K tranzícii Ústavného súdu alebo keď si kapry vypúšťajú vlastný rybník

Právnici tvrdia, že Ústavný súd prijal prelomový rozsudok, respektíve, že sa dopustil prelomového rozsudku, keď z Občianskeho zákonníka odstránil vetu, že "zmena pohlavia človeka nastáva chirurgickým zákrokom pri súčasnom znemožnení reprodukčnej funkcie a premene pohlavných orgánov". Parlament Českej republiky dostal od Ústavného súdu domácu úlohu, aby do roka vypracoval zákon, ktorý by rešpektoval dôstojnosť ľudí, ktorí sa cítia uväznení v nesprávnom tele.

Prelomová nie je len ústretovosť ústavných sudcov voči minorite transľudí, ktorí sa dožadujú práva meniť si úradne svoj gender v dokladoch bez toho, aby sa museli chirurgicky prerábať, respektíve zmrzačiť. Prelomové je aj to, že keď rovnaký problém riešil Ústavný súd pred rokmi v inom zložení, dospel k opačnému výsledku. Inými slovami, zisťujeme, že výklad ústavy závisí od toho, kto ústavu vykladá. Interpretácia ústavy môže byť zatrkpnuto konzervatívna, ale môže byť tiež neomarxisticko-progresívna. Dôležitejší ako to, čo je v ústave napísané, je jej výklad.

Polemizovať s juristami je márnosť nad márnosť. Právnici sú majstri v krútení, zakrúcaní či prekrúcaní, čo je symbolicky vyjadrené paragrafom. Čokoľvek možno vysvetliť celkom protichodnými spôsobmi. Preto je dôležité evidovať, kto ústavných sudcov menuje, teda voči komu sú lojálni, komu slúžia. V súčasnom zložení Ústavný súd rozhoduje v prospech vlády a na škodu opozície. Kto si staví na to, že Ústavný súd podporí päťkoalíciu pri presadení kontroverznej voľby poštou, umožňujúcej volebnú manipuláciu, určite neprehrá.

Na želanie svojho klienta ústavní sudcovia nepochybne nájdu v ústave oporu. Čo to však urobí s ich prestížou? Keď ohýbanie paragrafov ignoruje zdravý rozum a občan je svedkom krkolomnej obhajoby nezmyslov, stáva sa z arbitra ústavnosti partia preplatených politických aktivistov, ktorí sú pre spoločnosť zbytočnou príťažou. A to, že Ústavný súd podporil "dôstojnú tranzíciu genderových nešťastníkov", ešte neznamená, že Ústavný súd je sám schopný dôstojnej tranzície, ak sa k moci dostane opozícia.

Z histórie Ústavného súdu vieme, že počas prvej republiky išlo o nevýznamnú inštitúciu. Existoval od roku 1921, ale nebol zavedný inštitút ústavnej sťažnosti. Po uplynutí prvého desaťročného funkčného obdobia nedošlo sedem rokov k jeho znovuobnoveniu. To sa stalo až v roku 1938. V období druhej svetovej vojny zanikol a po vojne nikomu nechýbal. V povojnovej ústave Československej republiky nebol Ústavný súd zriadený s odôvodnením, že najvyšším orgánom v štáte je Národné zhromaždenie, a preto sú odstránené všetky osobitné orgány, ktoré boli viac‐menej byrokratickej povahy a ktoré fakticky stáli nad Národným zhromaždením. Verilo sa, že parlament, prezident a vláda majú spolupracovať ako orgány jednotnej ľudovej moci, a nie pracovať proti sebe ako predstavitelia nejakých osobitných mocí.

S Ústavným súdom sa nepočítalo ani v ústave z roku 1960. Zákonodarcovia si naň spomenuli až v roku 1969 v Ústavnom zákone o československej federácii, ale aj toto ustanovenie bolo iba formálne a nikdy nebolo naplnené.

Terajší Ústavný súd fungujúci od roku 1993 má teda historicky vzaté nepatrnú tradíciu a je na najlepšej ceste k tomu pridať i nepatrnú prestíž. Možno si dobre predstaviť, že v budúcnosti bude parlament na túto inštitúciu nahliadať ako na nadbytočnú alebo dokonca škodlivú, keďže bez politického mandátu svojvoľne úkoluje parlament zvolený občanmi. To, čo teraz predvádzajú ústavní sudcovia, nepôsobí ako ochrana ústavnosti. Skôr to pripomína kapry, ktoré si vypúšťajú rybník.

Príspevok pôvodne odznel v Rádiu Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.