Môžeme mať polarizovanú spoločnosť, médiá a influenceri môžu radikalizovať osamelých vlkov, politici môžu dostávať mailové či osobné hrozby, môžeme mať aj nie úplne dobrý dohľad nad legálne držanými zbraňami, vždy budú príležitosti a môže prísť k výstrelom. Ale premiér má mať ochranku, polícia a tajná služba dostatočné kapacity, aby sme mali v štáte veci pod kontrolou. A aby nedošlo k takej fatálnej situácii, ako v stredu po rokovaní vlády v Handlovej.
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok sa po atentáte postavil za prácu Úradu na ochranu ústavných činiteľov a vyhlásil, že neurobili žiadnu chybu. V celom doterajšom priebehu udalostí od atentátu ide o najproblematickejšie tvrdenie.
Minister vnútra v tomto momente nenesie len zodpovednosť za podriadené zložky, ale najmä za bezpečnosť v štáte, v danom prípade aj za bezpečnosť Roberta Fica. Autor tohto textu pracoval svojho času na ministerstve vnútra a dokáže uznať, že minister vnútra má viac zodpovednosti ako moci. Práve zvládnutie tohto napätia je kľúčom k tomu, aby sme sa posunuli ďalej.
Nedá sa pritom vyhnúť niekoľkým otázkam a odpovediam na ne.
O obave z atentátu hovoril Robert Fico už pred ním. Mohol to myslieť ako politické zveličenie, mohla to byť súčasť politického boja, tak to mohla brať celá verejnosť, ale nič z toho si nemohli dovoliť zodpovedné zložky. Tie musia predpokladať najhorší scenár.
Keď pred rokom a pol došlo k vražde na Zámockej ulici, a vedeli sme, že prvým cieľom atentátnika mal byť predseda slovenskej vlády Eduard Heger, aj k tomu museli služby a ochranka pristupovať inak, ako verejnosť. Najmä ak sme opäť počuli, že jeden z potenciálnych terčov vraha zo Zámockej bol opäť Robert Fico.
A napokon, priebeh atentátu a správanie ochranky (napríklad zatvorené dvere na limuzíne), neprítomnosť sanitky a ďalšie okolnosti vrátane duchaprítomného zásahu jedného z príslušníkov, ktorý stiahol páchateľa zozadu k zemi, to všetko potrebuje hlbší prístup.
Čo všetko sa podarilo
Nie všetko treba vystaviť kritike. Na Slovensku prebehli viaceré významné medzinárodné udalosti, kde s bezpečnosťou nevznikol problém.
V roku 2005 sa na Bratislavskom hrade stretol americký prezident George Bush mladší s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Máme za sebou štyri návštevy pápeža. Niekoľko ročníkov Globsecu, kde vystupoval napríklad francúzsky prezident Macron. Zasadnutie ministrov štátov NATO, predsedníctvo EÚ, samity, mnoho bilaterálnych návštev čelných európskych politikov.
Počas návštevy prezidenta Busha bolo v programe aj verejné stretnutie občanov s americkým prezidentom na Hviezdoslavovom námestí. Bush bol vtedy už medzinárodne nepopulárny prezident, všetko sa zvládlo.
Slovensko tým získavalo postupne kredit. Pritom vždy sa môžu stať veci, ktoré prekvapia.
Situácie, ktoré dokážu prekvapiť aj tých najstráženejších politikov
Počas prejavu amerického prezidenta na Hviezdoslavovom námestí, nad miestom kde rečnil, zrazu preletel kŕdeľ holubov. V tom okamihu sa George Bush ml. viditeľne strhol a v tvári sa objavil záblesk strachu.
Tento obraz sa mi v pamäti akosi podvedome vrátil, keď som na zverejnených záberoch opakovane videl padať po výstreloch z pištole premiéra Roberta Fica.
Občas nastanú situácie, ktoré zaskočia či prekvapia aj tých najstráženejších politikov. V najhoršom prípade je to vtedy, ak sa taká udalosť týka ich zdravia alebo dokonca ohrozenia ich života.
V dejinách Československa bol pravdepodobne jediný dokonaný atentát pištoľou na vysokého ústavného činiteľa spáchaný v Prahe 5. januára 1923. Jeho obeťou sa stal minister financií Alois Rašín. Vrahom bol mladý anarchokomunista Josef Šoupal, ktorému sa po atentáte najskôr podarilo utiecť, ale napokon ho polícia chytila vo vedľajšej ulici.
Pre všetko vyššie povedané platí, že pokus o atentát na Roberta Fica je medzníkom v našej ponovembrovej ére, ktorá svoj étos čerpala z nenásilnej zmeny politického režimu v roku 1989. Verejnosť proti násiliu spolu s KDH stelesňovali nielen demokratickú politickú zmenu, ale aj nenásilný spôsob, ako ju dosiahnuť či uskutočňovať.
Oblúk a slepú cestu posledného obdobia ilustruje práve skutočnosť, že na premiéra Fica strieľal niekdajší spoluzakladateľ VPN na miestnej úrovni.
Ocitli sme sa na plytčine, vzájomne rozdelení, rozhádaní a rozhnevaní. Takéto odcudzenie je už len na krok k použitiu násilia. A tá chvíľa prišla pred pár dňami, aj keď sme ju mnohí v takej podobe asi nečakali.
Pôvodný étos Novembra sa vytratil, nové spory priniesli nové rozdelenia, ktoré dokonale ilustruje to, že o odkaze roku 1989 a učení sa chodiť v demokracii, dnes hovoria politici strany, ktorí si November „nevšimli“.
