožiaci, konšpiračné teórie, kverulanti a zlí rozvracači systému. Strážcovia štandardizovaného prejavu (štátom a korporáciami sponzorované vedecké a kultúrne inštitúcie či verejnoprávne médiá, ktoré strážia záujmy svojich zamestnancov pod heslom boja za suverenitu verejnej mienky) na ne volajú ochranku.
Tí s nimi márne bojujú: množia sa nielen podvratné komentáre, ale aj ich čitatelia. V reakcii na šírenie nepovolených prejavov sa zdvihla vlna hysterickej logofóbie, ktorú nazývam umelo vyvolaným strachom z nepriateľského prevzatia privilegovaných spôsobov prejavu vo verejnom priestore.
Čo sú rečové režimy?
Jadrom každého rečového režimu je ustanovenie autority, ktorá vykonáva hegemónnu moc nad rozlišovaním medzi názormi a faktami, medzi sférou faktickosti a sférou slobodnej tvorby názorov: bez povinného odvolávania sa na fakty by nebolo možné ukončiť žiadny názorový spor dohodou.
Hegemóniu nad rozdielom medzi názormi a faktami nazvime logokracia a tých, ktorí ju vykonávajú, logokrati. V dejinách politických ideí sa termínom logokracia označovalo efemérne politické hnutie zo začiatku 20. storočia, ktoré sa usilovalo o zachovanie „duchovnej hierarchie“ v masových demokraciách.
Tento poloexaktný termín chcem použiť na označenie spôsobov, akými sa v spoločnosti formuje a vykonáva kontrola nad rozdielom medzi sférou slobodnej tvorby názorov a sférou faktickosti, medzi názorom a jeho zdôvodnením.
Faktickosť je historicky situovaná sieť formálnych a neformálnych, krátkodobých alebo dlhodobých dohôd medzi ľuďmi o tom, čo budeme akceptovať ako poslednú možnosť, ktorá určí výsledok našich názorových sporov.
Najdôležitejšou úlohou logokratov je presadzovať diskurzívnu normu, ktorá prikazuje, aby sa názory vo verejnej sfére obhajovali odkazom na fakty. Udalosť sa stáva faktom, keď je možné, aby ktokoľvek zopakoval meranie alebo pozorovanie, alebo bol svedkom udalosti: čokoľvek môže byť názorom, ale fakty musia byť opakovateľné alebo musia mať svedkov, inak by neboli platné.
Odkaz na faktickosť nahrádza nielen falošnú autoritu „starých kníh“, ako si to želal Galileo, ale aj autoritu vo všeobecnosti: v liberálnych demokratických spoločnostiach pokorní svedkovia výsledkov meraní, vážení, dokumentácie a opakovateľných pokusov končia spory s autoritami aj spoluobčanmi.
Opakujem v každej úvahe: spoločnosti ako historické celky sa konštituujú v napätí medzi horizontom očakávaní a priestorom skúseností ľudí. Vďaka neoblomnej diskurznej norme, ktorá nám prikazuje založiť právo na naše názory na povinnosti argumentácie, sa naše názory nestávajú obyčajnými bludmi: zároveň musia mať primeranú odolnosť, nesmú sa dať príliš ľahko vyvrátiť.
Tieto tri režimy reči zohrávajú podľa mňa rozhodujúcu úlohu v dejinách západnej moderny.
Inkvizičný režim: hon na kacírov
Gianni Vattimo, postmoderný taliansky filozof, nazval jednu zo svojich esejí Dejiny interpretácií, dejiny spásy. Vystihol v nej pátos písania a čítania, ktorý je vlastný režimom reči zrodeným z náboženstva knihy. Kľúčom k jeho úvahám je práve čiarka, ktorá krehkou medzerou oddeľuje „konflikt interpretácií“ od nemilosrdného „konfliktu o konečný cieľ dejín“ – heretické čítanie textu, v ktorom sa komunikuje ľudstvu, môže navždy zablokovať cestu k nemu. Vzťah autor – text – čitateľ je tu preťažený, čítanie a písanie sa mieša s výkrikom tých, ktorí „horia svätým hnevom“ proti pomocníkom diabla: ozvenou tohto kriku je nárek vyhnaných, mučených, upálených.
V západnej tradícii je úloha čítania a písania preťažená. Spása prichádza prostredníctvom „pravdy (vedeckej alebo cirkevnej)“ uloženej v textoch: ich podvratných čitateľov treba za každú cenu odhaliť a umlčať.
Komunisti v 20. storočí boli najdôležitejšími dedičmi tohto preťaženého poňatia čítania a písania, ich svet bol plný revizionistov, zradcovských centier, trockistických agentúr, triednych nepriateľov, ktorí smrteľne ohrozujú socialistický štát vybudovaný na „pravdivom“ výklade Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina.
Éra ortodoxie, ktorú zavádza inkvizičný režim čítania a písania, nikdy úplne nezmizne, len pod pokojným povrchom demokratických spoločností upadá do letargie, ale kedykoľvek ju môže prebudiť strach oligarchií z rozpadu ich moci, morálna alebo identitárna masová panika.
