Ako som čakala na oblohu z Výkriku alebo obraz, ktorý inšpiroval aj emoji

Keď žijete alebo navštívite Nórsko v lete, na začiatku vás zaujmú svetlé noci alebo inak: polárne dni. Podmienkou je obloha bez oblakov. Okolo 23.00 až polnoci zapadne slnko, presnejšie  –  letmo sa skryje za horizont. Stále je však dosť svetla. Akoby na oblohe slnko len nechalo lístok: Hneď prídem. Okolo 3.30 vás slnko opäť zdraví, akoby sa nič nestalo. To chce hrubšie závesy, spaciu masku a zvyk.

Odmenou sú vám odtiene oblohy od modrej, cez sýto oranžovú až vášnivo červenú. Máte chuť povedať: To naozaj? Waw! Niečo medzi silným prekvapením až dojatím. A možno otvoríte na chvíľu aj ústa ako postava na obraze Výkrik od nórskeho maliara Edvarda Muncha (1863 –1944).  Na obraze zachytáva Munch prechádzku s priateľmi, vedľa Oslofjordu, s dramatickou oblohou, ktorá ho priam šokovala.

Hľadala som a čakala na oblohu z tohto obrazu, ktorá by sa jej najviac priblížila. Myslím, že som niečo veľmi blízke okolo 3.45 hod., v jednu letnú noc neďaleko Osla našla. Posúďte sami.

Trochu nechápem diskusiu odborníkov na tému, čo asi prežíva Munchova postava na obraze. Pretože Munch, ktorý nielen rád maľoval, ale aj písal, zanechal na jednej strane jednej obrazu Výkrik (je známych 8 obrazov, okrem nich kresby, štúdie, skice na plátno, papier aj kartón) text, v ktorom vysvetľuje: …Pozeral som sa nad plápolajúce mraky na fjordom, boli ako krv a meč…moji priatelia šli ďalej a ja som tam stál a triasol sa strachom – cítil som akoby veľký, nekonečný výkrik, ktorý šiel tou nekonečnou prírodou (skrátené).

Prečo sa Munch triasol strachom? Na jednej z ďalších verzií Výkriku našli odborníci na zadnej strane ceruzkou napísané: Toto mohol namaľovať len blázon.