Otázka zodpovednosti
Teraz by sme nemali podľahnúť prirýchlemu hľadaniu „ďalších“ vinníkov, ako sa to stalo pri vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, alebo ako to bolo po tragickom vyhasnutí životov dvoch mladých ľudí z prostredia sexuálnej minority pred Teplárňou v Bratislave. Určite nie je namieste odpútať sa od otázky bezpečnosti ideologickou debatou.
Bude potrebná oveľa hlbšia diskusia o zodpovednosti za stav našej krajiny a spôsoboch, ako medzi sebou komunikujeme a vzájomne sa tu delegitimizujeme. Netýka sa to len politickej elity a politických aktérov, ale zodpovednosť za tento stav leží aj na médiách a spoločenských a kultúrnych elitách. Príčiny treba hľadať aj v nevraživom obraze nášho verejného a občianskeho diskurzu, ale aj v sklone podliehať rôznym konšpiráciám (vrátane tých o Robertovi Ficovi).
Svoje miesto v diskusii má aj to, či a ako zlyhala ochranka premiéra, aký bol jej reakčný čas pri zásahu, či je, alebo nie je závažným priťažujúcim faktorom stranícka minulosť šéfa ochranky ústavných činiteľov, alebo či mohol mať premiér na sebe nepriestrelnú vestu a aký druh hrozieb si vyžaduje jej použitie. Toto sú nepochybne dôležité aspekty, ktoré by mali hlavne viesť do budúcnosti k zvýšeniu štandardov ochrany našich ústavných činiteľov.
Najslabšie miesto Šutaja Eštoka
Za najvážnejší problém je možné považovať fakt, že sa do blízkosti premiéra dostal človek so zbraňou. Zóna bezprostredného kontaktu s predsedom vlády nebola zabezpečená adekvátnym spôsobom. Strelec nestrieľal z diaľky, ale z tesnej blízkosti.
Neprehliadnime však ani doterajší profil dnes už obvineného a väzobne stíhaného strelca Juraja C., jeho politický motív, politickú angažovanosť, či jeho hodnotové, svetonázorové posuny v čase.
Krátko po zadržaní v uniknutom policajnom videu strelec povedal: „Nesúhlasím s politikou vlády, veď sú likvidované masmédiá, prečo je RTVS napádaná a prečo sú ľudia..., Mazák je prečo vyhodený z funkcie.“
Podľa otázky policajta sa pre tento skutok rozhodol časovo niekedy pred mesiacom. Policajtom vraj povedal, že Robertovi Ficovi chcel ublížiť, ale neplánoval ho zabiť. Útočník údajne povedal, že je hrdý na to, čo spravil.
Treba tiež dôkladnou policajnou prácou objasniť a dôveryhodne vylúčiť, či páchateľ mal, alebo mohol mať aj nejakého komplica, prípadne komplicov.
Strelec bol prítomný už na výjazdovom zasadaní vlády v Dolnej Krupej či Galante, ak by sa mu nepodarilo strieľať v Handlovej, pravdepodobne by hľadal príležitosť uskutočniť svoj zámer na inom mieste, najskôr opäť na nejakom výjazdovom rokovaní vlády.
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok sa v situácii, keď je predseda vlády Robert Fico stále vo veľmi vážnom stave, ocitol v najzložitejšom bode svojej politickej kariéry. Po dôkladnom, ale rýchlom inšpekčnom prešetrení postupu zainteresovaných zložiek, by sa ako minister vnútra nemal politicky báť pristúpiť aj k personálnej zmene vo vedení Úradu na ochranu ústavných činiteľov, či pristúpiť k hlbšej reorganizácii Úradu na ochranu ústavných činiteľov.
Eštokove politické kroky a najbližšie rozhodnutia vo funkcii ministra vnútra sú dôležité aj preto, že je považovaný za najpravdepodobnejšieho nástupcu v Hlase po tom, ako občania v prezidentských voľbách poslali Petra Pellegriniho do prezidentského paláca po Zuzane Čaputovej.
Minister Šutaj Eštok má v tomto čase najviac právomocí, najviac zodpovednosti za to, aby podnikol všetko preto, aby sme sa z pokusu o atentát čo najviac poučili.
Stojí pritom na križovatke. Ak dnes nedokáže dôveryhodne vyhodnotiť mieru (ne)profesionality svojich podriadených, v budúcnosti ho táto skratka dobehne. Ak chce byť rešpektovaný predseda strany, musí obstáť ako rešpektovaný minister vnútra.
Zotavovanie po ranách
Politicky a spoločensky významné do nastávajúcej doby bude ale to, ako sa k atentátu na seba napokon postaví a vyrovná Robert Fico, keď sa mu podarí zo strelných zranení zotaviť.
Opakom snahy rozdeľovať a panovať je snaha nachádzať zhodu a ochota slúžiť. To by mohol byť imperatív konania a správania pre celú politickú triedu. Dokážu sa k tomu naši súčasní politici aspoň priblížiť, alebo sa všetko vráti do starých koľají?
Možno ešte ťažší bude proces zotavovania nás ako národného spoločenstva. Rany sa môžu časom zahojiť, aj sa tak s odstupom času deje, ale historické jazvy po nich v pamäti krajiny zostávajú. Po 15. máji 2024 pribudne ďalšia a hojiť sa môže dlho.
Bude preto potrebné si častejšie pripomínať, že „Dom rozdelený sám proti sebe nemôže stáť“.