Definiens inkvizičného režimu reči je hon na podvratných čitateľov, ktorých svojvoľné interpretácie knihy blokujú cestu k „pravým“ cieľom ľudstva. Súčasné označovanie každého prejavu nedôvery v systém liberálnej demokracie za zradu „našej príslušnosti k Západu“ (a hanebné začleňovanie humanitných vied do jeho „obranných štruktúr“) ukazuje, že inkvizičný režim reči sa začína prebúdzať z letargie.
Materiálny režim: hon na parazita autentickej reči
V dialógu Gorgias Platón spriada sieť, do ktorej chce uväzniť rétora – pána nepodloženej reči. Najprv rozdeľuje všetky umenia na tie, ktoré sa starajú o telo, a tie, ktoré sa starajú o dušu a tie potom ďalej delí na pravé a nepravé umenia. Vzniká tak sieť analógií: čím je gymnastika v starostlivosti o telo, tým je politika v starostlivosti o dušu; čím je medicína v starostlivosti o telo, tým je spravodlivosť v starostlivosti o dušu. Súd nad vinníkom lieči rany, ktoré zlo spôsobilo duši človeka, trest je bolestivý ako rez chirurga, ale zachraňuje dušu „zločinca“.
Falošným umením v starostlivosti o telo je kozmetika, ktorá len maskuje telesné nedostatky, a kulinárstvo, ktoré pripravuje chutné jedlá namiesto liečivých. Tí, ktorí si ctia starostlivosť o dušu ako vzor komunikácie, sa v digitálnej plytčine cítia ako „lekár obvinený pred deťmi kuchárom“.
Hon na rétora, ktorý nás zvádza ľubozvučnými slovami a presvedčivými metaforami (significans) namiesto toho, aby ľudí konfrontoval s vecami, ktoré slová označujú (significatum), je znakom doby, ktorá chce byť vecná – riadiť sa rozumom. Moderný človek žije podľa významu reči, nie podľa jej melódie.
Ďalšou formou rétoriky je neautentický alebo vopred pripravený prejav. Grécky názov pre poslednú časť rétorickej prípravy je hypókrisis – v nej sa študent učí pôsobivo inscenovať prejav ako dobrý herec. Vo všetkých západných jazykoch výraz „hypókrisis“ znamená pokrytectvo a odráža strach z moci „pripravených rečí“, ktorých obeťou sa môžeme ľahko nevedomky stať. Keď si uvedomíme, že slová, ktorými nás niekto presviedčal alebo utešoval, boli súčasťou reči vopred pripravenej na takéto príležitosti – cítime sa urazení, pretože nám ani „nestáli za reč“.
Úzkosť z toho, že vopred pripravené prejavy nahrádzajú autentickú reč, prudko narastá na digitálnej plytčine, kde dostupnosť všetkého, čo bolo povedané v minulosti, potláča našu odvahu hovoriť autenticky: „môžeme len citovať,“ hovorí Umberto Eco.
Režim kozmickej perspektívy: kairos verzus chronos
Na filozofickom seminári na pražskom Gymnáziu Nad Štolou sa študent Ondřej Kříž zaoberal výpoveďami astronautov o transformačnej skúsenosti, ktorú urobili pri pohľade na Zem z vesmíru: ich vnímanie našej planéty a ľudstva sa navždy zmenilo.
Napríklad Michael Collins, účastník misie Apollo 11, po svojom návrate povedal: ,,Viem, že sa mi to podarilo: „Najviac ma prekvapilo, že Zem pôsobila krehkým dojmom. A prečo… neviem. Mal som pocit, že svet je maličký, lesklý, krásny, útulný a krehký.“
Z povrchu Mesiaca planéta Zem, orámovaná státisícmi hviezd a vesmírnou temnotou v pozadí, vyvoláva pocit bezvýznamnosti jednotlivca a ľudského rodu vôbec. Môže ho evokovať aj fotografia Bledomodrej bodky, ktorú v roku 1990 urobila sonda Voyager 1, keď opúšťala slnečnú sústavu. Zobrazuje Zem zo vzdialenosti 6,1 miliardy kilometrov ako bledomodrú bodku vznášajúcu sa v nekonečnej temnote vesmíru. „Fotografia vyvolala senzáciu aj medzi širokou verejnosťou a ľudia na celom svete si uvedomili krehkosť ľudskej existencie.“
Vek vedy je zároveň vekom konfrontácie medzi časom naplneným zmyslom života – kairos – a kozmickým chronosom – časom ľahostajným k zmyslu ľudskej existencie, ktorého plynutie sa počíta na miliardy rokov. Ako môžeme zladiť príbehy našich maličkých životov s časom kozmickej ľahostajnosti k ústrednej úlohe, ktorú si ľudia píšu vo svojich kronikách?
Dokážeme dať času našich životov zmysel, ktorý obstojí pred nekonečnosťou kozmického času? Kde sa to môžeme naučiť? Pokus o vytvorenie spôsobu reči, v ktorom by sa dal zosúladiť antiantropocentrický pohľad na Zem z vesmíru s časom našich pozemských kroník, je „filozofickým“ jadrom veku, ktorý sme nazvali antropocén.
Obávam sa však, že vírenie vojnových bubnov „nakopne“ inkvizičný režim reči do novej expanzie, kozmický nadhľad bude podriadený novej antropocentrickej totalite: len zaslepený antropocentrizmus môže dávať zmysel vojnám medzi pozemšťanmi.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.