V posledných rokoch by sa však dalo namietať proti vyhláseniu, že predmety patria do múzea, alebo sa aspoň pýtať: "Do ktorého?" Rastie totiž hnutie za návrat predmetov vystavených v západných múzeách do krajín ich pôvodu. Podľa kritikov boli ukradnuté, sú korisťou lúpežných imperialistov a historické zločiny možno odčiniť len ich návratom.
O tom, že je to zložitejšie, svedčí príklad najznámejšieho takéhoto sporu, ktorý sa ťahá už takmer dvesto rokov. Ide o takzvané Elginove mramory, súbor starogréckych sôch z Parthenónu v Aténach, ktoré sú teraz vystavené v Britskom múzeu v Londýne.
Grécko tvrdí, že Briti ich nezákonne ukradli a chce ich späť. Prvýkrát požiadalo o ich vrátenie krátko po vzniku moderného Grécka v roku 1835. Briti tvrdia, že mramory vzali legálne a pravdepodobne ich zachránili pred zničením.
Mramory sú pomenované po lordovi Elginovi, britskom veľvyslancovi v Osmanskej ríši v rokoch 1799 až 1803. Keď Elginovi muži navštívili Atény, ktoré boli vtedy pod osmanskou nadvládou, boli zhrození stavom antických pamiatok v tejto kolíske západnej civilizácie. Podmienky boli otrasné aj na Akropole, kde si Turci zriadili vojenskú základňu. To už malo tragické následky.
Parthenón sa zachoval takmer v nezmenenej podobe až do 17. storočia. Slúžil ako kostol a po osmanskej okupácii ako mešita, čo zachránilo stavbu pred rozpadom. Počas benátskeho obliehania Atén v roku 1687 Turci opevnili akropolu a Parthenón premenili na muničný sklad. Parthenón zasiahla Benátska strela a ten vyletel do vzduchu.
Za lorda Elgina deštrukcia pokračovala. Tureckí vojaci rozbili olovené svorky, ktoré držali mramorové konštrukcie pohromade, aby mohli roztaviť strely. Britský aristokrat teda vyrokoval na osmanskom dvore povolenie na odvoz výzdoby Parthenónu.
Odvoz a preprava trvali dva a pol roka s plným vedomím osmanských úradov a nikto sa im v tom nepokúsil zabrániť. Hoci projekt mal v tom čase svojich kritikov, a básnik a filhelenista lord Byron ho označil za vandalizmus, niečo na tom bude, keď Briti tvrdia, že Elgin mramory neukradol, ale zachránil.
V prípade Elginových mramorov je prinajmenšom nesporné, že pôvodne skutočne patrili do Parthenónu. To isté sa nedá jednoznačne povedať o inom súbore artefaktov, okolo ktorého sa vedie spor o ich vrátenie.
Príbeh beninských bronzov
Beninské bronzy sú zbierkou niekoľkých tisícok predmetov, ktoré ukoristili Briti v roku 1897 počas svojho ťaženia proti Beninskej ríši, z ktorých nie všetky sú skutočne bronzové. Dnes sa nachádzajú v približne 160 múzeách po celom svete, pričom najväčšiu zbierku má Britské múzeum, ktoré ich vlastní približne 900, z toho približne stovka z nich je vystavená v stálej expozícii. Ďalších približne tisíc vlastnia Nemci.
Beninská ríša sa nachádzala na území dnešnej Nigérie a s dnešným Beninom nemala nič spoločné. Nebol to práve najosvietenejší štát. Zbohatol vďaka obchodu s otrokmi a bežne praktizoval ľudské obete. Tieto praktiky zastavila až britská expedícia. Spojené kráľovstvo sa takto rozhodlo po tom, čo beninskí vojaci zmasakrovali britskú diplomatickú výpravu.
Po dobytí mesta Benin skonfiškovali Briti majetok beninského kráľa. Oficiálne to malo pokryť náklady na výpravu. Umelecká a kultúrna hodnota bronzov bola ocenená takmer okamžite. Britské múzeum šesť mesiacov po skončení výpravy usporiadalo veľkú výstavu a mnohé svetové kultúrne inštitúcie viaceré z nich odkúpili.
Niektorí odporcovia vrátenia bronzov tvrdia, že ich zhabanie sa v tom čase považovalo za normálne a legálne. Prijateľnejší argument však poskytuje nemecká skúsenosť. Nemecko oficiálne previedlo vlastníctvo svojich bronzov na Nigériu, hoci veľká časť expozície zostáva v Nemecku zapožičaná. Dvadsaťtri artefaktov však prešlo priamo do Nigérie, podľa dohody ich mala Nigérijská federatívna republika prevziať do vlastníctva a vystaviť v novom múzeu.
Nigéria ich však odovzdala súčasnému kráľovi Beninu, ktorý si v regióne zachováva ceremoniálnu úlohu. Predmety zmizli v jeho súkromnej zbierke. O vlastníctvo sa však prihlásil aj guvernér štátu Edo, ktorý sa rozkladá zhruba na území niekdajšej Beninskej ríše. Prihlásili sa aj potomkovia otrokov, s ktorými obchodovala Beninská ríša. Protestujú proti vráteniu artefaktov rodine, ktorá si na ne zarobila predajom ich predkov. Žiadajú, aby zostali v západných múzeách.
Medzi ďalšie inštitúcie, ktoré vrátili beninské bronzy do Nigérie, patria Jesus College Cambridgeskej univerzity, Aberdeenská univerzita, Metropolitné múzeum umenia v New Yorku, Smithsonian Institution a Národná galéria USA. Zámer vrátiť dva beninské bronzy oznámila anglikánska cirkev, hoci nie sú súčasťou koristi z roku 1897, ale ide o moderné odliatky, ktoré boli darované canterburskému arcibiskupovi v roku 1982.
O vrátení artefaktov uvažujú mnohé múzeá
Elginove mramory a Beninské bronzy sú najznámejšie prípady, ale na Západe sotva existuje múzeum, ktoré by neuvažovalo o vrátení artefaktov. V roku 2017 francúzsky prezident Emmanuel Macron nariadil preskúmanie všetkých artefaktov pochádzajúcich z Afriky a ich vrátenie, ak boli získané "bez súhlasu" počas koloniálnej éry. Rôzne predmety žiada vrátiť aj Egypt vrátane Rosettskej dosky (teraz v Britskom múzeu) a busty kráľovnej Nefertiti (v berlínskom Neues Museum). Španielsko zvažuje vrátenie predmetov, ktoré získalo počas svojej imperiálnej vlády v Amerike.
V prípade Veľkej Británie sťažujú vrátenie artefaktov dva zákony, a to zákon o Britskom múzeu z roku 1963 a zákon o národnom dedičstve z roku 1983. Spoločne zakazujú trvalý vývoz artefaktov z britských štátnych múzeí. Aktivistickí riaditelia týchto inštitúcií to však obchádzajú "požičiavaním". Príkladom je londýnske Victoria and Albert Museum, najväčšie múzeum úžitkového a dekoratívneho umenia na svete.
Na tri roky zapožičalo Ghane "korunovačné klenoty" kráľa Ašanti. Celkovo 32 predmetov. Tie ešte neboli riadne vybalené, keď súčasný kráľ Ašanti Otumfuo Osei Tutu II. vyjadril nádej, že artefakty by mohli zostať v krajine navždy. Podporil ho v tom riaditeľ Victoria and Albert Museum Tristam Hunt.
"Mohlo by sa stať, že zákony z rokov 1963 a 1983 budú reformované. Môj názor je, že tieto zákony by sa mali zreformovať a správcovia múzeí by mali niesť zodpovednosť za to, čo je v ich zbierkach," povedal. Predtým, ako sa stal riaditeľom múzea, bol Hunt tieňovým ministrom školstva labouristov. S týmto názorom nie je vo svojej strane osamotený a existujú náznaky, že labouristi budú chcieť tieto zákony zmeniť tak, aby umožnili vrátenie artefaktov.
Je to všetko zložitejšie
Určite sa dá tvrdiť, že je to správne. Ukoristený majetok by sa mal vrátiť. Ako však ukazuje príbeh Elginových mramorov, často je to zložitejšie. Z dnešného pohľadu by sa totiž odstránenie niektorých predmetov mohlo považovať za krádež. Ale rovnako často išlo o záchranu cenného historického dedičstva, uskutočnilo sa s vedomím a súhlasom miestnych orgánov alebo išlo o priamy dar. Často to bol záujem obyvateľov Západu, ktorí v hromadách kameňov a kovového haraburdia rozpoznali predmety hodné zachovania.
Príkladom je Napoleonova výprava do Egypta v roku 1798. Tá mala vojenský cieľ, ohroziť Britov, ale budúci francúzsky cisár so sebou vzal 167 akademikov, vedcov a intelektuálov. Tí sa rozbehli po Egypte, skúmali staroveké ruiny, dokumentovali ich a vo všeobecnosti položili základy egyptológie. Miestni obyvatelia dovtedy neprejavovali veľký záujem o žiadne staré kamene. Práve Napoleonova expedícia objavila Rosettskú dosku. Nanešťastie pre Francúzov dopadla vojenská časť výpravy zle, francúzske jednotky sa museli vzdať Britom a súčasťou podmienok kapitulácie bolo aj odovzdanie dosky. Preto sa dnes nachádza v Britskom múzeu.
Kacírska myšlienka. Pravdepodobne je jej tam lepšie, ako by jej bolo "doma" v Egypte. Veď veľké a slávne európske a americké múzeá, ako je toľko spomínané Britské múzeum, Louvre alebo aj Pergamonské múzeum v Berlíne, sú dostupnejšie ako Káhira alebo Abuja v Nigérii. Ich úlohou je priblížiť kultúry z celého sveta a dať ich do súvislostí. Vďaka svojim rozsiahlym zbierkam môžu ukázať, ako antika ovplyvnila renesanciu, ako sa mezopotámske umenie líšilo od egyptského alebo dokázať, že Beninská ríša mala vyspelú, aj keď krvavú kultúru. Tieto inštitúcie boli zriadené na zdokumentovanie toho najlepšieho z ľudskej histórie. Ak sa vyprázdnia kvôli akémusi napraveniu historických krívd, stratia zmysel svojej existencie.
Nakoniec je tu otázka bezpečnosti. V stabilných západných demokraciách je menšia pravdepodobnosť, že sa artefaktom niečo stane. Počas revolúcie v roku 2011 vtrhol do Egyptského múzea dav a zničil niektoré exponáty. Ako už bolo spomenuté, Nigéria napriek dohodám odovzdala slávne bronzy kráľovi z Beninu. Z historického hľadiska tiež nemá najlepšie výsledky, pokiaľ ide o zabezpečenie artefaktov. V rokoch 1950 až 1972 Briti predali Nigérii 30 bronzov s tým, že ide o duplikáty, a preto nebudú v zbierke chýbať. Niektoré z nich následne skončili na čiernom trhu.
Vrátenie exponátov nemusí nevyhnutne viesť k umiestneniu do "správneho múzea", ako by povedal pokrokový Indiana Jones. Je rovnako možné, že skončia v súkromnom trezore miestneho papaláša. Ale dnešní riaditelia múzeí aspoň odčinia vinu svojich koloniálnych predchodcov.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.